?

Log in

No account? Create an account

JE_TO_ INAK

staršie príspevky sú na stránke jetoinak.livejournal.com

Ukrajinský Mortal Kombat - bitky poslancov Verchovnej rady
Je to inak
je_to_inak
Ukrajinská elita opäť ukázala svoju pravú tvár. Poslanec Verchovnej rady Vladimir Parasjuk počas zasadania protikorupčnej komisie kopol (zozadu) do tváre Vasilija Pisneho, zástupcu náčelníka Hlavného oddelenia pre boj s korupciou a organizovaným zločinom Bezpečnostnej služby Ukrajiny. Kop to bol teda riadny, ako môžete vidieť na videu. Samozrejme, po svojom útoku Parasjuk prehlásil, že išlo o "provokáciu" voči jeho osobe (ktorú isto zorganizovali agenti Putina).





Aj keď tento útok vďaka svojej surovosti vyvolal v ukrajinských médiách značný ohlas, podobné excesy sa v ukrajinskej Verchovnej rade berú už ako súčasť folklóru. Je to len pár dní, čo priamo v budove Verchovnej rady poslanec Andrej Teteruk rozbil (!) fľašu o hlavu (!) svojej kolegyne (!)  Olexandry Kužeľ. Potom, ako ukrajinská chunta usilovne rozširovala verzie o "samoupálení" ľudí v Odese a o "samoobstreloch" donbaských povstalcov, nikoho asi neprekvapí, že aj Teteruk sa pokúsil svoj čin schovať za tvrdenie, že Kužeľ sama trafila svojou hlavou o jeho fľašu.



Pri vzhliadnutí nasledujúcich videí sa človek neubráni pocitu, že vziať Ukrajinu do Európy, a najmä ukrajinských poslancov do Europarlamentu, nie je až taký zlý nápad. Priniesli by tam svieži vietor...








Obyvatelia Donbasu nič neodpaľujú, prečo nás teda nazývajú teroristami? - starosta doneckej štvrte
Je to inak
je_to_inak
Kým je pozornosť svetovej verejnosti a médií obrátená na Blízky východ, Ukrajina už neskrývane sťahuje k frontovej línii ťažkú techniku a zvyšuje sa počet a intenzita obstrelov miest na frontovej línii. Starosta prifrontového Kujbyševského obvodu Donecka Ivan Prichoďko v interview pre portál Ukraina.ru rozpráva o obnovených obstreloch obytných štvrtí v meste:




  • Ivan Sergejevič, pred pár dňami ste zverejnili video, v ktorom hovoríte, že váš obvod už 18 dní nemôže spokojne spať. Povedzte nám, čo sa u Vás deje. Veď doteraz bolo niekoľko mesiacov viac-menej ticho a mier.

  • Včera bol dvadsiaty, a dnes už 21. deň, keď sa na línii stretu bojuje a ukrajinská armáda používa mínomety – nejaké kalibru 120 mm, ale hlavne 82 mm. Šiesty deň za sebou na pozície v oblasti Pesky vychádza ukrajinský tank. Ostreľuje naše pozície. Takže na línii stretu je teraz veľmi nepokojne. Vzhľadom na to, že sa k nám, do Kujbyševského obvodu, teraz vrátilo veľmi veľa obyvateľov, ak zrátame Prvé námestie, Oktjabrskyj, Zastancionnyj a iné miesta, žije tam už okolo 8 tisíc ľudí. To je už veľmi veľa. V období najväčších obstrelov (december-január) v štvrti Oktjabrskyj nežilo viac ako 150-200 ľudí, teraz ich je tam už takmer 8000. Funguje škola č. 71 na Prvom námestí. Navštevuje ju 220 detí. Je to približne 3 km na naše predné posty. V pondelok uvidíme: ak obstrely budú pokračovať, deti bude treba presunúť.




  • Čo znamená presunúť? Do inej štvrte?

  • Ak rodičia odídu, prevezieme ich do inej štvrte. Uvidíme. Alebo ich budeme odvážať, alebo ich presťahujeme spolu s rodičmi do ubytovní, ak budú rodičia chcieť. Pred tromi dňami napríklad poškodili vodovod na Námestie. Chceli sme ho prezrieť, ale strieľal po nás snajper. Ďakujeme chlapcom z brigády „Vostok“, ktorí nás sprevádzali, a ktorí nás dostali spod obstrelu kontraútokom.

  • Koľko je obetí za tých 20 dní?

  • Máme 5 ranených civilistov. Aké straty majú vojaci, neviem.

  • Aké sú zranenia?

  • Od delostreleckých črepín.

  • Od 120 mm mínometu?

  • Jedno ranenie je od 120 mm mínometu a štyri od 82 mm. Stalo sa to na Veselom, na kraji štvrte Oktjabrskyj. Dnes zaletel tankový náboj na Ul. Maršala Žukova.  Ale tam našťastie prakticky nikoho niet. Na obývanú oblasť našťastie zatiaľ nestrieľajú. Teda, presnejšie, streľajú, ale priame zásahy nie sú.

  • Títo ľudia boli ranení na ulici alebo vo svojich domoch?

  • Boli tam dva či tri zásahy do opustených domov. Na Československej ulici. Tá sa nachádza bližšie k Spartaku. Ranení boli ľudia, ktorí boli na ulici.

  • Predstavitelia OBSE k vám neprišli?

  • Prichádzajú celý čas. Už som prízvukoval, že predstavitelia OBSE sú tiež všelijakí. Keď príde od nich niekto zo „slovanskej brigády“ – Srbi a Rusi – píšu pravdu, to, čo vidia. Druhá otázka je, ako podávajú svoje správy. „Slovania“ podávajú viac konkrétne správy. S jasnou definíciou. Ale keď prídu Nemci, Francúzi, Angličania, napíšu svoje správy tak, že ani nepochopíš, z ktorej strany sa strieľalo. Takže OBSE a OBSE nie je vždy to isté.




  • Ako si to, ako jeden z hláv Donecka, vysvetľujete? Prečo sa už 20 dní strieľa?  S čím je to spojené?

  • Ukrajinská moc nekoná samostatne. Konajú na príkazy Washingtonu, to je jasné. Vec je jednoduchá. Teraz je na rade ukrajinská strana: Alebo musia vyhlásiť u nás voľby a zmeniť Ústavu smerom k decentralizácii a osobitného štatútu pre Doneck a Luhansk, vyhlásiť všeobecnú amnestiu. My sme súhlasili so všetkým, čo sa od nás žiadalo, a predložili sme návrhy. Alebo musia bojovať, aby zničili minský proces. Nedávno vystupoval jeden ukrajinský politik: vraj, aká amnestia pre nich. Amnestiu, podľa jeho slov, môže dostať akurát učiteľka, ktorá tu ostala... Chápete, pre nich sú zločinci a teroristi už aj učitelia, ktorí učia deti. Pozerám na piatkový teroristický útok v Paríži – veľmi súcitím s Parížanmi, ale nechápem, prečo celý svet nemá taký súcit, ako s Francúzmi, aj s obeťami medzi civilným obyvateľstvom v Sýrii, Libanone, Rusku (myslím na katastrofu lietadla nad Sinajom). Chápem, čo je terorizmus, kto sú teroristi, ale nemôžem pochopiť, prečo mňa a mojich kolegov nazývajú teroristami, vatnikmi, orkami, veď my sa celý čas nachádzame na svojom území, my sme nič neodpálili, nikam nechodíme opásaní výbušninami. Prečo sme teda teroristi? U nás, v DĽR, sú všetky príznaky štátnosti: máme parlament, ústavu, máme zákony, hlavu republiky, zákonne zvolenú na legitímnych voľbách. Akurát čo uplynul rok, odkedy je na poste prezidenta Alexander Vladimirovič Zacharčenko. Bol to preňho veľmi ťažký a krvavý rok. Musel podporiť ekonomiku, zabezpečiť životy našich obyvateľov. Je to naša vec – či máme voliť hlavu štátu alebo nie. Máme tu 4,5 milióna obyvateľstva. Preto mi je ťažké pochopiť, prečo nás volajú teroristi. Prečo je moja žena teroristka? Alebo moje deti? Nikto z nás nedostal odpoveď ani od Ukrajiny, ani od Západu.


Originál:Collapse )


Správa skupiny Rady Európy o vyšetrovaní tragédie v Odese môže mať pre Ukrajinu zdrvujúce následky
Je to inak
je_to_inak
Každý, kto sa len trochu zaujíma o udalosti na Ukrajine, vie o tragických udalostiach 2.5.2014 v Odese, napriek tomu, že naše médiá sa tejto téme nevenovali zďaleka tak intenzívne, ako napríklad pádu lietadla nad Donbasom, hoci v Odese išlo o hrôzostrašnú vraždu - upálenie za živa -  desiatok ľudí, čo je čin, ktorý v novodobých dejinách Európy nemá obdoby. Všetci, ktorí situáciu sledujú aspoň zbežne, vedia o tom, že obe strany - strany prívržencov aj odporcov Majdanu, sa obviňujú navzájom, a vyšetrovanie zatiaľ žiadne výsledky neprinieslo. Práve o tom hovorí správa Medzinárodnej poradnej skupiny Rady Európy, ktorá priniesla (pre viacerých vôbec nie prekvapujúce) zdrvujúce závery: Ukrajinské vyšetrovacie orgány urobili počas vyšetrovania toľko chýb, že sa nedá hovoriť o objektívnom a nezávislom vyšetrovaní. Ba čo viac, nejde len o chyby. Ide aj o úmyselné falšovanie dôkazov.

Riaditeľ oblasti ľudských práv a špeciálny predstaviteľ Rady Európy na Ukrajine Christos Giakoumopoulos už vyhlásil, že zverejnené nedostatky pri uskutočňovaní vyšetrovacích úkonov porušujú Európsky dohovor o ľudskách právach. "Ukrajinu čaká medzinárodné odsúdenie a súdne procesy, ak nezohľadní porušenia, ktoré odhalila poradná skupina Rady Európy vo vyšetrovaniach zločinov na Majdane a v Odese.", - povedal Giakoumopoulos. A to bude pre ukrajinské bezpečnostné orgány veľmi ťažké.


Nasledujúci materiál je rozbor správy Medzinárodnej poradnej skupiny, zverejnený na portáli www.eurointegration.com.ua (je preto ľahko predpojatý, ale hlavné vývody sú jasne definované):



V roku 2014, keď Ukrajina súhlasila pripustiť Radu Európy k vyšetrovaniu udalostí na Majdane a odeskej tragédie, si mnohí mysleli, že vytvorený orgán – Medzinárodná poradná skupina (MPS) – sa neukáže byť životaschopný. Ale v marci 2015 sa zjavila revolučná správa, týkajúca sa udalostí na Majdane. MPS odhalila systémové problémy v justícii a pomenovala inštitúcie, kvôli chybám ktorých unikli trestu vinníci streľby do ľudí na Inštitútskej ulici.
Ráno 4. novembra MPS vydala novú správu - o vyšetrovaní tragických udalostí v Odese v máji 2014.
Tento dokument nebude mať pravdepodobne o nič menej ohlasov. A jeho výsledky - v krajinách, kde je úcta k demokracii - by viedli k hlasno komentovaným odstúpeniam v silových zložkách

Zámerne neobjektívne vyšetrovanie, zaujatý vzťah k „majdanovcom“ a „antimajdanovcom, tlak na súd a dokonca falzifikácia dôkazov – toto je neúplný zoznam problémov, ktoré sprevádzali vyšetrovanie „odeského prípadu.“

Pritom tu nehovoríme o nedokázaných obvineniach – MPS v dokumente na takmer 100 stranách priniesla konkrétne dôkazy.

Mandát skupiny

Je dôležité pochopiť: poradná skupina nebola zameraná na plnohodnotné vyšetrovanie, alternatívne k tomu, ktoré robí Ukrajina. Odborníci Rady Európy nemali ani také právo, ani také možnosti.
"Neurčili sme si za cieľ vyšetrovať alebo pomáhať pri vyšetrovaní – toto je na ukrajinskej strane. Cieľ našej skupiny je principiálne iný – zistiť, či vyšetrovanie zodpovedá a či prebieha v súlade so záväzkami pred Radou Európy“,- vyhlásil predseda MPS Nicolas Bratza.
Úlohou Rady Európy bol dozor nad tým, ako ukrajinský trestnoprávny systém vykonával vyšetrovanie tragédie v Odese, a či ho vôbec vykonával.
V Štrasburgu pritom zdôrazňujú, že ich nezaujímalo možné porušovanie práv na míting, na slobodu názoru alebo práv zadržaných. Mandát MPS sa vzťahuje len na dva kľúčové články Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktoré zaručujú právo na život a zákaz mučenia, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania.

MPS má troch členov, menovaných Radou Európy (Nicolas Bratza, bývalý predseda Európskeho súdu pre ľudské práva), ukrajinskou stranou (Vladimir Butkevič, bývalý sudca ESĽP za Ukrajinu) a opozíciou (Oleg Anpilogov, bývalý prokurátor). Závery MPS potvrdili všetky tri strany, čo umožňuje hovoriť o ich nezaujatosti.

Ale pre oficiálny Kyjev je správa MPS zdrvujúca.




Tento orgán dospel k záveru: nijaké skutočnosti, dokonca ani extrémna zložitosť prípadu Odesa, neospravedňujú chyby Kyjeva.
"Závažné problémy, ktoré stoja pred osobami zodpovednými za vyšetrovanie udalostí v Odese ... nemôžu ospravedlniť všetky nedostatky," - píše sa v dokumente.

"Závažné nedostatky pri vyšetrovaní môžu negatívne ovplyvniť možnosť vyjasnenia skutočností v prípade a identifikovať páchateľa." - jednomyseľne sa zhodli členovia skupiny Rady Európy.
"MPS je presvedčená, že v každej z udalostí (to znamená v každej epizóde odeských udalostí bez výnimky!!!) vyšetrujúce orgány nepreukázali dostatok úplnosti a dôkladnosti - ani vo fáze začatia stíhania, ani v čase ďalšieho vyšetrovania, v dôsledku čoho bola ohrozená celková efektivita vyšetrovania." - píše sa v dokumente.

Z opisu, ktorý je v rozsahu okolo 50 strán, sa dajú určiť nasledujúce skupiny problémov:

„Rovnaký prístup“: antimajdanovcov trestať, majdanovcov oslobodzovať

Sme si vedomí, že argumenty skupiny Rady Európy sú vodou na mlyn ruskej propagandy, ale pred pravdou sa nedá uniknúť. Najmä ak je reč o  zdokumentovaných dôkazoch, uvedených v správe od medzinárodnej inštitúcie.
MPS tvrdí, že Ukrajina si zvolila nečestnú taktiku – prenasledujúc jedných, Kyjev nerobí žiadne kroky na potrestanie iných. Nasledujú obšírne citácie.
"Hoci sa masové nepokoje udiali počas konfliktu medzi dvoma skupinami aktivistov, ktorí stáli proti sebe, po roku po udalostiach všetci až na jedného z 23 podozrivých ... patria k zástancom federalizácie. Všetci títo podozriví boli vo väzbe a sedem z nich je tam od okamihu zadržania až do dnešného dňa. Na druhej strane len traja z prívržencov jednotného štátu – druhej konfliktnej srany  - boli oboznámení o podozrení zo spáchania trestného činu. Ani jeden z nich nebol preventívne zadržaný: boli umiestnení v domácom väzení, alebo prepustení na podmienku. Keď sa podmienky týchto opatrení skončili, týmto jedincom nebolo určené žiadne iné preventívne opatrenie, aj keď boli obvinení okrem iného aj z vraždy a pokusu o vraždu."




(Serhyj Hodijak na fotografiách 2.5.2015 a pri prepustení z vyšetrovacej väzby, oslavovaný ako hrdina.)

V správe Rady Európy sú uvedené mená a detaily vyšetrovaní, potvrdzujúce, že "boli prípady  obťažovania a zastrašovania zo strany aktivistov hnutia za jednotu" tých svedkov, ktorí boli ochotní svedčiť proti prívržencom Majdanu. Jedným z príkladov uvedených v správe je prípad Odesana Serhyja Hodijaka.
Ten podľa vyšetrovania prišiel na míting 2. mája s puškou, z ktorej zastrelil jedného z oponentov a zranil policajta. Doteraz nie je voči nemu použité žiadne preventívne opatrenie, a sudcovia, ktorí sú povinní zaoberať sa jeho zatknutím, jeden po druhom odstupovali a sťažovali sa na tlak zvonku. „MPS považuje za obzvlášť znepokojujúce ... zavedenie zákona Najvyššou radou (autori - členovia Radikálnej strany), ktorý navrhuje amnestovať priaznivcov jednotného štátu, podozrivých z útoku na ľudí a vraždy," - píše sa v dokumente.




(Amnestiu pre účastníkov odeskej masakry žiada aj poslanec za stranu prezidenta Porošenka Alexej Gončarenko. Asi vie prečo. "Očistili sme Kulikovo pole od separatistov.", - vyhlásil Gončarenko v živom vysielaní stanice "Ukraina" pár dní po odeskej masakre, ktorej sa osobne zúčastnil a dokonca si robil s mŕtvymi fotografie na pamiatku.)

Rada Európy má otázky aj k tomu, ako sa vyhli trestu niektorí z priaznivcov antimajdanu, ako je Alexander Gribovskij. Vymenili ho za príslušníkov Bezpečnostnej služby Ukrajiny, ktorí sa dostali do zajatia na východe Ukrajiny. Vyšetrovatelia, ktorí tvrdili, že v Gribovského prípade je plno dôkazov, neskôr zmenili postoj a začali hovoriť, že jeho vina nebola nikdy dokázaná, a preto prípad uzavreli (a to nie je prekvapujúce, pretože výmena zajatcov je čin, ktorý nie je v legislatíve).
Ale najviac otázok zo všetkého je nie voči konaniu demonštrantov, ale voči konaniu ochrancov zákona. Vrátane tých, ktorí počas udalostí 2. mája otvorene pomáhali „antimajdanovcom“.

Nezávislé vyšetrovanie - nie tam, kde ministerstvo vnútra skúma policajnú akciu
Skutočnosť, že v Odese polícia účinkovala spolu s „tituškami“, nie je tajomstvo, a MPS si to samozrejme všimla: "Množstvo videí a fotografií ukazujú prívržencov federalizácie vyzbrojených strelnými zbraňami, vnútri policajného kordónu alebo za ním, a prinajmenšom jeden z nich (pravdepodobne Vitalij Bud'ko) odtiaľ strieľal, a policajti pritom neprijali žiadne opatrenia na zatknutie týchto ľudí.“
Veľká časť viny za tragédiu 2. mája, podľa zástupcov Rady Európy, leží menovite na polícii. "Ak v začiatočných etapách zrážok ochrancovia práva prijímali určité opatrenia, vyzerá to tak, že neskôr neurobili takmer nič, aby zasiahli a zastavili násilie," - uvádza sa v správe.

Ale viedlo sa skutočné, kvalitné policajné vyšetrovanie viny? Správa Rady Európy hovorí, že nie.

Ide o to, že niektoré odeské príprady vyšetrovala... polícia samotná. Vrátane tej odeskej.  Hoci formálne boli "policajné epizódy" odovzdané generálnej prokuratúre, zhromažďovanie údajov a dôkazov v odeských udalostiach sa vykonávalo spoločne vyšetrovateľmi prokuratúry a milície. A isto nebolo v záujme príslušníkov milície nájsť dôkazy proti sebe.
"Masové nepokoje všeobecne, a to jednak z hľadiska činov polície, ako aj tých, ktorí sa nepokojov zúčastnili, by mali byť vyšetrené orgánom, ktorý bude úplne nezávislý na všetkých osobách, ktoré sú vyšetrované. MPS neverí, že Hlavný vyšetrovací výbor Ministerstva vnútra spĺňa toto kritérium.", - diplomaticky, ale zároveň jasne sa uvádza v správe Rady Európy.

Osobitou otázkou je, menovite na kom z policajných predstaviteľov leží časť viny za tragédiu v Odese. MPS uvádza argumenty predstaviteľov Generálnej prokuratúry, ktorí sú názoru, že v tomto zozname je aj vtedajšie vedenie polície (dvaja ľudia boli obvinení, jeden z nich, Dmitrij Fučedži, utiekol do zahraničia), ale aj stredné štruktúry Ministerstva vnútra, aj niektorí policajti nižšej úrovne. Hoci o posledne menovaných si experti Rady Európy myslia iné:
"Policajtov, ktorí v tom čase boli v centre mesta, nebolo dosť, aby zabránili stretom medzi obomi skupinami, z ktorých jedna pozostávala z asi 1500 ľudí, a druhá zo 600.
V tom čase tam nebolo viac ako sto policajtov, a všetko, čo mohli urobiť, bolo vytvorenie bariéry medzi obidvoma skupinami. Každý z policajtov by vystavil seba aj svojich kolegov vážnemu ohrozeniu, ak by opustil deliacu čiaru, aby zatkol niekoho z účastníkov konfliktu."- uvádza sa v správe.
Osobitným problémom bolo úmyselné falšovanie údajov a svedectiev policajtov. O tom - nižšie.

Ale problémy s vyšetrovaním konania polície sa zdajú byť malé v porovnaní s tým, ako sa vyšetrovala vina požiarnej služby. Tu sa dá hovoriť o otvorenej sabotáži.

„Aj keď sa najbližšia požiarna stanica nachádzala menej ako 5 minút jazdy od Kulikovho poľa, prvé požiarne autá sa objavili po viac ako pol hodine (po oznámení na linku 101)“, - pripomínajú experti Rady Európy.
Záznam volaní na dispečing požiarnikov dokazuje, že tam vedome ignorovali výzvy. Príčinou bol osobný príkaz veliteľa krajského riaditeľstva Štátnej služby pre mimoriadne situácie Vladimira Bodelana.
Prečo potom jeho úloha nebola príslušne „ohodnotená“ vyšetrovateľmi? Príčina je zjavná. Požiarna služba je od roku 2014 orgánom, ktorý podlieha ministerstvu vnútra. A vyšetrovanie konania požiarnikov zverili... áno, tiež ministerstvu vnútra.


(Ukrajinskí patrioti bijú požiarnikov)


„Rozhodnutie zveriť ministerstvu vnútra ďalšie vyšetrovanie konania pracovníkov Štátnej služby pre mimoriadne situácie vyvoláva vážne pochybnosti o neexistencii inštitucionálnej a praktickej nezávislosti.“, - píše sa v správe. „Nedostatky vo vyšetrovaní konania pracovníkov Štátnej služby pre mimoriadne situácie ostávajú najvýraznejším príkladom nedostatku dôkladnosti v rámci vyšetrovania... Toto vyšetrovanie sa začalo až v októbri 2014, takmer šesť mesiacov po udalosti, a to až na základe udania tretej osoby. O dva mesiace neskôr sa ukážalo, že Hlavný úrad ministerstva vnútra v Odeskom kraji sa nepohol vo vyšetrovaní ani o jediný krok, a preto materiály prípadu boli odovzdané Hlavnému vyšetrovaciemu úradu ministerstva vnútra.“

Policajní úradníci pritom v styku s expertmi Rady Európy menili výpovede o príčinách zlyhania. Najskôr priznali, že odkladanie začiatku vyšetrovania bolo neodôvodnené, potom začali presviedčať, že na vyšetrovanie nemali dôvod.
Mimochodom, dnes už niet možnosť vykonať doplňujúci výsluch Bodelana – MPS zistila, že začiatkom roku 2015 opustil územie Ukrajiny.








(Najhorší pohľad je na jemné dievčiny, pravdepodobne študentky, ktoré prikladajú ruku k dielu - usilovne do ukrajinskej vlajky naberajú kamene a plnia fľaše zápalnou zmesou - vyrábajú Molotovove koktaily.)
"Áno" falzifikáciam?

Osobitnú pozornosť si zasluhujú fakty otvorenej lži, ktorá bola rozširovaná predstaviteľmi milície. V správe Rady Európy sú dva kľúčové momenty. Na webovej stránke ministerstva vnútra sú doteraz uvedené slová ministra Arsena Avakova, ktorý presviedča, že odeské silové zložky boli bez spojenia, na uzavretom zasadnutí, v dobe, keď sa na uliciach mesta začínali potýčky – vraj práve to im zabránilo v operatívnom zásahu na odstránenie problému.
Minister tvrdil, že "(táto) schôdza trvala až do 16:00... pri vypnutých telefónoch.“ Ale parlamentná Dočasná vyšetrovacia komisia došla k záveru, že schôdza sa skončila ešte pred 14:30 hod. A experti Rady Európy odhalili, že v priebehu zasadnutia väčšina veliteľov bezpečnostných orgánov prijímala prichádzajúce hovory.






(Smutne známy "sotnik Mikola už vypovedať tiež nebude. Už nežije. Na druhom obrázku s Andrijom Parubijom, ktorý podľa niektorých tvrdení, vrátane britského denníka, organizoval streľbu na Majdane.)

Kľúčový moment je však iný. Vyzerá to tak, že bezpečnostné orgány zámerne bránili  vyšetrovaniu falšovania dokladov o konaní milície 2. mája. Až v júni 2015 (!!!)  oficiálne vyšetrovanie stanovilo, že v noci z 2. na 3. mája náčelník Hlavného úradu ministerstva vnútra Odeského kraja Petr Lucjuk „snažiac sa zakryť vlastné nesplnenie povinností zabezpečiť ochranu všeobecného poriadku zo strany milície, dal pokyn vyhotoviť záznam, podľa ktorého dňa 2. mája o 15:30 bol do chodu uvedený operatívny plán „Vlna“ (na potlačenie masových nepokojov“).

V skutočnosti milícia, ktorá mala odsúhlasený akčný plán, ho jednoducho nezačala realizovať – dokonca ani vtedy, keď sa situácia stala nekontrolovateľnou.

Tak prečo bol tento fakt konštatovaný až v lete 2015?
MSP uvádza fakty o tom, že milícia a prokuratúra vedeli o falzifikovaní minimálne o rok skôr, ale ho jednoducho ignorovali.

MSP konštatuje, že odôvodnené závery o falzifikáci dokumentov operačného plánu „Vlna“ boli Generálnej prokuratúre Ukrajiny dané do pozornosti ešte 10. júna 2014, kedy ombudsmanka poskytla Generálnej prokuratúre Ukrajiny svoju správu o výsledkoch osobitného vyšetrovania udalostí v Odese ...
V júni a septembri 2014, ako aj v januári 2015, sa splnomocnenkyňa Najvyššej rady pre ľudské práva obracala na generálneho prokurátora, a upozorňovala na svoju správu o udalostiach v Odese, s prosbou vziať ju do úvahy v priebehu predbežného vyšetrovania.“- povedali zástupcovia Rady Európy.
Odpoveď, prečo Generálna prokuratúra Ukrajiny preignorovala očividný fakt, Rada Európy nemá. Ale poradná skupina si dovolila konštatovať tvrdý záver.

Ťažko sa dá hovoriť o efektivite vyšetrovania, ktoré nevidí očividné fakty.

„Ostáva nepochopiteľné, prečo vyšetrovacie orgány potrebovali takmer celý rok na to, aby prišli k záveru, že 2. mája 2014 nebol operatívny plán „Vlna“ uvedený do chodu a dokumenty o jeho uvedení do prevádzky boli sfalšované... Neschopnosť vyšetrovania včas rozoznať jasnú verziu úplne podrýva schopnosť tohto vyšetrovania určiť všetky okolnosti prípadu a nezodpovedá nevyhnutnému štandardu efektivity.“ – hovorí sa v zverejnenej správe.






Milícia a prokuratúra – kto je horší?

V správe o udalostiach na Majdane Medzinárodná poradná skupina Rady Európy snáď najväčšie pobúrenie vyvolali údaje o tom, ako si milícia a prokuratúra vzájomne bránili v práci. V „odeskej správe“ sa o tom nehovorí.  Či sa už vyšetrovatelia stali opatrnejší vo svojich vyjadreniach, či sa zmenili problémy, ale teraz zástupcovia Ministerstva vnútra a Generálnej prokuratúry Ukrajiny tvrdia, že pracujú spoločne - efektívne a produktívne.
Zhodnotenie faktov však svedčí o tom, že o efektivite hovoriť nemožno. "MSP je presvedčená, že rozdelenie vyšetrovania medzi Generálnu prokuratúru Ukrajiny a ministerstvo vnútra je neproduktívne," – hovorí sa v správe medzinárodnej skupiny. Rada Európy tvrdo kritizuje najmä rozhodnutie rozdeliť rôzne vyšetrované prípady medzi dva bezpečnostné úrady.

Problém však nie je len vo vzájomnom ovplyvňovaní. Práca v jednotlivých úradoch tiež nebola efektívna. Najvýraznejším príkladom je práca Generálnej prokuratúry Ukrajiny, kde sa vyšetrovanie dlhú dobu jednoducho nevykonávalo. Pritom hovoríme o obdobie práce dvoch generálnych prokurátorov - Jaremu a Šokina.
„V máji 2014 vyšetrovacia skupina, ktorá mala vyšetrovať výhradne prípady súvisiace s udalosťami v Odese, mala desať vyšetrovateľov generálnej prokuratúry a miestnych orgánov prokuratúry, od apríla 2015 však už len dvaja vyšetrovatelia pracovali výhradne na týchto veciach...
Medzi májom 2014 a májom 2015 sa vyšetrovanie opakovane presúvalo z jedného oddelenia Hlavného vyšetrovacieho úradu generálnej prokuratúry na iné oddelenie... Generálna prokuratúra oznámila, že od konca roka 2014 a začiatku roka 2015 nebolo jasné, ktoré konkrétne oddelenie generálnej prokuratúry má vyšetrovať udalosti."- hovorí v správe.

„MSP je presvedčená, že súčasné personálne zabepečenie(zo strany prokuratúry) nie je dostatočné. To sa potvrdzuje aj skutočnosťou, že v súčasnosti bolo vznesené obvinenie v súvislosti s udalosťami v Odese len voči dvom osobám, z ktorých sa jednému podarilo utiecť za nevyjasnených okolností." - uvádza dokument.
Zo strany ministerstva vnútra je personálne zabezpečenie lepšie, ale takisto nedostatočné. A kvalita vyšetrovania milície je úplne neuspokojivá. „Niektoré súdne expertízy bolo vykonané bez náležitej dôslednosti. Napríklad prvá súdna expertíza, ktorá sa zaoberala požiarom v Dome odborových zväzov, bola vykonaná bez akejkoľvek obhliadky budovy.
Ako ďalší príklad nedostatku potrebnej dôslednostii vo otázkach uskutočnenia expertíz  MSP konštatuje, že vyšetrujúce orgány nedokázali viac ako rok identifikovať jednu z obetí v Dome odborových zväzov, "- hovoria v Rade Európy.

* * * * *
Celková kvalita vyšetrovania udalostí v Odese - vo všetkých bodoch obžaloby a všetkými orgánmi - nie je uspokojivá. Toto vyhlásenie možno neprekvapí Odesanov. Ale teraz je to  medzinárodne priznaný fakt.
Na záver ešte raz citujeme tvrdenie, že sme uviedli na začiatku článku.
"MPS je presvedčená, že v každej z udalostí (to znamená v každej epizóde odeských udalostí bez výnimky!!!) vyšetrujúce orgány nepreukázali dostatok úplnosti a dôkladnosti - ani vo fáze začatia stíhania, ani v čase ďalšieho vyšetrovania, v dôsledku čoho bola ohrozená celková efektivita vyšetrovania." - píše sa v dokumente.
„Nedostatok snahy, najmä na začiatku vyšetrovania, vrhá pochybnosti na jeho celkovú efektivitu, čo má za následok podkopanie dôvery verejnosti v dodržiavanie zásad právneho štátu štátnymi orgánmi" - dodáva medzinárodná poradná skupina.
A na záver, MPS znovu zdôrazňuje, že postoj k "majdanovcom" a "antimajdanovcom" sa zásadne odlišuje, a navyše úrady pred týmto problémom zatvárajú oči. "To, že štátne orgány neprijali preventívne opatrenia, týkajúce sa prenasledovania obetí alebo ich príbuzných zo strany ďalších účastníkov udalostí, môže viesť k strate želania obetí a ich rodin podieľať sa na vyšetrovaní, a tak spochybniť účinnosť týchto vyšetrovaní," – hovorí sa v dokumente.
Takže teraz bude Ukrajina musieť nie raz a nie dvakrát toto všetko vysvetľovať na medzinárodnej scéne.

Čítajte viac:Collapse )


Odeský fašista sa verejne priznal, že 2.mája 2014 upaľoval ľudí
Je to inak
je_to_inak
Napriek tomu, že vrahovia odporcov Majdanu z Odesy sa hlásia verejne k svojmu činu, a to aj v prítomnosti odeského gubernátora, ukrajinské vyšetrovacie orgány na podobné vyhlásenia nereagujú. Aj poldruha roka po masakre v Odese tak ostáva  tragédia v Dome odborov nevyšetrená.



Odeský gubernátor, bývalý gruzínsky prezident Michail Saakašvili, usporiadal akciu na podporu svojho kandidáta na starostu Odesy Alexandra Borovika. Na ňom udelil slovo istému Vladimirovi Malofejevovi, účastníkovi Majdanu, dobrovoľníkovi „antiteroristickej organizácie“, ktorý otvorene, stojac doslova dva metre od odeského gubernátora, vyhlásil: „Pán Michail, vy hovoríte, že donecký variant už nie je možný. Je možný! Všetci chápu, že tí, ktorých sme nedohonili 2. mája, sú všetci tu, všetci čakajú, chystajú sa.“




Stále si myslíte, že Ukrajina je právny štát? Tak si ešte pripomeňme slová prezidenta Ukrajiny Petra Porošenka: „Odessa zaplatila 2.mája veľmi vysokú cenu za to, aby uvidela, čo sa deje teraz, ak by sme vtedy nezastavili nápor separatistov.“




Medzitým v Odese prezentovali film „Horiace srdcia“, posvätený obetiam masakry.

2. mája 2014... Odeská tragédia.. Pre mnohých Odesanov sa tento deň stal prelomovým. Od toho dňa už niet veselej, dobrosrdečnej a pohostinnej Odesy, od toho dňa už niet Ukrajiny, akú sme poznali...
V ten deň desiatky odeských rodín spojil žiaľ – žiaľ zo straty príbuzných a blízkych – synov, dcér, otcov, matiek, bratov, sestier, starých otcov a starých matiek...

V ten deň sa každý Odesan rozhodol sám pre seba, na strane koho stojí a ako ďalej žiť...

Anna Sinjuková videla tragické udalosti na Kulikovom poli na vlastné oči, Jekaterina Fedorenko nie, ale takisto nemohla ostať ľahostajnou k tomu, čo sa udialo, a už 3. mája 2014 prišla na Kulikovo pole k obhorenému Domu odborov. Táto tragédia a túžba zvečniť pamiatku tých, ktorí zahynuli, spojili Annu a Jekaterinu do tvorivého tandemu. Najskôr vytvorili skupinu na počesť mŕtvych „Odessa, 2.mája. Nezabudneme.“ a následne aj projekt „Horiace srdcia“.
„Horiace srdcia“ je film, rozprávajúci životné príbehy ľudí, ktorí zomreli 2. mája 2014 v Odese. Sú to príbehy ľudí – Odesanov – študentov, básnikov, programátorov, dizajnérov, novinárov, poslancov. Príbehy ľudí, ktorých od 2.mája 2014 už niet. Nie „koloradov“, „lumpov“ a „ľudí na okraji spoločnosti“ , ako ich vykresľovali ukrajinské a európske médiá, ale ĽUDÍ!
V prvej časti filmu je päť príbehov. Sú to príbehy života Gennadija Kušnareva, Ivana Mileva, Vladimira Brigarja, Maxima Nikitenka a Igora Lukasa. Každý príbeh je život a tragédia jednotlivcov, spojených dohromady.
„Tento film je pokus oboznámiť ľudí celého sveta s tým, čo sa stalo v Odese 2.mája 2014. Je to pokus vyjaviť pravdu o tých udalostiach a ľuďoch, ktorí zomreli 2.mája 2014 v Odese. Títo ľudia budú navždy súčasťou novej histórie Odesy. Navždy ostanú Hrdinami – ozajstnými Ľuďmi a ozajstnými Odesanmi! Chceme, aby o nich vedel celý svet! Odesa, 2.mája 2014, Nezabudneme!“ – hovoria autori filmu.
V septembri 2015 sa uskutočnila premiéra filmu „Horiace srdcia“ v Madride a Berlíne, po prezentácii v Odese bude film dostupný na internete pre všetkých záujemcov.



V súvislosti s udalosťami na Kulikovom poli si pripomeňme aj mimoriadne cynické slová českého diplomata Václava Bartušku, ktorý v rozhovore pre portál Neovlivni.cz vyslovil túto diplomatickú perlu: Pokud se jim postavíte rychle čelem, jako to udělali třeba v Oděse, kde je prostě upálili, nebo v Dněpropetrovsku, kde je prostě zabili a pohřbili u silnice, tak máte klid. Když to neuděláte, tak máte válku. To je celé.  Ministrovi Zaorálkovi však slovník jeho podriadeného zjavne neprekáža, keďže Bartušku nijak nepotrestal.


Podľa:Collapse )





Tichý protest ukrajinských voličov: volili Putina, Stalina, Obamu aj Jona Snowa
Je to inak
je_to_inak

Voľby bez voľby: Približne dva milióny Ukrajincov, ktorí sa zúčastnili komunálnych volieb na Ukrajine, „hlasovali“ za svojho vlastného kandidáta alebo jednoducho znehodnotili hlasovací lístok.




Podľa vyhlásenia Výboru voličov Ukrajiny pri voľbách Ukrajinci dosiahli rekord v množstve znehodnotených hlasovacích lístkov. Za neplatné lístky bolo uznaných 10-15%. To znamená, že volieb sa reálne zúčastnilo nie 46% voličov, ale menej ako 40% z 29 miliónov Ukrajincov, ktorí majú právo hlasovať. Ide o jednu z najnižších účastí na voľbách počas celých dejín Ukrajiny, čo sa dá plne vysvetliť situáciou v krajine a masovým rozčarovaním občanov v politikoch, ktorí sa dostali po Majdane k moci.

Dva milióny Ukrajincov, ktorí napriek tomu prišli na volebné okrsky a hlasovali za kandidáta „proti všetkým“, však nielen znehodnotili lístky. Voliči veľakrát svoj vzťah ku predloženým kandidátom prejavili v nápisoch, a to aj v necenzurovanej podobe. Dopisovali aj svojich „ideových vodcov“.

Právnička Výboru voličov Ukrajiny Tatiana Semus hovorí: „Konštatujeme bezprecedentne vysokú úroveň znehodnotených lístkov. Spájame to s protestom voličov a s tým, že v lístkoch chýba možnosť „Proti všetkým“. Niekto túto možnosť dokreslil do lístka sám, niekto sa „kreatívne realizoval“ a napísal nejaké frázy, necenzurované výrazy, namaľoval obrázky. Teraz sa fotografie týchto lístkov aktívne rozširujú v sociálnych sietiach.“

Medzi rozčarovanými voličmi, ktorí znehodnotili lístky, boli prívrženci dobrých vzťahov s Ruskom, ale aj radikálni nacionalisti. Voliči dopisovali na hlasovacie lístky Vladimíra Putina, Josifa Stalina, Nestora Machna, Stepana Banderu, Baracka Obamu, ale aj Chucka Norrisa a Johna Snowa (hrdinu svetoznámeho románu a seriálu „Hra o tróny“.

Malá ukážka toho, za koho a za čo „hlasovali“ dva milióny Ukrajincov:

Voľby bez voľby:






Nehlasujem. Všetci kandidáti sú debili



Hodných niet.



Ch.j vám, a nie môj hlas!



Nehrabem sa v rôznych druhoch hovna



Všetci sú buzeranti (vrátane Dartha Vadera, a Gennadij Kernes najväčší)



Detto



Detto



Všetci sú zadok Ľjaška



Všetci sú hlísty z jedného zadku



Aký ľud, takí páni



Páni, cirkus odišiel, nepotrebujeme vás



Proti všetkým! Sláva Ukrajine!

Hlasujem proti všetkým. Hlasujem za sex.



Ani boh, ani pán. V rodnom kraji nedáme vládnuť nikomu.



Anarchia. Len takto



Revolúcia



Mier



Svetu mier, a mne kefír



Vážený pracovník volebnej komisie! Chráňte stromy, dajte recyklovať volebné lístky!



Ukrajina zhorela v Dome odborov (Odesa)



Nezabudnem, neodpustím. 02.05.14



Odesa pamätá 02.05.14



Ukrajinu na nože! Novorossia, ži! Sláva Putinovi!



Ži, Novorossia!



Novorossia príde



Baššár Assad. Za Doneckú ľudovú republiku. Za Putina.



Opäť Putin, ale aj Kadyrov. Krym je Rusko.



Naši kandidáti: Stalin a Berija



Obama či Romney - to je otázka



Chuck Norris nesmie chýbať:



Hra o tróny



Piráti



Výsadkári a Dynamo Kyjev






Zdroje:Collapse )




Usáma bin Ládin bol tiež "umiernený demokratický povstalec"
Je to inak
je_to_inak

Britský denník "The Independent" 6. decembra 1993 priniesol článok o charizmatickom staviteľovi diaľnic a udatnom bojovníkovi so sovietskym režimom v jednom. Ten muž sa volal Usáma bin Ládin. O pár rokov nato už bol z tohto milého muža nepriateľ USA č. 1. Naozaj sa ale zmýšľanie Usámu bin Ládina zrazu tak zmenilo, alebo všetci len privierali nad jeho radikalizmom oči? Veď predsa bojoval proti Sovietskemu zväzu...
Aj malé dieťa sa naučí vyhodnocovať svoje skúsenosti. Ak sa popáli, nebude sa k ohňu viac neopatrne približovať. Ak sme sa popálili v minulosti s "umiernenými demokratickými povstalcami" v Afganistane, musíme prechádzať trpkou skúsenosťou vždy znova a znova?

Pozrite si, čo písal denník "The Independent" v roku 1993 o pánovi Usámovi bin Ládinovi.



„Antisovietsky bojovník nasmeroval svoju armádu na cestu k mieru.“

Saudský biznismen, ktorý verboval mudžahedínov, ich teraz využíva vo veľkolepých stavebných projektoch v Sudáne.

Usáma bin Ládin sedí vo svojom odeve so zlatým lemom, obklopený vernými arabskými mudžáhedínmi, ktorí spolu s ním bojovali v Afganistane. Bradatí, mlčanliví - neozbrojení, ale nikdy sa nevzďaľujúci na viac ako pár desiatok metrov od muža, ktorý ich kedysi verboval, trénoval a poslal rozbiť sovietsku armádu - bez úsmevu sledujú ľudí zo sudánskych dedín Almatig, ktorí sa zhromaždili, aby poďakovali saudskému podnikateľovi, ktorý dokončuje diaľnicu, ktorá po prvýkrát v histórii spojí ich domy s Chartúmom.

Pán bin Ládin s výraznými lícnymi kosťami, úzkymi očami, v dlhom hnedom rúchu, vyzerá presne tak, ako by mal vyzerať legendárny hory bojovník - mudžahedín. Pred ním tancujú deti v tradičných plášťoch, kazatelia hovoria o jeho múdrosti. „Po každej sudánskej revolúcii sme čakali túto cestu“, - povedal jeden z šejkov. – „Boli sme už zúfalí, a tu sa zjavil Usáma bin Ládin ".

Za hranicami Sudánu sa však k pánovi bin Ládinovi správajú s určitým podozrením. Egyptské médiá tvrdia, že priviezol z Afganistanu do Sudánu stovky bývalých arabských militantov a západné veľvyslanectvá v Chartúme vravia, že časť "Afgancov", ktorí prišli so saudským podnikateľom, je teraz zaneprázdnená prípravou na budúci džihád v Alžírsku, Tunisku a Egypte. Pán bin Ládin si je dobre vedomý týchto chýrov. „Výmysel novinárov a veľvyslanectiev.“ - hovorí. – „Som stavebný inžinier a špecialista v poľnohospodárstve. Keby som tu mal výcvikové tábory, nemohol by som sa zaoberať svojím projektom.“

A tento "projekt" je veľmi ambiciózny - nová magistrála z Chartúmu do Port Sudánu. Starou cestou je vzdialenosť  medzi týmito mestami 1 200 kilometrov, zatiaľ čo nová cesta ju skráti na 800 kilometrov. Takto sa bude dať z hlavného mesta do prístavu dostať počas jedného dňa. Do tejto krajiny, ku ktorej sa Saudská Arábia nespráva o nič lepšie ako  Spojené štáty, pretože počas vojny v Perzskom zálive podporovala Saddáma Husajna, pán bin Ládin priviezol práve tie stavebné zariadenia, ktoré používal pred piatimi rokmi na výstavbu partizánskych trás v Afganistane.

Bin Ládin je skromný muž. Má dom v Chartúme a malý byt v rodnej Džidde. Je ženatý, má štyri ženy. Médiám neverí. Jeho rozhovor s The Independent bol prvý, ktorý kedy poskytol západnému novinárovi. Spočiatku nechcel hovoriť o Afganistane a mlčky sedel na stoličke pri provizórnom stane, čistiac si zuby podľa arabskej tradície paličkou - miswakom. Ale nakoniec sme sa predsa rozhovorili o vojne, ktorú pomohol vyhrať afganským mudžahedínom. „To, čo som zažil za dva roky, by som neprežil nikde inde za sto rokov", - povedal.

Keď  sa bude písať história afganského odporu, môže sa ukázať, že prínos pána bin Ládina veci mudžahedínov, rovnako ako aj nepriame dôsledky organizovaného výcviku a pomoc, zohrali kľúčovú úlohu v dejinách moderného militantného fundamentalizmu. Mimochodom, teraz bin Ládin starostlivo bagatelizuje svoj význam. „Keď začala invázia do Afganistanu, bol som pobúrený a okamžite som odišiel do tej krajiny. Prišiel som do nej o niekoľko dní – ešte do konca roku 1979.“ - hovorí. – „Áno, bojoval som, ale iní moslimovia robili oveľa viac. Mnoho z nich zomrelo, a ja som stále nažive.“

Už o niekoľko mesiacov však pán bin Ládin posielal do Afganistanu arabských bojovníkov. Medzi nimi boli Egypťania, Alžírčania, Libanončania, Kuvajťania, Turci (tak stojí v texte – pozn. prekladateľa), Tunisania. „Neboli ich stovky, ale tisíce," - spomína. Bin Ládin ich vyzbrojil zbraňami a pomáhal im prostredníctvom svojho stavebného vybavenia. Spolu so svojím asistentom inžinierom - Iráncom Mohamedom Saadom, ktorý teraz buduje cestu do Port Sudánu - pán bin Ladin vybudoval pod horami Zazi v provincii Bachtiar rozsiahle tunely pre nemocnice a muničné sklady. Okrem toho postavil pre mudžahedínov cestu cez celú krajinu končiacu 15 míľ od Kábulu.

„Nie, nemal som strach zo smrti. My Moslimovia veríme, že po smrti sa dostaneme do raja. Pred bojom nám Boh posiela seqinu, pokoj.“

„Jedného dňa som bol len 30 metrov od Rusov, chceli ma chytiť. Bombardovali ma, ale v mojom srdci vládol taký pokoj, že som zaspal. Táto skúsenosť je opísaná v našich prvých knihách. Stalo sa tiež, že predo mňa spadol 120 mm mínometný granát, ale neexplodoval. Na náš štáb ruské lietadlo zhodilo štyri bomby, ale tiež nevybuchli. Porazili sme Sovietsky zväz. Rusi utiekli.“

A ako je to s tými arabskými mudžáhedínmi, ktorých poslal do Afganistanu - členmi partizánskej armády, ktorú podporovali a vyzbrojovali Spojené štáty a ktorí boli zabudnutí, len čo skončila vojna? „Ani ja osobne, ani moji bratia, sme nikdy nevideli žiadnu pomoc od Ameriky. Keď moji mudžahedíni vyhrali a Rusov sa podarilo vyhnať, začali rozkoly (vnútri povstaleckého hnutia), tak som sa vrátil k výstavbe ciest v Taife a Abhe. Priviezol som vybavenie z Afganistanu, s ktorým som staval cesty a tunely pre mudžahedínov. A, samozrejme, pomohol som niektorým zo svojích priateľov dostať sa po vojne do Sudánu.

Koľko ich bolo? Usáma bin Ládin na odpoveď len zavrtí hlavou: „Nepoviem. Teraz sú tu so mnou, a stavajú cestu do Port Sudánu.“ Vravím mu, že vojaci-mohamedáni v bosnianskom Travniku mi spomínali jeho meno. „Vo vzťahu k Bosne, cítim to isté.“ - priznáva. „Ale v danej situácii tam však nie sú také možnosti, ktoré boli v Afganistane. Určité množstvo mudžahedínov išlo bojovať do Bosny a Hercegoviny, ale Chorváti nepúšťajú mudžahedínov cez svoje územie, ako to robili Pakistanci.“

Zatiaľ čo pán bin Ládin hovorí o džiháde, jeho bývalí spolubojovníci počúvajú. Pýtam sa, či ich nesklamalo, že po vojne s Rusmi majú stavať cestu v Sudáne.

„Majú radi túto prácu, a mne sa páči tiež. Je to veľký projekt a prinesie mnoho pre miestnych obyvateľov. Mal by pomôcť moslimom a uľahčiť ich život.“

Platby pre jeho spoločnosť Bin Laden (nepliesť si ju veľkou stavebnou spoločnosťou, ktorú prevádzkujú jeho príbuzní) sú vykonávané v sudánskej mene, za ktoré  potom kupuje sezam a ďalšie exportné produkty. Zdá sa, že zisk nie je pre bin Ládina najvyššou prioritou.

Nakoniec som sa ho spýtal, čo si myslí o Alžírsku, ale muž v zelenom odeve, ktorý sa predstavil ako Moussa Mohamed (podľa vlastných slov Nigérijec, hoci bol zamestnancom sudánskych spravodajských služieb) sa dotkol mojej ruky. "Už ste sa pýtali  viac než dosť,“ - povedal. Bin Ládin nato išiel skontrolovať svoju novú cestu.


Zdroj:Collapse )



Pravoslávny kňaz z Damasku: Až o pár rokov Európa pochopí, kto do nej prichádza
Je to inak
je_to_inak
V drvivej väčšine sú to rodiny bojovníkov, ktoré sa nachádzali v táboroch v južnom Turecku. Teraz sa ich Turecko zbavuje a Európa, matka civilizácie, nech prijme to, čo sama spôsobila.

Reportáž od žurnalistov, ktorí strávili viac ako rok sledovaním udalostí na Donbase z predných línií na fronte. Teraz sa vybrali do Sýrie, do Damasku, kde sa možno práve v týchto dňoch rozhoduje o osude sveta.


V Damasku dúfajú v pomoc Ruska

Mesto - pevnosť

Počas minulého roka navštevovali ruskí novinári trpiacu Sýriu pomenej, kvôli krvavým udalostiam na Ukrajine. Vojnu, ktorá tu prebieha, presunuli na vedľajšiu koľaj. Sýrčania to chápu – veľmi dobre vedia, čo znamená domáca občianska vojna. A na udalosti na Ukrajine pozerajú práve z takého uhla pohľadu – cez svoju vojnu. Príliš veľa je tu zhodného, príliš podobný scenár. Akurát že na Ukrajine sa ho podarilo zrealizovať, ale v Sýrii – nie.

Získanie povolenia na prácu novinára je zdĺhavý a nudný proces, ktorým sa musí bez výnimky prejsť . Inak hrozí deportácia alebo zákaz vstupu. Na novinárov sa tu dívajú ako na agentov, zbierajúcich informácie z otvorených zdrojov. A Rusi nemajú žiadne privilégiá, Rusko je krajina demokratická a tých, ktorí radi vyhľadávajú „burjatských tankistov“ alebo „našich chlapcov, umierajúcich v cudzine za diktátora Asada“, je dosť.
Preto nás neľútostne preverovali hlavnom a najbezpečnejšom hraničnom priechode medzi Sýriou a Libanonom. Hraničný priechod bol pritom absolútne prázdny, to znamená, že nikto okrem nás nebol na výstupe ani na vstupe do krajiny. Aj keď, podľa európskeho náhľadu, tu mali byť obrovské davy ľudí utekajúcich zo Sýrie pred „diktatúrou Asada“.

Snažili sa zachrániť zadržanú aparatúru a nepriestrelné vesty a prechádzali z kancelárie do kancelárie, od vedúceho k vedúcemu a s tým, ako rástla hodnosť úradníka, portréty Baššára Asada boli stále väčšie a väčšie. V komôrke pohraničnej špeciálnej služby sa na kraji pohovky schúlila žena vo východnej ženskej uniforme silno veriacich ľudí. Kabát z džínsovej tkaniny, tuho uviazaná šatka a pod ňou svetlomodré oči. Zadržaná sa striasla, keď počula ruskú reč, ale nepozdravila sa. Ozvala sa po arabsky len vtedy, keď jej operatívci kontrolovali dva mobily Iphone 6 v pozlátených puzdrách so štrasom. „Utečenkyňa, uteká pred vojnou.“, - vysvetlil jeden z členov špeciálnej služby, zasmial sa, zatváril sa prísne a pokračoval hrabať sa v telefónoch. Žena vzlykla. Na stole čakali na kontrolu ďalšie veci, ktoré jej zhabali: kôpka náboženskej literatúry, prospekty, kompaktné disky a drahý notebook.

Nočné cesta do Damasku sa zmenila na muky s kontrolnými stanoviskami po každom kilometri. Ale tu už ruské občianstvo fungovalo ako VIP-lístok. V nepreniknuteľnej tme boli jasne viditeľné snehobiele úsmevy vojakov. V porovnaní s rokom 2013 sa však Damask nakoniec vzdal úlohy mierového hlavného mesta vojnovej krajiny. Mesto sa zmenilo na opevnenú oblasť, rozdelenú na sektory, prehradenú desiatkami tisíc betónových dosiek, v tieni ktorých sa schovávajú opevnené body  s guľometmi, z ktorých visí nabité pásy.
Rovnako ako v Donecku, vojna tu prebieha rovno po okrajoch mesta aj v mestských štvrtiach. A z krátkeho spánku nás skoro ráno prebudili známe zvuky – výstrely v polsekundovom intervale, a náš dom sa začína trochu otriasať od pomerne blízkeho výbuchu. Ale zvuk bol cudzí. Vysvetlili nám, že strieľajú americké SAU, ktoré priviezli do Sýrie z Iraku. A súdiac podľa krátkeho intervalu medzi výstrelom a výbuchom, vojna je tu stále na prahu a za minulý rok sa nič nezmenilo. Nič. Ráno, sotva svitlo, nad mestom sa objavilo nadzvukové lietadlo - otáčalo sa priamo nad stredom Damasku a bombardovalo ozbrojencov, usídlených na okraji mesta. A ak nás pochytil ľahký smútok od nemennosti tejto neustálej nočnej mory, čo si o tejto vojne myslia tí, ktorí sa chystajú utiecť, a tí, ktorí ostanú na svojej zemi až do konca?


Batulja a Madjed Hamadovci balia kufre v svojom priestrannom byte na prvom poschodí

Oáza blahobytu

Štvrť hlavného mesta Dummar – Nový Damask – stojí bokom od frontových bojov.
Tu míny nedopadajú, prakticky tu nevidieť ľudí so zbraňami. Čisté uličky, neveľké pekné domy s oknami od podlahy po strop, drahé autá. Je to prestížna štvrť, v ktorej žijú ešte prednedávnom nie chudobní Sýrčania. Nie boháči, ale vyššia stredná trieda. Vojna však vniesla korektúry do zvyčajného spôsobu života tejto oázy.

Batulia a Madjed Hamadovci balia kufre v svojom priestrannom byte na prízemí. O niekoľko dní sa pridajú k mnohomiliónovej armáde utečencov, ktorí sa každodenne vyloďujú na brehoch gréckych ostrovov a pokračujú v ceste ďalej, na Sever – do Európskej únie. Brat a sestra sa nepodobajú na tých nešťastníkov, ktorí zdolávajú morské bariéry na gumených loďkách. Majú plne európsky výzor. Batulia sa po škole dostala na vysokú školu, vyučila sa za manažérku, práve skončila tretí semester Inštitútu politických vied, pracuje ako novinárka pre miestne internetové médiá. Madjed je vyučený účtovník. Ísť do Európy sa rozhodli nie kvôli vojne, trvajúcej už takmer štyri roky. Sedíme v ich maličkej záhradke na hojdačke, zvrchu visia strapce zeleného hrozna. „Najskôr bol obyčajný strach.“, - hovorí Batulia. A potom začal prichádzať jeden problém za druhým. Najmä finančné. Kvôli ekonomickej blokáde sa zvýšili ceny, a aj zarábať už nebolo kde – začali prepúšťať. Začalo byť ťažké realizovať sa."


„Najprv bol obyčajný strach.“,- hovorí Batulia. A potom začal prichádzať jeden problém za druhým."

„Skutočne, všetko začalo byť veľmi drahé.“,- súhlasí Madjed. „Mnohé firmy a podniky skončili. Medzi nimi aj tie, pre ktoré som pracoval. Pre mladého človeka sa stalo oveľa ťažšie zarábať a žiť normálne. Ceny kvôli sankciám už nezodpovedajú zárobku sýrskych občanov. My sme mali šťastie, žijeme v zabezpečenej štvrti a do línie frontu je ďaleko. Ale všetci sme sa dostali aj do prestreliek, aj pod mínometný obstrel. A zvuky výbuchov sú počuť neustále. Je ťažké zvyknúť si na to."

„Preto ste sa rozhodli ísť do Európy?“
„Nie, výlučne z ekonomických dôvodov. Niet práce, niet peňazí. Nejde o bezpečnosť. Jednoducho v najbližšej perspektíve nevidím pre seba žiadnu budúcnosť. Nespájam celý svoj život s Európou“,- presviedča Batulia. „Znepokojuje ma len najbližšia budjúcnosť. Chcem sa tam dostať do dobrej školy, získať diplom, zamestnať sa, našetriť si nejakú sumu. Ak sa za ten čas situácia tu stabilizuje, určite sa vrátim a zariadim si svoj život doma, vo vlasti.“
„A ste presvedčení, že vás tam čakajú? Máte kam ísť?“
„Mám tam mnoho známych, vzdialenú rodinu.“ , - hovorí dievča. „Vysvetlili nám celý postup, od prvého dňa pobytu. Môže to byť Švédsko alebo Nórsko. Sociálne siete sú teraz veľmi rozšírené a svoju budúcnosť v Európe možno uvidieť vizuálne.“
„Madjed, a ty sa nebojíš, že budeš musieť pracovať nie v svojom odbore, ale tam, kde ti tvoje vzdelanie účtovníka nebude na nič?“
„Áno, chápem, že sa možno budem musieť živiť tým, čo príde, prvé dva roky. Mojím cieľom je získať vyššie vzdelanie a privyrábať si počas tej doby. Potom sa zamestnám podľa odbornosti. Na zníženie sociálneho statusu som pripravený.“

Na masovej preprave utečencov je v oblasti vybudovaný veľký biznis. Ak sa zo severných oblastí ľudia hneď dostávajú do Turecka, zo strednej časti krajiny sa treba najskôr dostať do Libanonu, kde ich čakajú sprostredkovatelia. Pri Bejrúte ľudí rozdeľujú do autobusov a vezú do libanonského Tripolisu, odkiaľ sa na parníku prepravia do tureckého Izmiru. A ďalej sa plavia štyridsiati na 10-miestnych gumených loďkách na grécke ostrovy. A tam sa dostanú nie všetci...
„Nebojíte sa vybrať na takú cestu?“
„Máte svoju predstavu o tejto ceste, televíznu, my máme inú. Náš priateľ sa dostal do Európy pred 15-timi dňami. Z Turecka sa plavil na turistickej jachte, dvojpalubovej, so skupinou utečencov. Nie je nutné plaviť sa na gumenej loďke. A túto cestu vykonal veľmi rýchlo. Odišiel zo Sýrie, dva dni bol v Turecku. Teraz je už v Maďarsku. Lístok na súkromnú výletnú loď, do ktorej sa zmestí 300 ľudí, stojí 2000 eur. Sú tam záchranné vesty a loďky. Ak sú peniaze, v Turecku sa dlho nezdržíš, ak peňazí niet – môžeš tam uviaznuť na niekoľko mesiacov. Mimochodom, z Libanonu do Turecka letíme lietadlom."


Starý Damask stojí na križovatke civilizácií a v kresťanskej štvrti je dobre počuť streľbu zo samopalov v oblasti Džobar.

„A prečo neletíte lietadlom do Európy? Bolo by to lacnejšie.“
„Nemecko deportuje všetkých, kto priletí z Turecka a nemá víza alebo pozvanie. Letecké spoločnosti takých jednoducho nepustia na palubu. Treba sa dostať do Grécka a tam si kúpiť miestny pas. S ním sa už dá letieť do Nemecka.“
„Ak to nie je tajomstvo, koľko vás bude stáť táto cesta?“
„Takmer sedem tisíc eur za dvoch, vrátane ubytovania v hoteloch.“

„Čo myslíte, kto môže za to, že musíte opustiť svoju vlasť?“
„Amerika.“,-  nepochybuje Batulia. „Koná pomocou svojich zástupcov, cudzími rukami.“
„Sýrska armáda je veľmi unavená, mala veľmi veľké straty, vykrvácala – stratila veľa vojakov.“,- dodáva Madjed.
"Terajšie posilnenie ruskou podporou prišlo v najvhodnejšiu chvíľu. Sme vďační za túto pomoc, myslím si, že sýrska armáda teraz bude postupovať.“
„Ak by nebolo Ruska, nesedeli by sme tu teraz s vami, všetko by bolo rozbombardované.“, - súhlasí Batulia. „Ak by Rusko začalo prijímať sýrskych utečencov, nešli by sme do Európy.“

Hranice kresťanstva

Starý Damask stojí na križovatke civilizácií a v kresťanskej štvrti je dobre počuť guľometnú streľbu v oblasti Džobar. Na frontovú líniu je možné dôjsť pešo za pätnásť minút. V chráme sýrskej ortodoxnej (pravoslávnej) cirkvi sa akurát skončila nedeľná bohoslužba. Sú v nej pre ruské chrámy neobvyklé lavice a na stenách vidíme ikony Vladimirskej a Smolenskej Bohorodičky... Čakáme, kedy otec Gabriel skončí krst dvoch dievčatok – dvojičiek, Anny a Márie. Fotografujeme opatrne, zdiaľky, ale otec, keď sa dozvedel že sme z Ruska a pravoslávni, hovorí, že ide o dobré znamenie a je veľmi rád. A utekať odtiaľto sa nechystá nikam:
„Je to moja zem, tu je môj dom, kam odtiaľto odídem?“ ,- úprimne sa čuduje otec dvojičiek. „My odtiaľto neodídeme nikam. Áno, mnohí kresťania utiekli, ale ostali tí, ktorí svoju vlasť neopustia. Je to akási dohoda proti našej krajine. Odísť je neodpustiteľná chyba. Podporte nás, aby sme neopúšťali svoje domy!"


Sýria bola od počiatku stvorená Bohom pre rôzne národy

Otec Gabriel, správca kostola, sa s nami ochotne rozpráva. Niekoľkokrát sa ho pokúšali zabiť, neďaleko od chrámu vybuchol automobil, má silnú bezpečnostnú ochranu, ale v prázdnom chráme je celkom sám
„Prečo medzi utečencami prevládajú moslimovia?“
„V skutočnosti 99 zo 100 sú moslimovia. Ale v drvivej väčšine sú to rodiny bojovníkov, ktoré boli umiestnené v táboroch v južnom Turecku. Teraz sa ich Turecko zbavuje a Európa, matka civilizácie, nech prijme to, čo sama spôsobila. Pochopenie toho, kto k nim prichádza, príde až o pár rokov.“
„Zažili sme ešte Sýriu, v ktorej sa ľudia nedelili podľa národností, vyznaní a komunít. Zmenilo sa niečo za posledných pár rokov?“
„Vojna urobila našu multikonfesionálnu krajinu oveľa silnejšou. Sme na rovnakej strane - proti terorizmu a radikalizmu. Samozrejme, že je časť populácie, ktoré sa podriadila umelo vytvorenému medzinárodnému nepriateľstvu. Sýria bola pôvodne stvorená Bohom, aby tu žili rôzne národy. A dnes nikto nemá právo hovoriť, že niekto niekoho trpí vo svojej vlastnej krajine. Silná podpora Ruska počas posledného mesiaca je dlho očakávaný krok. Niekto hovorí, že to prišlo príliš neskoro. Ale možno je to dobre premyslená, múdra stratégia. V súčasnej dobe sýrska armáda bojuje nielen za seba. Ak sa na našej zemi nezničia islamisti z Kaukazu, vrátia sa k vám. Ak nezabijete čínskych Ujgurov, vrátia sa do Číny. A Rusko pomáha nielen Sýrii, ale aj Aliancii vytvorenej z mnohých krajín, vrátane Iránu a Iraku. Dúfam, že v prípade, ak by sme krízu rozdelili na štyri časti, v najbližšej budúcnosti uvidíme poslednú štvrtinu."


Zdroj:Collapse )


Panika na konferencii OBSE - vystúpiť na nej chcel vicepremiér Krymu. Hromadný útek členov.
Je to inak
je_to_inak
Predstavitelia USA, EÚ, Ukrajiny a Kanady "utekali ako upíri pred denným svetlom".

Rusofóbia na Západe už dávno nadobudla nechutné rozmery. Typický príklad - všetko, čo je spojené s Krymom. Účasť na akýchkoľvek podujatiach sa zakazuje nielen politikom, ale aj osobnostiam z kultúry a športu. Na medzinárodných konferenciách, kde sú tieto témy posudzované, sa akýmikoľvek prostriedkami snažia zabrániť prítomnosti ruských novinárov a predstaviteľov médií. S veľkým potešením sú do sankčných zoznamov zapisované mená obyvateľov Krymu.



Neuveriteľná historka sa stala počas týchto dní vo Varšave. Vicepremiér Krymu Dmitrij Polonskij sa zúčastnil konferencie Úradu OBSE pre demokratické inštitúcie a ľudské práva. Konferencia bola venovaná dodržiavaniu záväzkov v oblasti ľudských práv a pôvodne sa na nej mal zúčastniť iný predstaviteľ Krymu, ktorý však nedostal víza, vraj z dôvodu nachádzania sa na sankčnom zozname. Vtedy Ruská komunita Krymu, vplyvná spoločenská organizácia, ktorá združuje stovky tisíc obyvateľov Krymu, poslala do Varšavy Dmitrija Polonského, svojho aktivistu.

Niekoľko hodín musel Polonskij bojovať s organizátormi o právo vystúpiť na konferencii. Európski "bojovníci za ľudské práva" mu z rozličných vymyslených dôvodov nechceli dať slovo, ale dosiahol svoje. Z tribúny sa vyjadril k správe OBSE, hodnotiacej stav ľudských práv na Kryme, ktorá bola vydaná pred dvoma týždňami. "Teraz držím v rukách takmer 120 strán absolútnej lži, sfabrikovaných faktov, nedokázaných obvinení.", - vyhlásil Polonskij. Následne uviedol nevyvrátiteľné argumenty na podporu svojich tvrdení. Vyhlásil, že z viac ako 250 médií, zaregistrovaných na poloostrove, je 46 v ukrajinskom a 28 v krymsko-tatárskom jazyku. Štátna televízna a rozhlasová spoločnosť "Krym" má v svojom zložení 6 národnostných redakcií, ktoré pripravujú televízne a rozhlasové vysielanie v troch oficiálnych jazykoch. Nedávno začala vysielanie verejná krymsko-tatárska televízia. Mimochodom, minuloročné sčítanie obyvateľstva v Kryme ukázalo: prakticky všetci obyvatelia ovládajú ruský jazyk a viac ako 90 % obyvateľov Krymu ho považuje za rodný jazyk. Závery misie OBSE o utláčaní z jazykového princípu sú lživé.
Ešte viac cynické sú pasáže zo správy Rady pre demokratické inštitúcie a ľudské práva o blokáde Krymu ... zo strany Ruskej federácie. Ukazuje sa, že európski "bojovníci za práva človeka" požadujú práve od Ruska zabezpečenie garancie slobody pohybu medzi poloostrovom a Ukrajinou! Toto rodeného Krymčana Polonského nahnevalo. Pripomenul prehradenie Severokrymského vodného kanálu Ukrajinou, odpájanie elektrickej energie - takisto Ukrajinou, zablokované cesty na Krym, ktoré prehradili "patrioti štátu", platení z amerických grantov, ako aj predstavitelia "Pravého sektoru". Západ nielen že nič z toho nevidí, ale hneď obviňuje z blokády Rusko. Dmitrij Polonskij v svojom vystúpení vo Varšave toto všetko dokázal.

Na jeho vystúpenie hneď reagoval poľský minister zahraničných vecí Grzegorz Schetyna (presne ten, ktorý vyhlásil, že väzňov Osvienčimu oslobodili Ukrajinci). Vyhlásil, že Polonského do Varšavy pustili omylom, "nachádza sa v sankčných zoznamoch a musí byť zadržaný pohraničnou ochranou". Toto je európska demokracia v praxi. O krymských problémoch na Západe môže rozprávať ktokoľvek, okrem Rusov, obzvlášť tých krymských.

Čo sa stalo potom, opisuje historik Valery Engel, riaditeľ Európskeho centra pre rozvoj demokracie so sídlom v Rige, ktorý na schôdzke vystupoval tiež:
"A toto je už škandál. Vystúpil zástupca predsedu vlády Krymu. Navyše je hlavou nevládnej organizácie "Ruská komunita Krymu." ... Nuž, vystupuje Polonskij druhýkrát. Včera mu zaskočení dali slovo. Potom Ukrajina vyslovila protest a zostražitela. Keď Polonskij začal vystupovať, ukrajinský predstaviteľ ho začal prekrikovať a hovoriť, že je tu nelegálne a nemá právo vystupovať. Polonskij aj tak pokračuje v svojom vystúpení. Na margo ukrajinskej delegácie sa vyjadruje, že úroveň týchto diplomatov ho núti želať im všetko najlepšie. K Ukrajincovi sa pridáva predstaviteľ EÚ, ktorý žiada zbaviť Polonského slova.
Polonskij aj tak pokračuje vo vystúpení. A tu americký predstaviteľ vyskočil zo svojho miesta a opustil zasadnutie. Za ním v okamihu vyskočili a vrhli sa k východu Ukrajinci a všetci európski diplomati! Taký cirkus som videl prvýkrát!!!"


Sám Polonskij sa vyjadril k incidentu takto: "Oni bežali, ako upíri pred denným svetlom. Tak im tá pravda, tie veci, o ktorých hovoríme, reže sluch... Nemôžu odpovedať, argumentovať, diskutovať. Všetko, čo môžu je - utiecť."

Hromadný útek predstaviteľov OBSE pred krymským rečníkom:




P.S. úroveň ukrajinských diplomatov, o ktorej Polonskij hovoril, demonštruje udalosť, ktorá sa udiala pred jeho druhým vystúpením: Delegácia Ukrajincov, vedená ukrajinským veľvyslancom v Poľsku Andrejom Deščicom (bývalým ministrom zahraničných vecí, ktorý si pospevoval s Pravým sektorom "Putin chu.lo", a preto sa stal bývalým ministrom), Polonského obliala kávou. Anton Geraščenko, poradca ministra vnútra Avakova, na svojej stránke vo Facebooku napísal: "Dnes on (Deščica) organizoval špeciálnu operáciu obliatia kávou predstaviteľa okupačného krymského režimu Dmitrija Polonského, ktorý sfalšoval pas a omylom sa dostal na bezpečnostnú konferenciu vo Varšave... Sám Deščica mi povedal tajomstvo, že nielenže zorganizoval obliatie Polonského horúcou kávou, ale aj ho prinútil na toalete spievať známe pasáže z hymny charkovských ultras, a vrazil Polonskému zopár úderov."

Našu tlač však vystúpenie Polonského nezaujímalo. Na internete sú len dva články, súvisiace s Polonským, ktoré si však všímajú len okolnosti jeho vstupu na územie EÚ.

Denník N: 2.októbra 2015, 13:32 Krymský „vicepremiér“ sa napriek sankciám dostal do Poľska, vo Varšave bol na konferencii OBSE. Dmitrijovi Polonskému sa to podarilo vďaka ruskému prepisu mena. Patril medzi organizátorov minuloročnej anexie polostrova Ruskom. „Bola to fatálna chyba,“ povedal šéf poľskej diplomacie Grzegorz Schetyna. (Gazeta Wyborcza). https://dennikn.sk/minuta/257562/
Novinky.cz: Krymský „vicepremiér“ se i přes zákaz EU vpašoval do Polska
Jak snadno mohou oklamat polské pohraničníky osoby, které mají zákaz vjezdu do EU, ukázal krymský „vicepremiér“ Dmitrij Polonskij. Ten je teď ve Varšavě na konferenci Organizace pro bezpečnost a spolupráci v Evropě (OBSE). http://www.novinky.cz/zahranicni/evropa/382331-krymsky-vicepremier-se-i-pres-zakaz-eu-vpasoval-do-polska.html


[Zdroje:]
http://www.fondsk.ru/news/2015/10/02/120-stranic-absoljutnejshej-lzhi-o-kryme-35749.html
http://www.dsnews.ua/world/delegatsii-ukrainy-ssha-i-stran-es-pokinuli-soveshchanie-obse--01102015195600
http://censor.net.ua/news/354450/geraschenko_deschitsa_skazal_chto_ne_tolko_oblil_ministra_kryma_polonskogo_goryachim_kofe_no_i_zastavil
https://www.facebook.com/valery.engel?fref=ts
https://www.facebook.com/anton.gerashchenko.7?fref=ts




66 detí, ktoré neobmäkčili srdce Európy
Je to inak
je_to_inak
Na rozdiel od fotografie dieťaťa, ktoré zomrelo nešťastnou náhodou pri plavbe za lepším životom do Európy, fotografie mŕtvych deti, ktoré boli zavraždené počas občianskej vojny na Ukrajine, pre európske médiá zaujímavé nie sú.



V Donecku odhalili pamätník neplnoletým, ktorí zahynuli pri obstreloch v občianskej vojne na Ukrajine.

Na skromnej žulovej doske je 66 mien – najmladší z týchto detí mal len 6 mesiacov, najstarší z nich nemal 18... Nad pamätníkom ukutý oblúk, ktorý ukul donecký kováč Viktor Michaljev z črepín delostreleckých nábojov a „Gradov“. Črepiny pozbieral v obstreľovaných oblastiach Donecka, kde sa všade váľajú pod nohami. Tí, ktorí postavili tento pamätník, nepočítajú s tým, že niekto na Západe prehodnotí svoj vzťah k tejto vojne. Nie, pamätník postavili pre seba, pre svojich ľudí a svoje mŕtve deti.



Všetky nádeje Donbasu na to, že svetová spoločnosť precitne, sa skončili ešte vo februári, keď ukrajinské delostrelectvo ostreľovalo zastávku električky na Bosseovej ulici. Zahynulo 13 obyvateľov mesta, ktorí o 9. ráno cestovali do práce, dve desiatky ľudí bolo zranených. Pamätám si, ako ľudia trpezlivo čakali, kým sa spolupracovníci OBSE naraňajkujú – neodnášali mŕtvoly, zachovávali tento strašný, záhrobný výjav pre tých, ktorí tak radi rozprávajú o mieri. Raňajky sa v hoteli „Park-Inn“, sídle štábu OBSE v Donecku, končili o 10. hod. ráno. O 10.15 prišli. Poprechádzali sa, nafilmovali na telefóny, vo svojej každodennej správe napísali : „obstrel mesta bol vedený zo severozápadného smeru“ (t.j. z ukrajinskej strany, ale tento konkrétny údaj, samozrejme, v správe nie je). Stačí vám to?



Bojujúci pri meste, pár kilometrov od miesta tragédie, sa rozhodli, že – nie. Presne v ten deň, bolo jediným zlostným úderom definitívne oslobodené donecké letisko. Zástup zajatých „kyborgov“ priviedli na miesto tragédie, aby sa pokochali, a zavraždení Dončania sa mohli pozrieť na svojich vystrašených a zosypaných vrahov. Myslím, že to nie je posledná „exkurzia“ ukrajinských „osloboditeľov“ po miestach svojich hrdinských činov. Aj k tomuto pamätníku ich určite privedú, po vojne. Možno, že čosi potom pochopia. Ale my chápeme to všetko a všetko si pamätáme.

Dmitrij Stešin, novinár

Zdroj:Collapse )


V Kyjeve sa predávajú granáty po 300 hrivien
Je to inak
je_to_inak
V krajine, s ktorou sa ponáhľame zaviesť bezvízový styk, sa nachádza 2 až 6 miliónov nelegálnych zbraní. Obyvatelia Ukrajiny si zvykajú na to, že susedské spory sa riešia za pomoci granátu. Zvykneme si aj my?



Samopaly, pištole a granáty sú priamo v bytoch a domoch. Ukrajinskí novinári takmer každý týždeň prinášajú správy o úspešných odhaleniach arzenálov zbraní u občanov. To je však len kvapka v mori. Krajina je zaplavená nelegálnymi zbraňami. V obrovských objemoch ich vezú z Donbasu. Je veľmi jednoduché dostať ich odtiaľ - ak nesedia skladové zásoby, vysvetlia ich stratami v boji. Ale veľa zbraní sa dostáva na čierny trh ešte pred cestou na juhovýchod krajiny.

"Na Ukrajine takzvaná "antiteroristická operácia" prebieha tak, že niekto bojuje a niekto si mastí kapsy. Zbrane niekedy neprídu na prednú líniu frontu, lebo ich zakúpia alebo kriminálne štruktúry, alebo politické strany.", - hovorí ukrajinský politológ Vladimir Skačko.

Miest, kde sa dajú v Kyjeve kúpiť zbrane, je nemálo. Predavači granátov a pištolí sa dajú stretnúť na hlavnej železničnej stanici, na priemyselných a potravinových trhoch. Úctyhodný sortiment zbraní je na internete - na fórach a v sociálnych sietiach je plno oznamov o predaji. Samopaly, tlmiče, náboje, zásobníky. Inzeráty nemajú uvedené telefónne čísla - na kontakt slúži len elektronická adresa. Po zaplatení, v priebehu štyroch dní, zbrane sľubujú nechať pre kupujúceho na dohodnutom mieste.
Za pištoľ Makarev žiadajú od 1000 hrivien, granát vyjde na 300. Podľa slov expertov ceny na čiernom trhu Ukrajiny padajú, a to znamená, že nelegálne samopaly a munícia sú stále dostupnejšie.
"Ľudia nemajú peniaze. Ten, kto chce zbrane predať, musí znižovať ceny, aby zarobil aspoň niečo. Je to dumping. Ak predtým stál samopal 10000 hrivien, teraz sa dá kúpiť trikrát lacnejšie."



(táto infografika, ktorú zverejnili ukrajinské noviny Vesti, je ešte z januára. Od tej doby ceny zbraní klesli.)

(Na internete sa objavil dokonca inzerát na predaj neslávne známych anglických obrnených vozidel Saxon, či šlo o recesiu, alebo o skutočného predajcu, zistiť nevieme:)




Kriminalistické kroniky sú preplnené materiálmi o zločinoch s použitím nelegálnych zbraní. Podľa oficiálnej štatistiky Ministerstva vnútra Ukrajiny za osem mesiacov vzrástol počet takých zločinov v Kyjeve trojnásobne, v porovnaní s minulým rokom. Rastie počet vrážd, ozbrojených lúpeží, výtržníctva. Po prvýkrát sa v Kyjeve objavili štyri prípady únosu ľudí s pomocou pištolí. Strieľa sa v metre, v reštauráciach, v bytoch, v parkoch. Ani jeden míting sa nezaobíde bez nelegálnych zbraní. Z polície niet veľa úžitku. To, čo odhalia, sú len malé ryby. Na priekupníkov nesiaha nik.
"Starú milíciu diskriminujú. Nová polícia sa viac podobá na natáčanie seriálu "Policajná akadémia". Sú na mieste, kde treba previesť cez cestu babičku, zadržať tetku, rozohnať ľudí. Ale keď je niečo vážne, ustúpia, pretože ďalšej policajnej krásavici rozbijú hlavu.", - hovorí ukrajinská ochrankyňa práv Tatjana Montjan.
Nelegálne zbrane je ťažké zrátať. Švajčiarom sa to však podarilo, hoci len približne. Podľa údajov projektu Small Arms Survey sa na čiernom trhu Ukrajiny nachádza dva až šesť miliónov samopalov, granátov a pištolí. Zbrane v krajine má každý, kto ich chce mať, hovoria experti. Lacno, dostupne a beztrestne.

Mediálne sú známe prípady, ako je hodenie granátu do demonštrácie pred Verchovnou radou, kde zahynuli štyria príslušníci bezpečnostných zložiek, prestrelka v Mukačeve, kde príslušníci Pravého sektoru boji vyzbrojení granátometmi, či lúpežné prepadnutie benzínovej stanice bývalými účastníkmi ATO a ich následný útek pred policajtami, pri ktorom zastrelili dvoch policajtov. Prípady použitia nelegálnych zbraní sa však v čiernej kronike ukrajinských médií zjavujú takmer denne. Keď však ide o civilistov, týmto prípadom sa nevenuje veľká mediálna pozornosť - spoločnosť to už nešokuje.

Ukážky z ukrajinskej tlače:
veľa, veľa ukážokCollapse )


Zdroje:Collapse )


Merkelovú nám poslal Alah. Aj meno má anjelské - Angela. - hovorí utečenec
Je to inak
je_to_inak
Sýrčania nemajú radi Iračanov, ale ako-tak spolu vyjdú. Všetci Arabi však nemôžu zniesť Afgáncov. Ale pritom Afgánci a Arabi spolu nenávidia Afričanov. Dokonca si k nim ani nesadnú. Ale najsmiešnejšie je to, že všetci sa označujú za Sýrčanov!

Darja Aslamová, vojnová reportérka z Ruska, pokračuje v sledovaní osudov migrantov na srbsko-maďarskej hranici. Výpovede mnohých z nich sa zhodujú:

  • neutekajú pred Asadom, ale pred Islamským štátom, aj keď je mnoho migrantov, ktorí odprisahajú, že Asad ich prenasledoval osobne. Nemusia byť však nutne zo Sýrie;

  • skutočných utečencov zo Sýrie je málo, aj Afričania sa vydávajú za Sýrčanov;

  • nemajú záujem o "biedne" štáty, ako je Maďarsko, vysnívaná krajina je Nemecko. Angličania sú zlí, Francúzi sa k nim správajú pohŕdavo, ale Nemecko ich privíta potleskom;

  • vybrali sa na cestu, lebo ich pozvalo Nemecko. Merkelová je anjel s anjelským menom;

  • na internete sú pokyny, ako majú migranti pri svojej ceste postupovať, na koho sa obrátiť, aké sú v Nemecku dávky.



Pokračovanie reportáže Komsomoľskej pravdy o situácii s migrantami na srbsko-maďarskej hranici od známej vojnovej reportérky Darji Aslamovej:



Všetko sa tak pekne začínalo. Slnečné ráno, výborná hladká cesta z Budapešti na srbskú hranicu. Slušnou rýchlosťou sa s mojím kolegom vezieme po diaľnici a zrazu si s prekvapením, že na ceste niet nikoho iného. Ovalí nás nápis v zlej angličtine: „Border close“. „Čo tým myslia?“ čudujem sa. „Že je blízko hranica a treba chystať pasy? Alebo že hranica je uzavretá? Veď Maďari nemôžu v skutočnosti len tak zavrieť hranicu?“


Uzavretá maďarská hranica v pohraničnom priechode Ásotthalom

Hádame sa tak zaujato, že takmer v plnej rýchlosti vletíme do policajného kordónu. Oproti nám beží policajtka a máva stopkou, pokúšajúc sa zastaviť nás. „Nedá sa!“, - kričí. „Hranica je zavretá.“ Nad našou hlavou zavisne vojenský vrtuľník a ja vidím policajné antony a vojenské vozidlá, ale žiadna vojna medzi Maďarskom a Srbskom predsa nie je! Môj mozog nechce pochopiť, že cesta, po ktorej som išla len pred mesiacom, jedna z hlavných dopravných tepien Európy, cez ktorú prechádzali tisíce turistov a stovky ton nákladu za deň, v mierových dobách zrazu prestala pulzovať.
„Čo máme robiť?“, - pýtam sa zmätene. „Musíme ísť do Srbska.“ „Choďte pozdĺž hranice.“, - radí nám policajtka. „Po päťdesiatich kilometroch nájdete prechod. Tam ešte púšťajú.“ Dve hodiny blúdime po rozbitých lesných cestách. Miestni roľníci nám nemôžu pomôcť. Maďarčina je jedna z najťažších rečí a v dedinách nikto nevie po anglicky. Ľudia sa púšťajú do búrlivých vysvetľovaní, mávajú rukami, ale je to rozhovor hluchého s nemým.


Vyhodená humanitná pomoc v tábore migrantov na maďarskej hranici

Cestou nachádzame tábor, ktorý opustili migranti, a ktorý usilovne upratujú spolupracovníci Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov. „Nemám právomoc poskytovať interview.“, - hovorí chlapec Gyula. „Ale utečencov v Maďarsku viac niet. Tých, ktorí stihli prejsť do polnoci 15. septembra, odviezli k hranici s Rakúskom. A teraz je hranica uzavretá. Neprejde tade ani myš, a ak prejde, tak ju zavrú. Zbierame spacie vaky a stany a všetko to odvezieme do Srbska.“

Nad táborom visí neznesiteľný zápach od biozáchodov. Všade sa povaľuje „humanitná pomoc“ – detské veci, gumené topánočky, hračky, vyzbierané dobrosrdečnými občanmi.

Spolupracovníci Úradu OSN nám ukazujú cestu a o polhodinu sa nakoniec dostávame z lesa. Len dve hodiny v rade na hranici (máme aj šťastie – osobné autá púšťajú rýchlejšie) a už sme v Srbsku. Na srbskej strane je gigantická zápcha zo stoviek kamiónov a nákladných automobilov. Vodiči spia na tráve, niektorí sa hrajú na poli s loptou a dokonca si pečú šašliky!

Cestou do Kaniže (prekrásne pobožné srbské mestečko s prevahou maďarských obyvateľov) vidíme desiatky utečencov, idúcich pešo. Sú to najmä silní mladí muži v brannom veku. Mnohí majú na rukách zložité tetovania.

Tábor pre utečencov pri Kaniži je preplnený. Nahromadili sa tu stovky zúfalých ľudí. Muž s obzviazanou hlavou sa vrhne ku mne a vysvetľuje mi, ukazujúc na svoje zranenia: „Maďarská polícia. Bili ma obuškami rovno po hlave.“



Migrant ukazuje hlavu, rozbitú maďarskými policajtmi

Srbská vláda každú hodinu posiela autobusy, ktoré prevážajú migrantov do Subotice, a odtiaľ do Šidu, malého mestečka na srbsko-chorvátskej hranici. Ľudí tam vysadzujú pri kukuričných poliach a hovoria: „Kráčajte do Chorvátska. Tam vás netrpezlivo čakajú.“ Oficiálni predstavitelia starostlivo skrývajú, že autobusy sú štátne. „Nič nevieme.“, - tvrdia s úškľabkom policajti. „Určite je to dobrovoľnícka preprava. Naša úloha je nezavadzať.“
Srbi sú zúfalí. Nemôžu jednoducho spracovať gigantickú masu ľudí, ktorá uviazla v Srbsku. Snažia sa ich čím skôr vytlačiť kdekoľvek. Prúd ľudí sa každý deň zvyšuje. Kým nezavreli maďarskú hranicu, policajti sami prepravovali migrantov za určitú sumu priamo k hranici, k slávnemu maďarskému plotu, v ktorom ešte ostali diery.
Na autobusovej zastávke v Kaniži vidím skupinu utečencov, vzbudzujúcich súcit. Všetci sú slušní, dobre oblečení, čistučkí ľudia, zjavne zmätení z tlaku miestnych banditov. Bezočiví veľkí chlapi lámanou angličtinou presviedčajú migrantov, že za slušnú sumu prevedú pokojne všetkých, ktorí si to želajú, na maďarskú stranu.


Tábor utečencov v Kaniži, Srbsko

Mladučká pekná žena v bielom hidžábe sa zrazu vyberie ku mne s plachým a zároveň odhodlaným výrazom: „Zdá sa mi, že ste slušný človek“, - hovorí dobrou angličtinou. „Jednoducho nevieme, čo robiť. Poraďte nám. Sme Sýrčania z Damasku. Sme 13-členná rodina. Ja, môj muž, otec,strýko, bratrancovia.“ Dievča starostlivo vymenováva všetkých členov rodiny. „Možeme veriť týmto ľuďom? Sľubujú nám, že už dnes budeme v Maďarsku. Ale zdá sa mi, že klamú.“
„Ani na to nemyslite.“,- hovorím. V noci vás odvedú do poľa a okradnú. Ak vás rovno nezabijú. Maďarská hranica je úplne uzavretá. A ak sa vám podarí prejsť, zavrú vás.“ „Čo máme robiť?“, - hovorí utrápene. „Máme peniaze. Môžeme za prechod zaplatiť.“ „Nehovorte nikomu, že máte peniaze. Obráťte sa na dobrovoľníčky.“ Ocitla som sa v úlohe tlmočníka zo srbského jazyka na anglický medzi Sýrijčanmi a staršou nadšenou dobrovoľníčkou. Žena im sľubuje, že ich dostane do bezplatného autobusu do Subotice. Odtiaľ môžu dôjsť do Chorvátska.


Utečenci nocujú na srbsko-maďarskej hranici

Páči sa mi moja nová známa, ktorá sa volá Ala. Má svetlú pokožku, krásnu tvár, jemné spôsoby, ale napriek tomu je cítiť, že má silnú povahu. Rodina sa zjavne spolieha na ňu. Arabské ženy vôbec nie sú zbabelé a handry. Napriek svojej zdanlivej podriadenosti mužom tu skôr platí porekadlo, že muž je hlava rodiny a žena jej krk.
Alina tvár sa rozjasní, keď sa dozvie, že som novinárka z Ruska. Vrhá sa k mužovi a vzrušene mu niečo hovorí po arabsky. „I love Putin!“, - kričí on. Je to asi jediná anglická fráza, ktorú si osvojil. „A aký máte vzťah k Asadovi?“, - pýtam sa. Ľudia ma obkolesia a hovoria všetci naraz. „Asad je dobrý človek a silný vodca.“ – prekladá Ala. „Utiekli sme nie pred Asadom, ale pred DAEŠ („Islamský štát“ po arabsky)." Muži expresívnymi posunkami ukazujú, že im môžu odrezať hlavy.
„Dlho sme trpeli.“, - smutne hovorí Ala. „Ale teraz je to jednoducho hrozné. Okolo Damasku sa uzatvára kruh. A potom, naše úspory sa rozpúšťali pred očami. Nijakej práce v Sýrii viac niet. Krajina je rozbitá. Naši mužovia nevedia, čím majú nasýtiť svoje rodiny.“
„Čudné.“, - hovorím. „Takmer všetci sýrski utečenci ma presviedčali, že ich prenasledoval Asad.“ „Ale veď tu prakticky niet Sýrčanov.“, - dobromyseľne hovorí Ala. „V každom prípade, my sme ich zatiaľ nestretli.“ „Ako to?, - čudujem sa. „Každý, s kým sa stretnem, hovorí, že je Sýrčan z Damasku alebo Aleppa, a utiekol pred zlým Asadom.“ Ala sa smeje a prekladá moje slová ostatným. Celá rodina sa jednoducho zachádza od smiechu. „Sú to klamári.“, - hovorí. „Všetci tu klamú, že sú zo Sýrie, pretože v Európe majú súcit so Sýrčanmi. Je tu mnoho divokých, nevzdelaných ľudí. Ja sa ich proste bojím. Útokom obsadzujú autobusy, odtláčajú ženy a deti, prví sa vrhajú na jedlo. Sú pripravení ísť aj cez mŕtvoly. A ja si myslím, že si prerazia cestu do Nemecka.“


Tábor pre utečencov pri Kaniži je preplnený

 „Nezúfajte.“ Smútok mojej mladej spoločníčky sa ma dotkol. „Uvidíte, že budete mať šťastie.“ „Strávili sme už dve noci na maďarskej hranici a úplne sme stratili nádej. Nemáme sa tu kde umyť alebo vyprať si odev. A pre moslimov je veľmi dôležité byť čistý pred modlitbou.“ Ala si vzdychne.
Keď sa v noci vraciam do hotela, svojich nových známych už nikde nevidím. Dobrovoľníčka, ktorá má službu, mi hovorí, že sa im tiež podarilo odísť do Subotice. Nekonečná cesta do rozprávkovej krajiny Nemecko pokračuje.


Hneď by som sa vrátil do Sýrie, ale nemám už peniaze. Zahnali nás do pasce!

Odpudzujúci smrad spálených pneumatík mi hneď pripomenie ukrajinský Majdan. Stany, kopy odpadkov, ľudia, sediaci v noci na zemi.


Minipovstanie na pohraničnom priechode Horgoš-2 medzi Srbskom a Maďarskom.

„Čo sa tu len dialo!“ zapálene rozpráva kanadská novinárka Rebecca. „Utečenci začali útočiť, ale Maďari neustúpili. Slzotvorný plyn, vodné delá. Keď prišlo na obušky, pod ruku sa dostali aj novinári.“




Stany, hory odpadu, ľudia, ktorí v noci sedia na zemi...

Rebeka bezstarostne objedá jablká zo susediaceho sadu. Takmer celú úrodu zjedli utečenci a novinári.
„Všetkých utečencov by som vzala do Kanady.“ Hovorí. „A prečo nie? Neľutovala by som to. Aj moji rodičia aj všetci priatelia sú imigranti. Kanada je vôbec krajina masívnej imigrácie.“


Deti v tábore sa držia naboku od tlupy agresívnych mladých mužov

Maďari však zjavne nezdieľajú názor výbušnej Kanaďanky. Dokonca kategoricky odmietajú živiť celú túto hordu nelegálov. Keď sú utečenci na srbskej strane, tak nech sa o nich starajú Srbi.


Maďari stavajú na hraničnom priechode druhú líniu obrany z ostnatého drôtu

Jedlo do improvizovaného tábora priváža Červený kríž. Ten pohľad nie je pre ľudí so slabými nervami. Tlupy mladých, agresívnych mužov útočia na autá a dokonca sa pokúšajú vytrhnúť jedlo silou. Ženy, deti a starí ľudia sa krčia bokom. Chlapec z Červeného kríža, mladý Aziat, začína byť nahnevaný a pokúša sa vyhodiť z nákladného auta obzvlášť chamtivých zurvalcov. „Späť! Odstúpte!“ zúrivo kričí a jedlo začína do tlupy hádzať, ako sa hádže jedlo divým zvieratám v zoo.




Jedlo do improvizovaného tábora priváža Červený kríž

Ráno Maďari budujú na pohraničnom priechode druhú líniu obrany z žiletkového ostnatého drôtu. Srbské úrady zo zúfalstva privážajú k hranici bezplatné autobusy, na ktorých je napísané „Smer Chorvátsko“. Dobrovoľníci prehovárajú utečencov, aby šli do Chorvátska. „Odtiaľ máte priamu cestu do Slovinska, do Šengenu.“ Časť migrantov, schmatnúc svojich niekoľko pár vecí , sa pohýna k autobusom.


Tento chlapík sa sám prišiel predstaviť a dokonca ukázal novinársky preukaz.

„Ja na to neskočím.“ – pyšne mi vysvetľuje novinár z Iraku, Muhammed Ibrahim. „Chorvátsko nás možno pustí, ale Slovinsko už zatvára hranicu.“ Tento chlapík sa mi prišiel sám predstaviť, vyhlásil, že je môj kolega, a dokonca mi ukázal preukaz Zväzu irackých novinárov. On, ako všetci, sníva o Nemecku.
„Ale prečo?“ – čudujem sa. „Pozrite sa, okolo vás je nádherný poľnohospodársky kraj, veľa opustených domov. Tu sú pracovité ruky potrebné. Môžete ostať tu a obrábať pôdu.“
„Tu je bieda! A prečo by sa ja mal ja obrábať pôdu?  - s nádychom namyslenosti v hlase hovorí Muhammed. „A v Nemecku nás čakajú. Nemci sami pozývajú migrantov. Angela Merkel je taká dobrá! A dokonca aj meno má anjelské. Poslal nám ju Alah.“

„A prečo si myslíte, že vás Nemci čakajú? A vôbec, odkiaľ ste vedeli cestu a akým spôsobom sa dostať do Nemecka?",- pýtam sa podozrievavo. „Twitter“, - prostoducho hovorí Muhammed. „V ňom nám veľa dobrých ľudí hovorí, kam ísť, na koho sa obrátiť o pomoc, kto nás môže nasýtiť. Ešte v jari som začal čítať v Twitteri, ako je dobre v Nemecku, aké sú tam dávky.“ „A prečo nie napríklad Francúzsko alebo Anglicko?“ „Angličania sú zlí a Francúzi pohŕdajú Arabmi. Ale Nemci – to je iné. Utečencov vítajú potleskom.“


Korešpondentka KP pri uzatvorenej maďarskej hranici

V hlave mi svitá neurčitá domienka. Tento ohromný riadený prúd mladých, rozhodných mužov z Blízkeho východu mi niečím pripomína arabskú jar v Egypte. Kto to vtedy dostal na ulice milióny nasrdených ľudí? Ten istý Twitter.
„Ostanem tu a budem čakať, kým Maďari otvoria hranicu.“ , - hovorí Muhammed. „Ale Orbán je tvrdý oriešok? Prečo si myslíte, že povolí?“ „Veď sa pozrite okolo.“ , - širokým gestom mi ukazuje početné televízne kamery a autobusy médií. „Poznám silu médií. Tu sa stretol celý svet. Všetky kamery na nás pozerajú. NA MŇA. A novinári robia svoju prácu: celý svet kričí o nacistovi Orbánovi a sadistoch Maďaroch. Dlho taký tlak nevydržia.“


Maďari kategoricky odmietli hodovať celú túto kopu nelegálov

To, ako pracujú kolegovia, je osobitný príbeh. So záujmom som pozorovala, ako sa britský rozhlasový reportér vypytoval chudučkého, tichého chlapca zo Sýrie. „Kto začal vojnu v Sýrii?“,- pýtal sa reportér. „Neviem.“, - ľahostajne povedal chlapec. „Ako to, že nevieš?!",- vzkypel reportér. „Veď si zo Sýrie? Kto je hlavný vinník? Nie náhodou Asad?“ „A prečo by to mal byť Asad? Bolo tam veľa príčin.“ Podráždený reportér odchádza hľadať novú obeť. A ja nepochybujem, že nájde potrebného človeka, ktorý do mikrofónu vyhlási, že za všetko môže Asad. A nie je podmienkou, aby to bol človek zo Sýrie!


Medzi utečencami nájdu záujemci vždy potrebného človeka, ktorý vyhlási do mikrofónu, že za všetko môže Asad

Ďalší dvaja moji spolubesedujúci sú už starší ľudia. Chudučký futbalový tréner zo Sýrie Zuru a pediater Kachtan z Iraku. (Overte si to, ak môžete.) Zuru takmer plače. Minul na cestu päťtisíc dolárov a uviazol v Srbsku. „Vrátil by som sa hneď do Sýrie.“ „Ale kde mám zobrať peniaze? Vohnali nás do pasce.“


Zuru takmer plače. Minul na cestu päťtisíc dolárov a uviazol v Srbsku

Kachtan vyzerá seriózne. Má tričko „Lacoste“ a čisté vyžehlené (!) nohavice. Keď sa dozvie, že som z Ruska, natešene kričí po rusky: „Jolki-palki! Ako sa má svokra? Zdravím, kamarát!“ Vyčerpajúc neveľkú zásobu ruských slov, začína svoje rozprávanie o svojom nešťastnom putovaní už po anglicky. „Ľudia z DAEŠ (tak Arabi volajú IŠ) uniesli môjho syna.“, - hovorí. „Musel som zaplatiť výkupné 5000 dolárov, aby ho vrátili živého. Potom som schytil svoje štyri deti a utiekol z Iraku. Sám som Sunnit, ale neverte tomu, že Sunniti a Šiíti sa stále neznášali. Pri Saddámovi Husajnovi sme si žili v mieri. A potom prišli Američania a zasiali nenávisť, postavili nás proti sebe. Toto oni vedia.“


Kachtan vyzerá seriózne. Má tričko „Lacoste“ a čisté nohavice

Okrem utečencov je na hranici mnoho exotických osôb. Vrátane Srba Filipa Šačiroviča z marxistickej organizácie „Červení“. „Som trockista“,- hovorí Filip. „Bojujem za humanizmus a práva človeka. Som proti falošným liberálom a pokryteckým Európanom, ktorí pred migrantami budujú v Európe novú železnú oponu.


Časť migrantov berie svoj skromný majetok, odchádza do Chorvátska, ale mnohí ostávajú


Stupeň napätia v tábore je neuveriteľný. Srbskí policajti mi povedali: „Sýrčania nemajú radi Iračanov, ale ako-tak spolu vyjdú. Všetci Arabi však nemôžu zniesť Afgáncov. Ale pritom Afgánci a Arabi spolu nenávidia Afričanov. Dokonca si k nim ani nesadnú. Ale najsmiešnejšie je to, že všetci sa označujú za Sýrčanov!“


P.S. Pred pár dňami našli na železničnej trase neďaleko od pohraničného miesta Horgoš roztrhané albánske pasy. Znamená to, že do pluku falošných „Sýrčanov“ pribudli ďalší. Plačúce albánske ženy teraz rozprávajú západným novinárom, ako ich prenasledoval krutý Asad.



1. časť reportáže od Darji Aslamovej : http://je-to-inak.livejournal.com/63445.html

Podľa:Collapse )


Novinár získal falošný sýrsky pas s fotografiou holandského premiéra
Je to inak
je_to_inak
Jeden telefonát. To bolo všetko, čo musel novinár Harald Doornbos urobiť, aby získal pravý sýrsky pas. O 40 hodín mal v rukách identifikačnú kartu a pravý sýrsky pas s fotografiou holandského premiéra Marka Rutteho na meno Malek Ramadan...



Od začiatku vojny v Sýrii tisíce nevyplnených pasov a pečiatok Asadovej vlády skončilo v rukách sunnitských povstalcov. A tí predávajú pasy každému, kto zaplatí. Doornbos si na vlastnej koži vyskúšal, aké ľahké je kúpiť sýrsky pas. "Všetko, čo potrebujete, je telefónne číslo od jedného z mnohých pasových falšovateľov a 750 eur. A počas 40 hodín budete mať cestovný pas. "

Následky sú, podľa Doornbosa, desivé. Teroristi vo vlaku Thalys, Židovskom múzeu v Bruseli a jeden z útočníkov v redakcii Charlie Hebdo prišli z oblastí, ktoré kontrolujú teroristi. Bezpečnostné sily však neboli schopné zabrániť im v útoku. S falošnou identitou je oveľa ťažšie sledovať teroristov a zabrániť útokom.

Doornbos popisuje cestu, ktorou sa podľa jeho zdrojov dostávajú do Európy teroristi: "Z oblastí ovládaných Islamským štátom alebo Al-Kaidou v severnej Sýrii cestujú do Bodrumu v západnom Turecku. Odtiaľ sa nelegálne dostanú do Grécka. V Grécku úradom ukazujú svoj falošný sýrsky pas. Vzhľadom k tomu, že pas je falošný a na falošné meno, Gréci netušia, že sa nejedná o sýrskeho utečenca, ale člena ISIS alebo Al-Kaidy. Z Grécka potom putujú cez Macedónsko a Srbsko do Maďarska. Po príchode do Maďarska, člena Schengenu, môže džihádista so svojím falošným sýrskym pasom  cestovať bez obmedzenia po štátoch Schengenu."



Podľa Doornbosa sa okrem členov Islamského štátu falošné pasy predávajú aj iným Sýrčanom, ktorí nechcú cestovať pod vlastnou identitou. „Napríklad Sýrčania, ktorí boli mučení vo väzniciach Asada, sýrski vládni vojaci, ktorí spôsobili krviprelievanie. Ale aj sýrski povstalci, ktorí unášali, znásilňovali a vraždili civilistov.“

Zdroj:
http://revu.nl/nieuws/nieuwe-revu-koopt-een-syrisch-paspoort-en-we-zijn-niet-de-enigen/
http://www.dutchnews.nl/news/archives/2015/09/dutch-journalist-buys-fake-syrian-passport-with-prime-ministers-photo/



Čo by ste mali vedieť o "sýrskej demokratickej opozícii"
Je to inak
je_to_inak
Nápad zvrhnúť „diktátora“ Baššára al-Asada vyzerá čím ďalej, tým viac hlúpy. Podpora „demokratickej“ opozície, vznik „Islamského štátu“ a zvláštne, rok trvajúce, letecké zásahy proti „Islamskému štátu“, ktoré túto teroristickú organizáciu nielen že neoslabili, ale zdá sa byť silnou ako nikdy predtým, sa podpísali na státisícoch mŕtvych a miliónoch utečencov z tejto krajiny.



Privedie ale zvrhnutie Baššára al-Asada skutočne k demokracii? Sýria bola počas Asadovho prezidentovania sekulárnym štátom. Je azda niekto, kto dokáže uveriť, že opozícia, ktorá vyznáva islamizmus, bude viac demokratická ako Asadov režim? Asi ťažko – „islamizmus“ a „demokracia“ sa vzájomne vylučujú. Čitateľ je médiami presviedčaný, že po odstránení „krvavého diktátora“ bude v Sýrii panovať už len mier a demokracia. Ťažko ju však zabezpečia náboženskí fanatici, ktorí tvoria nielen Islamský štát, ale sú aj súčasťou zoskupenia, ktoré naše médiá nazývajú „umiernenými povstalcami“. Pozrite sa na ich umiernenosť bližšie.


Kalifát a šariát; všetko, čo musíte vedieť o „sýrskej opozícii“

Prakticky celá pozornosť novinárov, sledujúcich sýrsky konflikt, sa sústredí na „Islamský štát“ a zrážkam medzi bojovníkmi IŠ a vojskami Baššára al-Asada. V takej situácii z obzoru pozorovateľa mizne celý rad svedectiev o tom, čo sa deje na ostatnom území Sýrie. Vzniká ilúzia toho, že proti sebe bojujú dokopy len štyri strany: Asadova armáda, „umiernení demokratickí povstalci“, „Islamský štát“ a Kurdi. V novom materiáli o vojne v Sýrii portál Ruposters objasňuje, čo sa skrýva pod mediálnou visačkou „sýrska opozícia“, na podporu ktorej sa míňali značné vojenské, diplomatické a informačné zdroje krajín Západu.


Terminológia

„Umiernení povstalci“ – to sú desiatky, ak nie stovky rôznych zoskupení. Niektoré z nich môžu v svojej sile a nebezpečnosti pre ostatných súperiť s „Islamským štátom“. Takmer všetci „opozičníci“ sa pridržiavajú tých istých názorov, ako aj IŠ – saláfitsko-džihádistickej ideológie.

U tých, ktorí sa pokúšajú manipulovať verejnou mienkou, sa objavuje pokušenie predstavovať týchto džihádistov ako „umiernených povstalcov“. „Umiernenými“ nazývajú niektoré internetové portály napríklad bojovníkov-islamistov, ktorí kladú odpor sýrskej armáde v pobrežnej provincii Latakia, a pokúšajú sa tak označiť prítomnosť ruských vojakov v prístave Tartusa ako boj s „demokratickou sýrskou opozíciou“.

Mapa kontroly nad územím v Sýrii. Zeleným sú vyznačené všetky skupiny, ktoré nepatria k „Islamskému štátu“. (kliknite pre zväčšenie)


Zoskupení, ktoré bojujú proti prezidentovi Sýrie Baššárovi Asadovi, je veľké množstvo, avšak ich veľká časť je kvôli uľahčeniu koordinácie bojovej činnosti zjednotená do koalícií. Práve preto budeme brať do úvahy najmä silné zoskupenia, ktorých činnosť citeľne vplývajú na situáciu. Pripomínať „Islamský štát“ v tomto materiáli netreba – o zoskupení sa aj tak vie, vďaka médiám, ktoré neprestane vytvárajú obraz nezdolateľnej sily, ktorá si každou chvíľou podmaní svet.


Slobodná sýrska armáda (al-Jaysh as-Sūrī al-urr)

Početnosť: 45 000 ľudí
Vodca: Abdul-Ilah al-Bashir
Ideológia: islamizmus
Kľúčové heslo: imidž „demokratickej opozície“


Bojovníci Slobodnej sýrskej armády

Slobodná sýrska armáda je jedným z najznámejších zoskupení, ktoré sa zúčastňujú vojny v Sýrii. Objavila sa v lete 2011, keď skupina vojakov, ktorí dezertovali z Asadovej armády, vedených plukovníkom Riadom al-Asaadom, nahrala videovýzvu s apelom prejsť na ich stranu.



Vlajka Slobodnej sýrskej armády

Spočiatku sa zoskupenie prezentovalo ako zjednotenie „bojovníkov za demokraciu“. Ako emblém zoskupenia bola vybratá vlajka, ktorá – podľa ich predstaviteľov – sa má stať vlajkou Sýrie potom, ako bude zvrhnutý prezident Baššár al-Asad. Využívajúc imidž „demokratického“ zoskupenia a jedinej sily, ktorá odporuje Baššárovi al-Asadovi, SSA získavala financovanie od niektorých krajín Perzského zálivu a zbrane a muníciu prepravovala cez hranicu v spolupráci s CIA. Tento imidž pomáhal zoskupeniu udržať sa na hladine dokonca aj s ohľadom na surovú realitu, ktorá zúrila v jeho radoch.

V prvom rade Slobodná sýrska armáda nie je jednotné a súdržné zoskupenie, aký sa ho pokúšajú predstaviť novinári Západu. Jeho jednotlivé časti sú rozhodené po celom území západnej Sýrie. Existuje napríklad „Južný front“ SSA, ktorý pozostáva z okolo 30000 bojovníkov. Je ohraničený provinciou Deraa a dostáva podporu z územia Jordánska. Ďalej je oveľa menšia „13. divízia“, o počte 1800 ľudí, ktorá pôsobí v provinciách Aleppo, Hamá a Idlib. A ešte sú brigády „Liwa al-Jihad fi Sabeel Allah“ (Džihád na ceste Allaha), „Liwa Thuwwar al-Raqqa“ (Brigáda revolucionárov z Raqqa), „Liwa Fajr al-Hurriya“ (Brigáda úsvitu slobody), „Liwa Fursan al-Haqq“ (Brigáda rytierov spravodlivosti), „Liwa al Muhajireen wal Ansar“ (Brigáda emigrantov a podporovateľov), ...


Bojovníci "Južného Frontu" SSA, ktorí prechádzajú prípravou v jordánskych táboroch

Všetky tieto zoskupenia konajú samostatne pod vedením svojich veliteľov, neobracajúc pozornosť na názor „hlavného veliteľa Slobodnej sýrskej armády Abdulláha al-Bashira. Kvôli tejto príčine sa akékoľvek rokovania so SSA končia fiaskom – strany vedú rokovania, akoby išlo o jednotné zoskupenie bezvýhradne vykonávajúce požiadavky velenia, a nie koalícia zozbieraných bánd (o ktoré v skutočnosti ide), dočasne združených pod spoločnou značkou.


“Občianski aktivisti“ v Sýrii


Po druhé, „boj za demokraciu“ je mimoriadne nepresný opis skutočnej motivácie bojovníkov „Armády svätej vojny“ (SSA). Podobná motivácia v podmienkach Blízkeho východu môže byť maximálne u občianskych aktivistov, ale tí sa zvyčajne nezúčastňujú dlho bojových aktivít.

Celé bremeno bojov leží na tých, ktorým ideológia velí položiť za ňu svoj život. A to je fundamentálny islam, ktorým sa v arabskom svete prakticky nevyhnutne končí akákoľvek politická aktivita, či už boj za demokraciu alebo budovanie národného arabského štátu. Zo začiatku sa mnohé brigády SSA formovali z miestnych sunnitských banditov, u ktorých už z tohto dôvodu nemohla byť jasne definovaná ideológia. Mnohým z nich sa ale postupom času, stráveného na vojne, zapáčila skutočná motivačná ideológia. Stal sa ňou islamský fundamentalizmus.

Už od konca roku 2011 – začiatku roku 2012 sa z množstva bývalých bojovníkov SSA začali formovať džihádistické oddiely, ktoré sa tak otvorene definovali. Mnohí z bývalých bojovníkov SSA zostavili kostru známej džihádistickej skupiny „Front al-Nusra“ a iných, menej známych bánd. Proces prechodu bojovníkov zo SSA do džihádistických formácií prebieha doteraz. Na prvý pohľad sú bojovníci SSA a iní džihádisti jeden od druhého takmer nerozoznateľní. Príkladom je veľmi známy Abu Sakkar, ktorý pred kamerou zjedol srdce a pečeň zavraždeného sýrskeho vojaka, v čase nahrávky bol členom práve jednej z brigád „demokratickej“ SSA.


Abu Sakkar pojedá vnútornosti sýrskeho vojaka

Po tretie, mnohé zoskupenia s očividne islamisticky orientovanými bojovníkmi využívajú vlajku SSA s cieľom obohatiť sa. Nazývajú sa Slobodnou sýrskou armádou len kvôli tomu, aby získali zbrane, ktoré oficiálne dodávajú USA „umierneným“ povstalcom“. Niektoré brigády, ako napríklad v meste Idlib, využívajú polohu a prestávajú sa zúčastňovať bojov, kontrolujú sklady na hranici s Tureckom a predávajú zbrane, dodané z USA, džihádistickým zoskupeniam. V decembri minulého roku „Front al-Nusrá“ dokonca predložil jednej z brigád SSA ultimátum, pokúšajúc sa dosiahnuť prerušenie predaja zbraní „Islamskému štátu“.


Zbrane dostávajú dokonca aj najviac radikálne brigády spomedzi SSA, ktoré absolútne neskrývajú islamistické názory. Napríklad Jabhad Ansar al-Islam (Front obrancov Islamu) dostávala cez kanály CIA protitankové rakety TOW na boj s tankami Asadovej armády. To, že zbrane sa dostávajú do rúk radikálov a potom môže byť využité na teroristické akty, tých, ktorí sú zodpovední za dodávky, neznepokojuje.


Protiraketový systém TOW v rukách sýrskych bojovníkov

Po štvrté, keď sa USA, znepokojené hrozbou „Islamského štátu“, rozhodli bojovať s ním formou podpory zoskupení „umiernených sýrskych povstalcov“, nenašli nikoho,dokonca ani medzi tými, ktorých americkí inštruktori trénovali v táboroch na území Jordánska, a rozhodli sa začať program tréningu „umiernených povstalcov“ odznovu. V súčasnej dobe úspešne natrénovali 60 ľudí, ktorí dokázali zahynúť v plameňoch vojny na severe Sýrie.


“Front al-Nusrá“

Početnosť: 10 000 ľudí
Vodca: Abu Muhammad al-Julani
Ideológia: islamizmus, saláfizmus
Kľúčové heslo: status oficiálnej bunky „Al-Kaidy“ v Sýrii


Bojovníci "Frontu al-Nusrá"

„Jabhat al-Nusra“ (Front pomoci národu aš-Šama) je zoskupenie, ktoré bolo vytvorené začiatkom roku 2012 s podporou „Islamského štátu Iraku“. Zo začiatku tento fakt vedenie organizácie zatajovalo, a bol odhalený až po oficiálnom príchode Islamského štátu do Sýrie. Zoskupenie sa definovalo ako bunka „Al-Kaidy“ v Sýrii, a tak je to doteraz.

Zo začiatku „Front“ pozostával z miestnych sýrskych bojovníkov, ktorí otvorene prezentovali svoje radikálne názory, ale neskôr sa rast „Frontu al-Nusrá“ zabezpečoval ani nie tak prítokom miestnych „kádrov“, ale skôr prírastkom spoza hraníc: jednak z okolitých arabských krajín a Turecka, ale aj z Európy. Predtým, ako sa začalo popularizovať zobrazenie „Islamského štátu“ ako hlavného džihádistického zoskupenia, bola to práve „Nusrá“, ktorá priťahovala najviac zahraničných „dobrovoľníkov“.



Israfil Yilmaz z Holandska (zľava) vo Fronte Al-Nusrá

V jej zložení bojuje značné množstvo prišelcov zo Severného Kaukazu a iných regiónov Ruska. Sú rozdelení medzi malé gangy v zostave „Nusrá“, ktoré fungujú viac-menej samostatne – takto funguje celé zoskupenie. Najviac známy je slávny „Jamaat Seyfullah Shishani“, pôsobiaci na území provincie Aleppo. Banda pod vedením Uzbeka Abu Ubaydaha al Madaniho má asi 150 ľudí, ktorí prišli z ruských regiónov – Čečenska, Dagestanu, Tatarstanu, Uzbekistanu a Tadžikistanu. Takých malých gangov sú v zložení „Nusrá“ stovky. Všetky sa skladajú z ľudí, ktorí majú len máločo spoločné so sýrskym ľudom.

Niektorí z bojovníkov sa vracajú domov, kde sa neprestávajú zaoberať prácou, na ktorú sú zvyknutí. V jari tohto roku bola napríklad v Belgicku odhalená činnosť skupiny Čečencov, žijúcich tam, z ktorých sa jeden vrátil zo Sýrie. Plánovali sériu teroristických činov, ktoré mali byť spájané s „Frontom al-Nusrá“, a nie s „Islamským štátom“, o ktorého teroristických plánoch hovoria európske médiá.



Vodca „Jamaatu Seyfullah Shishani“ Abu Ubaydah al Madani


Môže byť zavádzajúce, že „Front al-Nusrá“ bojuje s „Islamským štátom“. Niektorí by si mohli myslieť, že „Nusrá“ koná spoločne s „civilizovaným svetom“ v boji s nepredstaviteľnou hrôzou, ktorá sa skrýva pod skratkou „IŠ“. Toto si myslí americký generál David Petreus, ktorý je rok na čele CIA. Nedávno navrhol pomáhať „Al-Kaide“ v podobe „Frontu al-Nusrá“, aby spoločnými silami rozdrvili „Islamský štát“.



Poprava ženy v červenej bunde bojovníkmi "Frontu al-Nusrá". Médiá pripísali túto vraždu "Islamskému štátu".

Na úrovni ideológie sa „Nusrá“ snaží o to isté, o čo sa snaží IŠ – zaviesť právo šaría, zriadiť kalifát a rozšíriť ho po celom svete. Vražda ženy v červenej bunde (na fotografii), z ktorej médiá automaticky obvinili „Islamský štát“, je v skutočnosti práca „Frontu al-Nusrá“. Barbarské popravy v „Islamskom štáte“ a na území kontrolovanom „Frontom al-Nusrá“ sa odlišujú len v detailoch.

Jediný vážny rozpor medzi IŠ a "Nusrá" je v neochote ustúpiť jeden druhému. Trenice medzi zoskupeniami začali ešte v apríli 2013, keď sa "Islamský štát" oficiálne usadil v Sýrii a vyhlásilo „Front al-Nusrát" za svoju súčasť. Vodca "Nusrá" Abu Muhammad al Jaulani bol kategoricky proti tomu, a kvôli tomu, aby si udržal určitú nezávislosť, zložil prísahu ideovému vodcovi "Al-Kájdy" Aymanovi al Zavahrímu. Koncom roku 2013 ambície vodcov IŠ a "Nusrá" vyústili do totálnej vojny medzi IŠ na jednej strane a koalíciou bánd, vedených „Frontom al-Nusrá", na strane druhej.


Koalícia „Islamský front“

Početnosť: okolo 70 000 ľudí
Vodcovia: Ahmed Abu Issa, Zahran Alloush
Ideológia: islamizmus, saláfizmus
Kľúčové heslo: podpora krajín Perzského zálivu

„Islamský front“ (IF) je ďalšia známa koalícia zoskupení, ktorá bojuje proti sýrskej armáde. Bola vytvorená v novembri 2013 na základe niekoľkých vplyvných radikálnych formácií. Základ organizácie vytvorili: „Ahrar ash-Sham“, „Jaysh al-Islam“ a „Liwa al Tawhid“.


Bojovník "Islamského frontu"

Nikto zo častí koalície neskrýva svoje islamistické názory. Rozdiel od „Frontu al-Nusrá“ a „Islamského štátu“ spočíva v zámere „vymedziť sa džihádom“ výlučne na území Sýrie, s cieľom vytvorenie „islamského emirátu“ a nastolenia šariátu. „Islamský Front“ sa rozhodol nesiahať na myšlienku celosvetového Kalifátu.


Zahran Alloush so zošitom Hello Kitty

V každom prípade, podľa vyjadrení vodcov koalácie, napríklad veliteľa „Jaysh al-Islamu“ Zahrana Allusha, považuju Usámu bin Ladina za svoj ideál a bojovníkov „Frontu al-Nusrá“, s ktorými vykonávajú spoločné operácie, považujú za „bratov“.



Bojovníci „Ahrar ash-Shamu“


Nehľadiac na to, že podľa svojich vyhlásení sa zoskupenie zameriava na vnútrosýrske záležitosti, v jej zložení bojuje značné číslo zahraničných bojovníkov.

Zoskupenie je vinné v zločinoch proti civilnému obyvateľstvu. Napríklad v decembri 2013 bojovníci „Islamského frontu“ spolu s „Frontom al-Nusrá“ vykonali masaker v pracovnom tábore Adra blízko Damasku. Množstvo jednotlivých popráv na základe náboženskej neznášanlivosti sa nedá vyčísliť. Zoskupenie „Jaysh al-Islam“, ktoré pôsobí v obkľúčenej oblasti východne od Damasku (Východná Guta), sa rozhodlo zabaviť všetky potraviny a pitnú vodu, ktoré sa dostanú cez blokádu, aby ich využili pre svoje potreby. Civilné obyvateľstvo miest pridružených k Damasku musí hladovať. Práve bojovníci „Liwy al Tawhid (súčasť Islamského frontu) už takmer dva roky zadržiavajú v zajatí Rusa Konstantina Žuravleva.


Konstantin Žuravlev v zajatí u "Liwa al Tawhid"

Opakovane sa zaznamenali fakty o skutočnosti, že „Islamský front“ dostáva podporu od krajín Perzského zálivu – ide hlavne o zbrane a peniaze. Podozrenia, že dostávajú zásielky zbraní zo Spojených štátov viedli k tomu, že v informačnej vojne "Islamský štát" označuje „Islamský front“  len ako „Dolárový front“.

Táto koalícia, rovnako ako „Nusrá“, bojuje s "Islamským štátom", ale ani nie z ideologických dôvodov alebo kvôli "vojne s terorizmom", ale kvôli boju o moc a vplyv, vykonávajúc tak spojenecký dlh pred „Frontom al-Nusrá“.


Ostatné

Menších zoskupení je v Sýrii ohromný počet. Ak by bol ich plný súpis s krátkou charakteristikou vydaný knižne, objemom by bol porovnateľný s románom „Vojna a mier“, preto navrhujeme sústrediť sa na niekoľko z nich.

„Junud al-Sham“ (Vojaci Levantu) je pomerne známe zoskupenie, za hlavu ktorého je považovaný Muslim Abu Valid Shishani, bývalý čečenský bojovník, ktorý bojoval po boku so Šamilom Basajevom.


Muslim Abu Valid Shishani


Toto zoskupenie, pozostávajúce hlavne z rodákov zo Severného Kaukazu, Turecka a nemeckých moslimov, pôsobí v provincii Latakia. V marci 2014 sa „vyznamenala“, keď sa zúčastnila na útoku, uskutočnenom na tureckom území v meste Kessab, osídlenom Arménmi, práve v tejto provincii. V dôsledku útoku zomrelo mnoho civilistov a mesto bolo bojovníkmi vyrabované.

„Ansar Dine“ je ďašou koalíciou zoskupení, vytvorená pre koordináciu „džihádu“ na severe Sýrie. Zahŕňa v sebe „Jaish al-Muhajireen wal-Ansar“ (Armádu emigrantov a podporovateľov), „Harakat Sham al-Islam“ (Islamské hnutie Levantu) a „Harakat Fajr ash-Sham al-Islamiya“ (Islamské hnutie úsvitu Levantu). Ak posledné dve menované brigády pozostávajú najmä z Arabov, tak „Jaish al-Muhajireen wal-Ansar“, vytvorené v lete 2012, je zoskupenie s prevažne rusky hovoriacimi bojovníkmi zo Severného Kaukazu a Strednej Ázie. Donedávna bola považovaná za „oficiálne predstaviteľstvo“ „Kaukazského Emirátu“ v Sýrii.


Moment vzniku Ansar Dine

Ideológia všetkých predstavených zoskupení je identická s názormi „Frontu al-Nusrá“.  Prečo sa nepojili do jedného celku, je len rečníckou otázkou. Mnohé z malých „brigád“ pôsobiacich v Sýrii vyzerajú byť len obyčajnými bandami, ktoré bojujú medzi sebou navzájom kvôli kontrole nad dodávkami zbraní a vzťahy si vyjasňujú spôsobmi, náležiacimi klasickým banditom s miestnym koloritom.


Americký TOW v Latakii


Mýtus o „demokratickej sýrskej opozícii“ sa už pre niektorých predstaviteľov západného zriadenia rozplynul, ale doteraz sa úporne podporuje a replikuje v mediálnej sfére. Deje sa tak aj kvôli odôvodneniu nekompetentnej politiky v sýrskej otázke, ktorá priviedla nielen k vzniku „Islamského štátu“, ale aj iných bánd, ktoré nepredstavujú pre svet o nič menšiu hrozbu ako „IŠ“. V dôsledku tieňa Islamského štátu mnohí nepozorujú, že aj prakticky všetky ostatné zoskupenia v Sýrii sú potenciálne ďalšie „Islamské štáty“, ktorým sa len jednoducho až tak nedarí.


Zdroj a ďalšie materiály:
http://ruposters.ru/news/15-09-2015/same-as-isis
https://en.wikipedia.org/wiki/List_of_armed_groups_in_the_Syrian_Civil_War
https://en.wikipedia.org/wiki/Adra_massacre
https://notgeorgesabra.wordpress.com/2014/10/21/the-moderate-rebels-a-complete-and-growing-list-of-vetted-groups/





Bloomberg: Európa nemá dosť imigrantov
Je to inak
je_to_inak
Americké noviny Európe doprajú viac imigrantov.
Prijímanie migrantov vôbec nie je nerozumným krokom vodcov EÚ. Práve naopak. Všetko do seba tak dokonale zapadá, že vôbec netreba zavrhovať tú možnosť, že už pri rozhodovaní o tom, či bombardovať Líbyu alebo nie sa do úvahy brala možnosť prílivu utečencov do Európy.




Pozrite sa na to, ako to mohlo odohrať:

Kaddáfí žiada 5 miliárd na to, aby Európu nezaplavili utečenci. Kaddáfí je zavraždený, Líbya sa ponorila do chaosu, státisíce utečencov zaplavujú Európu. Analogická situácia je v ďalších krajinách, kde bola prinesená demokracia – Afganistan, Irak, ale aj Sýria, v ktorej Západ podporujúci sýrsku opozíciu rozpútal jednu z najstrašnejších občianskych vojen v histórii ľudstva.
Nielenže sa ušetrilo 5 miliárd pre Kaddáfího, ale ďalších 5 miliárd sa zarobí na preprave utečencov do Európy – ak počítame s miliónom utečencov a sumou 5 000 eur za utečenca, ktorá sa často spomína ako suma, ktorú platia utečenci za prísľub života v EÚ. A státisíce utečencov znamenajú jednak okamžité zvýšenie spotreby v EÚ, čo je v časoch ruského embarga požehnaním – státisíce ľudí potrebujú jesť, piť, bývať, obliekať sa, onedlho si budú kupovať spotrebný tovar – a systém, ktorý sa už-už išiel zrútiť, má šancu ešte chvíľu vydržať.

Článok v amerických novinách Bloomberg je dôkazom toho, že príliv imigrantov je v istých kruhoch považovaný za šťastie pre Európu – a všetci vieme, že šťastiu treba niekedy aj pomôcť. Podľa tohto článku potrebuje Európa na udržanie svojho štandardu stovky miliónov imigrantov.  Už do roku 2020 potrebuje prírastok 42 miliónov ľudí. Pre Slovákov je to obzvlášť trpké čítanie – mnohí z nich museli opustiť krajinu, pretože doma sa zamestnať nemohli. Mnohí si nedovolili mať toľko detí, koľko chceli, pretože nevedeli, ako by ich zo svojho platu uživili. Mnohé slovenské rodiny sa rozpadli, keď niektorý z rodičov musel hľadať prácu mimo domova. Európska únia však namiesto podpory pôrodnosti svojich obyvateľov investuje radšej do zaobstarania si obyvateľov nových.

Článok z novín Bloomberg je povrchný a plný demagógie. Vezmime si napríklad údaje o nezamestnaných vo Francúzsku: "Napríklad vo Francúzsku podiel pracujúcich miestnych obyvateľov vo práceschopnom veku je 78%, ale z tých, ktorí prišli do EÚ z iných krajín, má prácu alebo vlastnú firmu len 68,7%." V 22% práceschopných miestnych obyvateľov, ktorí nepracujú, sú však zahrnutí aj potomkovia imigrantských rodín, narodení už na území Francúzska a automaticky nadobúdajúci francúzske občianstvo - bez ohľadu na to, ako je ich rodina adaptovaná na európsky život. Profesor orientalistiky Lotyšskej univerzity Leon Taivans hovorí: "Viac ako 70% „klientov“ francúzskych nápravných zariadení sú imigranti z Ázie a Afriky. A nie je to preto, že sú to lotri, bastardi.  Je to civilizačný problém – nechápu, že jeden zákon platí pre všetkých. Na Východe zákon patrí kráľovi. Ako povie náčelník, tak aj bude."   Európskych politikov však názor orientalistov, ľudí, ktorí arabský svet, jeho obyvateľov a ich mentalitu skúmajú a poznajú, nezaujíma, a nezaujíma ani autora tohto paškvilu.


BLOOMBERG:
Európa má nedostatok imigrantov

Srdcervúce fotografie mŕtveho sýrskeho chlapčeka, vyplaveného na turecký breh, sa rýchlo stali symbolom toho, čo sa nazýva európskym „problémom s migrantami“ alebo „krízu s utečencami“. Tento maličký chlapec by však mohol sčasti riešiť problémy kontinentu, ak by mu dovolili dostať sa doň. Skutočná kríza je v tom, že to chápe len málo Európanov.

Všetkým je známa otrepaná fráza o tom, že Európa starne. Podľa predbežných odhadov Eurostatu sa podiel obyvateľov vo veku 65 rokov a starších voči celkovému počtu obyvateľov bude zväčšovať nasledujúco:




V roku 2050 dosiahne 28% obyvateľov krajín Európskej únie dôchodkový vek – alebo sa s veľkou pravdepodobnosťou k nemu bude približovať, pretože v tom čase tento rast bude určite všeobecne zaistený len vďaka spotrebiteľským možnostiam.
V Nemecku, Grécku, Portugalsku, Slovensku a Španielsku bude podiel potenciálnych dôchodcov približne jedna tretina z celkového počtu obyvateľstva, dnešná úroveň je 20% a menej.

V súlade so správou Európskej komisie o vekovej štruktúre obyvateľstva za rok 2015 sa percento nepracujúceho obyvateľstva vo veku 65 rokov a starších vo vzťahu k počtu práceschopného obyvateľstva vo vekovej skupine od 15 do 64 rokov zvýši v roku 2060 z 27,8 % na 50,1 %. Znamená to, že na jedného dôchodcu budú pripadať len dvaja potenciálne pracujúci obyvatelia, kým dnes je tento vzťah približne 1 k 4. V dôsledku starnutia obyvateľstva sa ekonomický rast krajín Európy každý rok znižuje o 0,2%, avšak skutočná kríza to zatiaľ nie je. Tá nastane, keď sa penzijné programy stanu nevyplniteľné, t.j., omnoho neskôr po tom, čo súčasní vodcovia opustia politickú scénu.

Na zachovanie podielu staršieho obyvateľstva v celkovom počte obyvateľstva na dnešnej úrovni je nevyhnutné, aby prírastok mladého obyvateľstva Európy prevyšoval súčasné ukazovatele každých desať rokov o stovky miliónov ľudí.



Možnosti na zvýšenie počtu obyvateľstva krajín Európskej únie tak, aby sa zabezpečil prírastok o 42 miliónov ľudí k roku 2020 – už nehovoriac o 257 miliónov ľudí k roku 2060 – neexistujú, pretože ľudí nemožno nútiť rodiť viac detí. Z toho vyplýva, že jedinou záchranou Európy pred finančnou katastrofou je rast počtu imigrantov. Európa potrebovala toho malého chlapčeka – presne tak, ako bude potrebovať každého, o koho sa bude musieť s láskou starať – z tých, ktorí sa vyberú na Lampedusu na vratkom preplnenom člne alebo do Berlína, Lisabonu či Madridu v hrdzavom mikroautobuse. Takmer všetci to sú výlučne mladí ľudia alebo aj deti bez sprevádzajúcich rodičov. Po svojej integrácii budú financovať život európskych penzistov a starať sa o nich.

Koeficient ekonomickej aktivity medzi imigrantmi, žijúcimi v Európe, je o niečo nižší, ako medzi pôvodným obyvateľstvom. Napríklad vo Francúzsku podiel pracujúcich miestnych obyvateľov vo práceschopnom veku je 78%, ale z tých, ktorí prišli do EÚ z iných krajín, má prácu alebo vlastnú firmu len 68,7%. Koeficient ekonomickej aktivity závisí od mnohých faktorov – od ťažkostí osvojenia si miestneho jazyka až po ohraničujúce osobitosti miestneho pracovného práva a xenofóbie zamestnávateľov. V Taliansku má príjem z práce 72 % imigrantov z krajín, ktoré nepatria do EÚ, a len 61% miestnych obyvateľov. V celej Európe sa všetky tieto faktory vyrovnávajú, a percento pracujúceho obyvateľstva z pôvodných obyvateľov a imigrantov, ktorí prišli z krajín mimo EÚ, je zhruba rovnaké – 76,6% a 73,5% .

Ľudia, ktorí majú odhodlanie putovať po svete a skúsenosť života v mestách, ktorí majú málo peňazí a na rukách maličké deti, využijú akúkoľvek možnosť lepšie zariadiť svoj život. Krajiny, ktoré zaostávajú v takých ukazovateľoch, ako je napr. produktivita práce, by mali priaznivo reagovať na rast konkurencie na miestnom trhu práce, dokonca aj vtedy, ak to spôsobí niektorým miestnym obyvateľom problémy.
Nepriateľský vzťah k imigrantom sa obzvlášť jasne ukazuje v krajinách Východnej Európy. Pritom v niektorých z nich existuje vážna hrozba starnutia obyvateľstva. Napríklad na Slovensku je dnes podiel starších obyvateľov voči celkovému počtu obyvateľov len 13,9%. Je to jeden z najnižších ukazovateľov v EÚ, ale v roku 2050 bude mať podľa odhadov hodnotu 31%. Systém sociálneho zabezpečenia Maďarska bude tiež pociťovať veľkú záťaž, pretože počet občanov dôchodkového veku voči celkovému počtu obyvateľov stúpne z 17,9% na 27,5%. V týchto krajinách, v ktorých je zatiaľ množstvo imigrantov neveľké, si nezodpovední politici zabezpečujú vďaka nerozumnej xenofóbii popularitu. A ak sa týmto krajinám podarí zadržať prúd imigrantov, potom sa deti dnešných voličov, pravdepodobne, stretnú s problémami ako je zvýšenie daní a zníženie dôchodkov.
Dokedy v Európe nebude vypracovaná spoločná politika vo vzťahu k rastúcemu prúdu imigrantov, krajiny, v čele ktorých stoja múdri a predvídaví vodcovia (konkrétne Nemecko) – prijmú u seba väčšinu migrantov, čo im dovolí zabezpečiť sa pred narastajúcimi problémami.

Možno, že hrozná fotografia 3-ročného chlapca menom Aylan Kurdi, ležiaceho na tej tureckej pláži, bude mať vplyv na verejnú mienku. Viac ako 170 tisíc obyvateľov Veľkej Británie nedávno podpísalo elektronickú petíciu s výzvou voči vláde zvýšiť kvóty pre imigrantov – toto množstvo je dostatočné na to, aby sa začali diskusie v parlamente. Viac ako 15 tisíc obyvateľov Islandu podpísalo výzvu voči vláde, aby sa zvýšil počet prijímaných utečencov, pretože „sú to naše budúce manželky a manželia, najlepší kamaráti a priatelia. Medzi nimi bude aj bubeník pre školskú kapelu našich detí, kolega, ktorý bude sedieť za susedným stolom, „Miss Island 2022“, majster, ktorý dokončí rekonštrukciu kúpelne, kuchár v kaviarni, požiarnik, počítačový génius alebo televízny moderátor“. Dobrovoľníci z Nemecka a Maďarska priviezli sýrskym deťom hračky a pustili im animované filmy.

Možno, že títo ľudia nechápu, že ich súcit prináša aj ekonomickú výhodu, ale je to skutočne tak. A z xenofóbie niet žiadneho úžitku.

Zdroj:Collapse )



Saudská Arábia: Utečencov si nevezmeme, ale postavíme im v Nemecku mešity
Je to inak
je_to_inak
Namiesto toho, aby Saudská Arábia prijala svojich spoluveriacich bratov, ponúka postaviť v Nemecku 200 mešít pre utečencov
Píšu o tom nemecké noviny Frankfurter Allgemeine Zeitung s odvolaním na libanonský denník al Diyar.



V Rijáde považujú za svoju morálnu povinnosť zabezpečiť utečencom možnosť praktizovať islam aj v zahraničí, preto chcú pre utečencov v Nemecku postaviť 200 nových mešít.  Stavbu mešít Saudská Arábia sľúbila odsúhlasiť s nemeckou spolkovou vládou. Saudská Arábia však nemá záujem pomôcť utečencom poskytnutím azylu.

Kráľovstvo zastavilo vydávanie pracovných povolení Sýrčanom v roku 2011, kedy  sa začala sýrska občianska vojna. V roku 2014 Saudská Arábia prijala 561 utečencov a poskytla azyl 100 žiadateľom.
Štáty Golfského zálivu sú bohaté, sú islamské, ale k svojim bratom vo viere, utekajúcim zo Sýrie, sa správajú so škandálnym chladom. Napriek príležitosti ukázať svetu, ako vedia byť veľkorysé, ďalej eskalujú konflikty. Jemen, ktorý bol aj pred bombardovaním najchudobnejšou krajinou arabského sveta, rozbombardovali na kúsky, aj keď sa črtalo politické uregulovanie konfliktu. Dnes je na humanitárnu pomoc odkázaných 80 % obyvateľov Jemenu, ale tá sa dostane len na malú časť územia, pretože koalícia vedená Saudskou Arábiou zablokovala Jemen zvonku. 
Saudská Arábia a Spojené Arabské Emiráty vedú v Jemene vojnu, ktorá má zamedziť získať moc šiítskym Hútiom. Ešte viac ľudí sa však kvôli bombardovaniu stáva utečencami. Už predtým bola v Saudská Arábia spoluzodpovedná za eskalovanie násilia v Sýrii. Takto citoval bývalý šéf britských tajných služieb Richard Dearlove bývalého šéfa tajných služieb Saudskej Arábie Bandara Bin Sultan Al Sauda, ktorý mu mal povedať: „Už onedlho sa na Blízkom Východe bude dať doslovne povedať: Boh pomáhaj Šiítom. Viac ako miliarda Sunnitov ich má jednoducho dosť.“ Bandar Bin Sultan bol zo svojej funkcie zosadený hlavne preto, lebo sa mu podpora islamských extrémistov v Sýrii, ktorá umožnila upevnenie Islamského štátu, vymkla z rúk.



V tejto súvislosti spomeňme aj prístup k utečencom ďalšieho z hlavných vinníkov krízy v Sýrii, USA. Minister zahraničných vecí USA John Kerry dnes oznámil, že USA sú pripravené prijať VIAC utečencov zo Sýrie ako doteraz. Vzhľadom na skutočnosť, že od začiatku konfliktu v roku 2011, t.j. v priebehu 5 rokov, USA udelilo azyl 1500 Sýrčanom, priemerný počet prijatých azylantov ročne je 300 ľudí. John Kerry však neupresnil, o koľko VIAC imigrantov sú USA ochotné prijať, ale pri ich azylovej politike môžeme vylúčiť, že pôjde o čísla, ktoré by sa približovali európskym.


Podľa údajov OSN počet nelegálnych prisťahovalcov do Európskej únie z Blízkeho východu a Afriky od začiatku roka prekročil 378 tisíc ľudí. Podľa prognózy očakávaný príliv utečencov z juhu do Európy v nasledujúcich dvoch rokoch bude tvoriť minimálne 850 000 ľudí. Predpokladá sa, že väčšina migrantov sa usadí v Nemecku.

Podľa:Collapse )





Bláznivé stareny! - hovorí utečenec o dobrovoľníčkach rozdávajúcich humanitárnu pomoc
Je to inak
je_to_inak
Utečenci sa tešia na pohodlný život v Nemecku, Anglicku, Švédsku. Sýrska rodina za túto budúcnosť zaplatila 20 tisíc dolárov.



Darja Aslamová je prvá ruská vojnová reportérka s viac ako dvadsaťročnými novinárskymi skúsenosťami. Ak sa vo svete rozhorí vojnový konflikt, táto nebojácna žena tam cestuje, aby správy pre svojich čitateľov mohla priniesť z prvej ruky. Či to bolo Abcházsko, Náhorný Karabach, Kambodža, Osetsko, Tadžikistan, Juhoslávia, Rwanda, Čečensko, Mali, Egypt, Libanon, Ukrajina - Darja Aslamová prinášala správy zo všetkých týchto ohnísk konfliktov. Teraz sa Darja Aslamová vybrala trasou, ktorou do Európy prichádzajú tisíce utečencov. Jej reportáž je odlišná od tých, ktoré nám ponúkajú naše médiá, a to aj obsahom, aj svojou profesionalitou. Hovorila s utečencami z rôznych krajín, ale aj s miestnymi obyvateľmi, dobrovoľníčkou, policajtom, politikom či analytikom. Zistila skutočnosti, o ktorých naše médiá nenapíšu:

  • nie každý utečenec, ktorý hovorí, že je zo Sýrie, naozaj zo Sýrie je. Európa nechce hovoriť o utečencoch z krajín, ktorým spolu s USA na krídlach bombardérov priniesla demokraciu;

  • niektorí z nich sú tak bohatí, že krajiny ako Slovensko sú pre nich žobrácke. Sýrska rodina z Aleppa zaplatila za cestu do Európy 20 000 dolárov a teší sa na život, v ktorom už bude pre ňu všetko zadarmo;

  • pohŕdajú ženami, ktoré im rozdávajú humanitárnu pomoc. Mužskí členovia ich rodiny by ich podľa nich mali držať doma a nepúšťať na ulicu;

  • neváhajú zo svojej 14-ročnej sestry urobiť druhú ženu "slušného" človeka. V Anglicku si bude kráľovsky žiť z dávok pre osamelú neplnoletú matku;

  • o 5 rokov bude podľa nich Európa vyzerať celkom inak. Namiesto kostolov tu budú stáť minarety.

"Utečenci v Belehrade sa absolútne nepodobajú na sýrskych utečencov, ktorých som videla v Libanone. Tam sú ľudia s tragickými osudmi, ľudia, ktorí boli zbavení všetkého a pomaly umierajúci pod krutým slnkom v preplnených  táboroch, o ktorých sa nikto nestará. Tí, ktorí sa dostali do Európy – tí sú elita. S peniazmi a so svojimi plánmi."

Čítajte jej reportáž v plnom znení.



Darja Aslamová navštívila niekoľko európskych krajín, kde každý deň pribúdajú desiatky tisíc ľudí z Afriky a krajín Blízkeho východu. Zďaleka to však nie sú klasickí utečenci. TÍTO sa na novom mieste považujú za pánov, pohŕdajú miestnymi obyvateľmi, ktorí im pomáhajú, a žiadajú pre seba stále nové a nové výhody.


Utečenci v mestečku Kaniža

„Maličké mesto Kaniža na srsbko-maďarskej hranici. Každé ráno o šiestej zvony kostola Petra a Pavla začínajú svoju clivú pieseň. Pristupujem k oknu a odhŕňam záves. Námestie pred hotelom je pusté. ONI sú preč. Zostali len „strážni“ – niekoľko počerných mladých mužov, sediacich na tráve pod stromami.

Ale vtom už na hlavnej stanici lomozí prvý medzinárodný autobus a vypúšťa novú várku utečencov. Sú to najmä muži do 30 rokov v rifliach a tričkách. Ale aj ženy v hidžáboch s maličkými deťmi na rukách.

Nehľadiac na úpornú páľavu sú ženy zahalené v tmavých vlnených odevoch. Niektoré majú dokonca aj čierne rukavice. Všetci títo ľudia sú veľmi sebavedomí a úplne ľahostajní k čaru starobylého kresťanského mestečka. O deviatej sa na rohu otvára kaviareň „Venezia“, do ktorej chodia utečenci, aby si nabili svoje novučké IPhony a notebooky, použili WC alebo si dokonca umyli v umývadle vlasy.

K večeru by v centre Kaniže jablko neprepadlo na zem. Stovky ľudí si rozložili dočasný tábor na dvoch centrálnych námestiach. Podľa najskromnejších odhadov ich je okolo dvoch tisíc. Sedia na tráve, jedia, pijú a s pohŕdaním pozerajú na mestských upratovačov, ktorí sú nútení za nimi zbierať plastové obaly, fľaše, zvyšky jedla.

Smrť Európy

Spúšťa sa noc. Tma je signál. Ľudia sa rozdeľujú na 30 až 50-členné skupiny. Každá z nich má svojho vodcu. O jedenástej večer sa skupiny vyberajú pešo k srbsko-maďarskej hranici. Obyvatelia mlčky sledujú cez okná, ako sa cez tiché, doslova vymreté mesto pohybujú imigranti ako čierne tiene.

„Z mesta vychádzajú pešo, ale potom ich prepravujú cigánski mafiáni na autobusoch.“,- hovorí taxikár Viktor. „My nesmieme prevážať imigrantov. Polícia už zhabala 5 áut z nášho vozového parku. Ale Cigáni si robia čo chcú. Sú hlavní prevádzači utečencov na celej balkánskej trase.

Cigáni privážajú utečencov takmer úplne k hranici a potom ich vedú cez les do Maďarska chodníčkami, ktoré poznajú len oni. Všetko sa začalo v januári. Ľudia začali pribúdať organizovane, každý deň. A prúd stále rastie. Ak mám povedať pravdu, je to hrozné. Čo bude s nami?“

Veľké sťahovanie národov

V roku 2015 vybuchla Európa. To, čo sa začínalo ako tenučký potôčik imigrácie, sa zrazu zmenilo na veľkú ľudskú vlnu, ktorá môže zmiesť útulnú, čistučkú Európu. K dvom prechádzajúcim trasám cez Gibraltár do Španielska a cez Stredozemné more do talianskej Lampedusy sa pridala nová – pohodlná a bezpečná, balkánska trasa.

Najprv z tureckého Izmiru po grécke ostrovy (prvou obeťou sa stal slávny ostrov Lesbos. Gréci mi rozprávali, že Turci všemožne pomáhajú imigrantom. Hovorí sa, že Turecko úmyselne sponzoruje utečencov a doslovne ich postrkuje do medzinárodných vôd.)

Potom Atény, Macedónsko, Srbsko, Maďarsko, a potom sa prúd rozdeľuje na dve časti – Rakúsko a Nemecko alebo Slovensko a Česko. Dokonca Anglicko, ktoré s takým pocitom nadradenosti zbombardovalo nešťastnú Líbyu, zrazu zistilo, že ani ostrovná poloha ho nezachráni od nájazdu.

Tunel pod La Manche každý deň dobývajú nahnevaní utečenci. A v Nemecku musel štát pribrať na pomoc armádu, ktorá poskytnúť imigrantom stany a ochranu od rozzúrených miestnych obyvateľov.

Od januára po júl len balkánskou cestou prešlo stotisíc ľudí. Sociológovia predpovedajú, že na konci roka ich bude už 250 tisíc. A na budúci rok sľubujú katastrofu.

Veľakrát som pracovala v ohniskách konflikov a počas svojho života som videla ohromné množstvo utečencov. Plačúce ženy v domácich odevoch a s bosými nohami v šľapkách, ufúľané deti v obnosených šatách, mužov s kamennými tvárami, zlých od vlastnej bezmocnosti. Boli vďační za fľašu vody, kúsok chleba, neveľkú finančnú pomoc. TÍTO utečenci ma šokovali svojou vonkajším blahobytom a schopnosťou rýchlo zavádzať svoje pravidlá.


Utečenci v Belehrade


Park v Belehrade pri autobusovej stanici. Vyzerá tak, ako teraz vyzerajú parky v mnohých európskych mestách. Muži, umývajúci sa vo fontánach, celé rodiny, sediace na tráve. Hneď ako vstúpim na územie parku, oproti mi ide skupina mladíkov.

„Nemôžete tu fotografovať.“, - vyhlasuje jeden z nich slušnou angličtinou a ukazuje na môj fotoaparát. „A to už prečo?“, - zvolám a založím ruky vbok. „Park je verejné miesto, ja som novinárka a robím si svoju prácu.“ „Tu sú naše ženy!“ „No a čo? Vaše ženy sú všetky v hidžáboch a zahalené od hlavy po päty. Ak sa im nepáčia tunajšie pravidlá, môžu sa vrátiť.
Viete, že Belehrad je hlavným mestom pravoslávneho kresťanského štátu? A ženy tu chodia s odhalenými tvárami? Koľko hodín ste v Belehrade?“ „Tri dni.“, - odpovedá môj zmätený oponent. „A už tu zavádzate svoje pravidlá? Toto nie je vaša krajina.“

V tom okamihu obidvaja znižujeme hlas a uzatvárame prímerie. Môj nový známy sa volá Chalid, je z Damasku, má 21 rokov. „Som skutočný Sýrijčan.“, - hovorí s hrdosťou. „Nie ako všetci títo...“, - pohŕdavo ukazuje na ľudí, ktorí obsadili námestie. „Prečo je to dôležité?“, - čudujem sa. „Všetci tu klamú, že sú zo Sýrie. Jednoducho Sýria je teraz v móde. Píšu o nej vo všetkých novinách. Nikoho nezaujímajú utečenci z Iraku, Afganistanu, Líbye, Tunisu. Už aj Afgánci sa začali vydávať za Sýrijčanov.“

Chalid a jeho kamaráti utiekli zo Sýrie, aby ich nepovolali do armády.
„Prečo mám bojovať za Assada? Radšej pôjdem do Nemecka.“ „A prečo nepožiadaš o azyl v Grécku, Macedónsku alebo hoci tu, v Srbsku?“ „To sú žobrácke krajiny.“ ,- pohŕdavo krčí nos Chalid. „Netušil som, že Európa je taka chudobná. My v Sýrii sme pred vojnou žili oveľa bohatšie.“

Len za cestu do Belehradu som zaplatil prevážačom a prevádzačom 3000 dolárov. A za cestu do Nemecka ešte treba zaplatiť poldruha tisíca. Mám peniaze. Môžem si zaplatiť päťhviezdičkový hotel v Belehrade, ale nepustia ma tam, pretože miestne úrady nám dajú len 72 hodín na pobyt v krajine. A moja registrácia sa dnes skončila.

Dokonca aj tu, v parku, platím za sprchu a toaletu. Ale zato potom v Nemecku už bude všetko bezplatné: vzdelanie, dávky, ubytovanie pre imigrantov. Tam je dobre! Chcem sa prihlásiť na ekonomickú fakultu. Hneď ako sa zabývam, tam privediem celú svoju rodinu: dvoch bratov, otca, matku, babičku a tri sestry.“


Autorka s utečencami v Belehrade

Päť sympatických mladučkých žien v hidžáboch sa usalašilo na lavičke v tieni pod košatým stromom, pod ochranou dvoch zachmúrených mužov. „Salam alejkum“, - pozdravím. „Hallo“, - kamarátsky odpovedajú. Jedna z nich, Aiša, sa ujíma úlohy tlmočníčky.

S ťažkosťami vyberajúc anglické slová mi vysvetľuje, že sú zo Sýrie, z Aleppa, a celá rodina ide do Nemecka. Putujú už desať dní. V Nemecku nemajú nikoho, ale počuli, že tam prijímajú všetkých utečencov. Peniaze majú. Za cestovanie musela celá rodina zaplatiť vyše 20 tisíc dolárov.

Ich matka má cukrovku, ale sú presvedčení, že Nemci ju musia liečiť zadarmo. Vydatá Betul mi ukazuje poráňané nohy. „To sme predvčerom v noci prekračovali macedónsku hranicu cez les.“, - vysvetľuje. „Ty si krásna, lebo máš bielu pokožku. Ale aj ja som bola krásna, dokedy som sa neopálila. Pozeraj.“, - Betul si vyhŕňa rukáv  a ukazuje mi hranicu medzi opálenou a bielou pokožkou. „Budem žiť v Európe a opäť budem biela. Na severe je menej slnka.“

Utečenci v Belehrade sa absolútne nepodobajú na sýrskych utečencov, ktorých som videla v Libanone. Tam sú ľudia s tragickými osudmi, ľudia, ktorí boli zbavení všetkého a pomaly umierajúci pod krutým slnkom v preplnených  táboroch, o ktorých sa nikto nestará. Tí, ktorí sa dostali do Európy – tí sú elita. S peniazmi a so svojimi plánmi.


Utečenci v lese pri srbsko-maďarskej hranici

Ako sa stať utečencom.

Skoro ráno z maďarského lesa neďaleko od mestečka Ásotthalom vychádzajú priamo na cestu skupiny počerných ľudí s batohmi na pleciach. Všetci nelegálne prekročili v noci hranicu a teraz sa nemajú čoho báť. Výborne sa orientujú pomocou GPS v svojich telefónoch. Ich hlavnou úlohou je stretnúť prvého policajta a predložiť mu tabuľku s anglickým nápisom „asylum“, ak v ich skupine niet nikoho, kto hovorí po anglicky.

Oficiálnym jazykom sa to nazýva „prejav vôle požiadať o azyl“. Týmto okamihom im vzniká právo na 72-hodinový pobyt v krajine. A nielen to. Na posteľ v centre pre utečencov, bezplatné stravovanie trikrát denne, použitý odev a obuv a bezplatné lístky na vlaky v celej krajine.

Zoltán, vysoký mladík s vypracovanými svalmi v maskáčoch, ma priváža do jedného z utečeneckých táborov. Zoltán patrí k skupine maďarských dobrovoľníkov, národne (alebo patrioticky) naladených, ktorí ochraňujú hranicu a silou sa pokúšajú brániť prieniku utečencov. Nie je policajt a v skutočnosti nemá žiadne právomoci. Ale zle obídu tí utečenci, ktorí sa dostanú do rúk jeho organizácie. V lepšom prípade ich vykopnú späť cez hranicu.

Na lesnej lúke sa pod ochranou policajtov pohodlne rozložili utečenci z viacerých krajín. Jeden z nich, mladý Afgánec Ammanula, mi rozpráva, že dva a pol mesiaca putoval z Kunduzu cez Irán a Turecko, spolu so svojimi priateľmi, v nádeji, že sa usídli v Nemecku. Ukazuje mi mozole na nohách, potvrdzujúce jeho slová.


Utečenci v lese pri srbsko-maďarskej hranici

Vedľa sa rozložila skupina mladých Sýrijčanov, ktorí vyzerajú úplne európsky. Blondíni so svetlými očami, plynule rozprávajúci po anglicky. Spolu s nimi vyzývavo ryšavá mladá žena, fajčiaca jednu cigaretu za druhou. Ona, ako aj jej priatelia, je Sýrijka – Sunnitka, ale drží sa smelo uprostred žien v hidžáboch.

Všetci sú rozhodnutí doputovať do Švédska. Rusovlásku znepokojuje to, že všetkým im vzali odtlačky prstov. „Počula som, že nás môžu hneď vrátiť do Maďarska, aj keď sa dostaneme do Švédska. Je to nová dohoda medzi šengenskými krajinami. Kde ti pri vjazde vzali odtlačky prstov, tam máš ostať.“ (Má úplnú pravdu, ale upokojujem ju, že dohoda je zatiaľ len na papieri.)

Počerný  Sunnit z Idlibu Džamil s dvoma deťmi sa ma pýta, kedy po nich príde autobus a odvezie ich na miesto oddychu.  Je mimoriadne nespokojný s takou „neorganizovanosťou“. Je ťažké uveriť, že tento človek minulú noc nelegálne prekročil hranicu. Správa sa ako pasažier na autobusovej zastávke, podráždený tým, že autobusy z nejakej príčiny nejdú podľa rozpisu.

Žiada, aby som sa porozprávala s policajtmi. A tí sú veľmi unavení od prúdu utečencov. „Nemáme už dopravné prostriedky, aby sme ich všetkých poprevážali do Segedínu na železničnú stanicu. Od rána odišlo šesť plných autobusov. Čakáme, kedy sa vrátia, aby odviezli ostatných.“


Utečenci v Segedíne


Vitajte

Maďarské mesto Segedín. Železničná stanica. Drevený domček, kde už je všetko hotové pre príjem utečencov pomocou dobrovoľníkov z charitatívnej organizácie. Voda, ovocie, sendviče a „halal čorba“ (pre moslimov prípustná mäsová polievka).

„Prečo je halal?“, - pýtam sa tučnej, škaredej, ale dobráckej ženy, ktorá zametá chodník pred domčekom. „Vari si utečenci nemajú zvykať na podmienky života v Európe?“ „Samozrejme, že nie!“, - rozhorčuje sa. „Môže to uraziť ich náboženské cítenie. Sú veľmi zraniteľní“. Nenápadne zisťujem, že moja spolubesedníčka nie je vydatá, rovnako ako väčšina „dobrovoľníčok“, ale pre ňu je „služba nešťastným ľuďom“ zdrojom radosti a oduševnenia.

Pre utečencov sú pripravené biozáchody, sprchy, vodné ventilátory kvôli osvieženiu, bezplatný internet a podrobné inštrukcie, ako sa majú správať pri styku so štátnymi orgánmi. Všetko je blýskavo čisté, na podnose sú uložené jablká, tváre dobrovoľníkov žiaria od radosti z nadchádzajúceho stretnutia s „obeťami“.



Ženy, ktoré pomáhajú utečencom, sú pre nich "bláznivé stareny"

Prekliatie Kaddáfího sa napĺňa

To, čo sa nato udeje, ma uráža do hĺbky duše. Pri stanici za zastaví niekoľko autobusov, maximálne nabitých mladými mužami. Vychádzajúc na ulicu, okamžite začínajú telefonovať a pripájať k internetu módne gadgety. Akoby mimochodom, bez povšimnutia rozrušených, zapýrených „dobrovoľníčok“, si berú fľašky s vodou, sendviče, taniere s polievkou. Dokonca nepovedia ani „Ďakujem!“

„Bláznivé stareny“, - podelí sa o svoje dojmy Džunet z Pakistanu. „Prečo na nich deti alebo vnuci nedávajú pozor? Prečo ich púšťajú len tak na ulicu? Všade, kam sme prišli, nás vítali tieto šibnuté.“

Zlosť mi vyrazí dych a vybuchnem: „Robia to z dobročinnosti! Aby vám pomohli!“ Džunet sa trochu zahanbí: „Veď ja viem, že sú dobré. Ale kde majú mužov? Vari sa to patrí, aby sa staré ženy túlali večer po uliciach a stýkali sa s mladými mužmi? Prešli sme cez celú Európu, a sú tu čudní ľudia.

Dokonca sme videli mladé ženy, ktoré nám rozdávali obložené chleby. Boli takmer vyzlečené a všetky už mali po dvadsiatke. Také staré sa už v Pakistane nevydajú. A ty si prečo sama? Kde máš muža?“

„Dva kroky od teba“,- hovorím pomstychtivo. „Fotografuje.“

Krehký Džunet hodí pohľad na impozantnú postavu môjho muža, chorvátskeho novinára, a hneď mení tón.

„Tak je to správne.“, - schvaľuje. „Ženy nemožno nechávať samé“. Ale potom sa preľakne. „Len nech ma nefotografuje. Zakazujem to. Musím ešte prejsť cez toľko hraníc. Chcem ísť do Londýna, pretože tam je mnoho Pakistancov. Keď sa dostanem do Anglicka, zavolám k sebe svoje dve sestry, a nedovolím im bez sprievodu vyjsť na ulicu.

Mladšia (ktorá má už štrnásť rokov) už má v Anglicku vhodného ženícha. Hoci bude druhá žena, ale bude ženou solídneho človeka.“ „Ale veď v Anglicku nikto túto svadbu nezaregistruje.“ - rozhorčujem sa.

„Ani netreba. Pre nás je hlavné požehnanie Alaha v mešite. A okrem toho je to výhodné. Keď prídu deti, pre Angličanov bude neplnoletou opustenou matkou. Nevieš si predstaviť, koľko jej budú platiť peňazí. Aj medicína, doprava, jedlo, vzdelanie – všetko bude bezplatné. Angličania sú naši bývalí kolonizátori. Za všetko zaplatia. Inšalláh!“


Autorka pri plote, oddeľujúcom Srbsko od Maďarska

„Veľký“ maďarský plot

Srbsko-maďarská hranica. Stojím pred impozantným plotom o výške štyroch metrov, ktorý sa má tiahnuť 175 kilometrov. Je to už slávny maďarský plot, ktorý má oddeliť Maďarsko od nájazdu imigrantov. Zatiaľ nie je dostavaný a utečenci prechádzajú hranicu každú noc.

Pri „veľkom“ maďarskom plote, ktorý stavia Maďarsko, aby sa chránila pred prílivom utečencov. „Čudný pocit.“, - hovorí Veronika, pracovníčka radnice z malého mestečka Ásotthalom. „Nikdy som si nemyslela, že moja krajina bude žiť za ostnatým drôtom. Akurát nevieš, z ktorej strany je väzenie.“  Plot je obmotaný NATOvským žiletkovým drôtom, ktorý ľahko poreže pokožku.

„Všetky mocné nevládne organizácie protestovali.“, - oznamuje Veronika. „Áno, môžu tu byť obete.“, - súhlasím, keď si predstavím, ako sa v noci v oceľovom zovretí zrania a krvácajú utečenci.

„Chápete, veď sa môže ublížiť úbohým divým zvieratám.“, - objasňuje Veronika, a ja s údivom hľadím na jej pokojnú tvár, podozrievajúc ju z irónie. Ale nie, irónie tu niet. „Tu žijúce diviaky a jelene už narazili na plot.“, - hovorí znepokojene. „Veď sa môžu porezať.“ „Áno, to môžu. No a ľudia si stále nájdu nejakú cestu.“,- podotknem. „Podkopú to alebo vyrežú dieru.“

„Stačí v obchode kúpiť dobrý švajčiarsky nôž.“,- hovorí člen maďarského parlamentu za stranu Jobbik Marton Gyongyosi. „Plot nie je prekážka. Ak imigrant prešiel tisíce kilometrov, aby sa dostal do Európy, nebude pre neho problém obísť plot alebo kúpiť nôž. Môže byť, že nie hneď, ale imigranti nájdu riešenie.

V Budapešti sú všade. Vo verejných parkoch spia priamo na tráve. Nevieme, aké majú choroby, aké vírusy prinášajú so sebou. Je to skutočná katastrofa! Pred dvoma rokmi počet žiadostí o azyl nepresahoval dve tisícky. Ale tento rok sme už koncom júla dostali stotisíc žiadostí! Nemáme žiadnu infraštruktúru, aby sme sa vyrovnali s takým prílivom ľudí!

Európska únia nechce hovoriť o reálnych problémoch. Byrokrati z Bruselu hovoria len o ekonomických a sociálnych príčinách nového sťahovania národov. Ale ak sa chceme problému dostať na koreň, musíme pochopiť, že základnou príčinou je vonkajšia politika Západu.

Zasahovanie do Severnej Afriky a Blízkeho východu, destabilizácia takých krajín, ako Irak, Sýria, Afganistan, Tunis, Libanon, Egypt, Líbya. A toto je len začiatok. Doteraz nevieme, aké množstvo utečencov k nám príde z Ukrajiny, keď tam nastane kolaps a ekonomická katastrofa (a to je len otázkou času).

Európa stále ešte tára o multikulturálnej politike, o tolerancii, o právach utečencov. Ale Európska únia je ako pacient, ktorý nevie, že je chorý.

Pre Maďarsko je to urážka. Maďari nikdy nemali koloniálnu minulosť. Francúzsko a Anglicko platia za svoje zločiny. Kolonizovali východné národy a teraz sa ich bývalí otroci vracajú a žiadajú kompenzácie. Ale my sa nemáme za čo hanbiť.“

„Ste presvedčení, že sa nemáte za čo hanbiť? Počúvajte príbeh doktora Ahmada z Líbye.“

„Nikto nie je bez viny!“

S doktorom Ahmadom (tak sa predstavil) som sa zoznámila v srbskom pohraničnom mestečku Kaniža, v kaviarni „Venezia“. Zrazu som upriamila pozornosť na toho syna Afriky s tmavou lesklou tvárou a tučnými odutými perami. Maska afrického boha. Pil pomaly kávu a fajčil cigaretu a ja som pozerala na jeho ruky, silné, krásne, s takými presnými, úspornými pohybmi. Ruky chirurga. A uhádla som.

Predstavila som sa a začali sme sa rozprávať. Hovorili sme o „módnych“ a „nemódnych“ vojnách, o tom, že všetci utečenci presviedčajú miestnych úradníkov, že sú zo Sýrie. „Módne“ vojny!, - smeje sa sarkasticky doktor Ahmad. „Veď máte pravdu. Európa nechce počuť o utečencoch z Iraku a Afganistanu. Radšej by si zapchali uši vatou! Ale ešte urážlivejšie reagujú na utečencov z Líbye. Veď práve Francúzsko a Veľká Británia bombardovali moju krajinu. Teraz sa od nás odvracajú!

Vravia - veď my sme vám predsa priniesli demokraciu a vy ste nedokázali využiť plody slobody! Vy, Líbyjčania, sa máte hanbiť za to, že ste oklamali naše očakávania. Kajám sa, tiež som bol hlupák. Bola eufória, keď zvrhli Kaddáfího. Môj syn bol zapáleným chlapcom a nadchýnal sa revolúciou, ale zomrel.“

Tvár doktora Ahmada ostáva pokojná, keď hovorí o synovi. Fatalizmus moslima a zdržanlivosť obyvateľa Východu.

„Mám dve dcéry. Utiekli sme do Egypta takmer hneď, keď sa začal chaos, opustili sme hrob syna. Som lekár, ale prácu na úrovni som si v Egypte nenašiel. Všade je konkurencia. Cudzincov nemajú radi. Ale nechcem vám rozprávať nudný príbeh mojich putovaní. Dúfam, že v Európe potvrdia môj diplom. Viem dobre po anglicky. Možno budem mať šťastie.“

„Ale miestni obyvatelia majú paniku z nájazdu!“, - hovorím. „Gréci, Srbi, Maďari, Slováci, Česi tvrdia, že si to nezaslúžili! Nie je to ich vina, že sa celý Blízky Východ a Severná Afrika topia v krvi.“

„Ako to!“, - zvolá doktor Ahmad a žltkasté bielky jeho obrovských afrických očí sa podlievajú krvou. „Nemám nič proti Srbom. ZATIAĽ. Ale Grécko, Maďarsko, Slovensko, Chorvátsko sú členmi NATO. Áno, oni nebombardovali moju krajinu, ale vari neprispievajú do vojenského rozpočtu NATO? Vari neposielajú svojich vojakov do Afganistanu a Iraku?

Nepodarí sa im uniknúť trestu. NATO zalialo krvou celý Blízky Východ a teraz slabá Európa, ktorá vládu nad sebou odovzdala americkému Satanovi, bude zničená. Naše ženy budú rodiť deti. O päť rokov sa tvár Európy úplne zmení. Neteším sa tomu. Vážim si veľkú európsku kultúru a nechcem, aby tu namiesto kostolov stáli minarety. Ale bude to tak. Je to odplata. Inšalláh!“


„Vinu musia niesť všetci“

„A má pravdu, ten Váš doktor!“, - neočakávane zvolá Marton Gyongyosi, člen maďarského parlamentu za stranu Jobbik, keď som mu povedala príbeh doktora Ahmada. „Maďarsko je člen EÚ a NATO. A keď táto organizácia vedie agresívnu politiku, aby zničili Sýriu, Tunis, Líbyu, Irak, my nie sme povinní mlčať. Sme povinní rovno povedať našim spojencom: „Počúvajte! Je to proti záujmom Európy a proti záujmom našej krajiny!“ Áno, nezúčastnili sme sa na bombardovaní Iraku a Sýrie, ale naše mlčanie – to je naša vina.

Celý čas si myslím, že sme urobili obrovskú chybu, keď sme sa pridali k NATO. Na papieri sme vstúpili do obranného zväzu. Ale v praxi je Maďarsko členom agresívnej útočnej organizácie, ktorá ničí Blízky Východ a provokuje Rusko v situácii na Ukrajine.

Európski vodcovia sú alebo hlupáci alebo zradcovia. Hoci, keď sa z materiálov Wikileaks dozvieš o tom, že dokonca Merkelová sa nachádza pod neustálym dohľadom amerických tajných služieb, pochopíš: väčšina európskych líderov môže byť obeťou vydierania.“



Autorka s bývalým mistrom zahraničných vecí Srbska Živadinom Jovanovićom

Živadin Jovanović, bývalý minister zahraničných vecí Srbska, patrí k tým ľuďom, ktorí jasne vidia spojitosť minulosti s prítomnosťou.

„Nová zničujúca vlna migrácie je následkom imperialistickej politiky Západu.“, - tvrdí. „Všetko sa začalo v Srbsku, po rozbití Juhoslávie a NATOvskom bombardovaní Srbska. Práve tu bol urobený prvý krok k útoku na Somálsko, Sudán, Afganistan, Irak – pod zámienkou boja s terorizmom alebo ochrany práv človeka. Amerika sa vždy drží politiky chaosu, ktorá jej dá do rúk kontrolu nad prírodnými zdrojmi, strategickými líniami komunikácií a pohybom ľudí, drog a zbraní.

Následky dopadajú na Európu, ale Európska únia nie je ani tak spojencom USA, ako skôr súperom. Veď prečo Amerika prinútila Európsku úniu zúčastniť sa všetkých vojenských operácií, sponzorovanými USA, počínajúc vojnou proti Juhoslávii? V skutočnosti Európania bojujú sami proti sebe.

Útok na Líbyu bol barbarstvom, symbolom ktorého sa stala desivo krutá vražda Kaddáfího. Teraz sme získali obrovské nekontrolované územie s rozmachom banditizmu. Vojna v Líbyi obnažila tvár Západu – egoistickú a neokoloniálnu.

Uvideli sme Francúzsko, trpiace komplexom menejcennosti, ktoré dávno stratilo prestíž, a Sarkozyho, hrajúceho sa na Napoleona. Uvideli sme Britániu, ktorá má obrovské koloniálne historické skúsenosti, ale nemá dostatok vojenskej moci.

Práve Angličania často vystupujú ako provokatéri konfliktov, pokúšajúc sa spojiť svoje ambície bývalej impérie s americkou mocou a silou. Teraz aj Angličania, aj Francúzi zborovo kričia, že treba čosi robiť s imigrantmi. Ale veď tu ide o klasický bumerangový efekt.

Áno, vybuchla imigračná bomba, ale príčiny výbuchu sú zložitejšie, ako sa zdá na prvý pohľad. Idú k nám mladí, vzdelaní muži s peniazmi. Všetky moderné kaderníctva v Belehrade sú preplnené ľuďmi z Blízkeho východu. Do drahých chemických čistiarní nosia celé vrecia odevov. Úplne evidentne im niekto finančne pomáha.

Polícia už priznala, že medzi imigrantami sú extrémisti. Všetko, čo polícia môže urobiť, však je, že im vezme odtlačky prstov. Pred nami sú takzvaní „spiaci terorosti“. Keď bude treba, „preberú“ ich a Európu zachváti vlna teroru.“

Panika na Balkáne!


Utečenci v Macedónsku

Macedónsko. V krajine je vyhlásený mimoriadny stav. Úplný chaos na grécko-macedónskej hranici. Polícia zablokovala všetky prechody a umiestňuje ostnaté drôty. Utečenci išli do útoku. Policajti museli použiť slzotvorný plyn a na pomoc povolať armádu. Utečenci si líhajú na koľaje, kvôli čomu je prerušené železničné spojenie s Gréckom a Macedónskom. V neutrálnom pásme uviazli tisíce ľudí. Macedónci obviňujú grécku políciu z toho, že nekoná a pokúša sa vytlačiť cudzincov z Grécka.


Utečenci v Srbsku

Srbsko
. Vláda hovorí o humanitnej kríze. Utečencov je už okolo 80 tisíc a miest v imigračných strediskách stačí len na pár tisícok. Hoci samotní utečenci vôbec nechcú zostať v Srbsku (je to známy chyták: vyjadriť vôľu požiadať o azyl, ale nenapísať oficiálnu žiadosť), ale sprísnenie kontroly na maďarskej hranici ich stavia do bezvýchodiskovej situácie. Zomrel prvý Srb, nakazený západonílskou horúčkou.


Utečenci v Chorvátsku

Chorvátsko
. Ponorené do starostí o letnú turistiku sa Chorvátsko zrazu prebralo a spanikovalo, odhaliac, že utečenci sa pokúšajú prejsť cez srbsko-chorvátsku hranicu. Má to logiku: na hranici Chorvátska a Slovinska (šengenská zóna) sú husté lesy, cez ktoré niekedy Cigáni prevádzali Číňanov.

A za Slovinskom sa začína bohaté Rakúsko a hranice medzi nimi niet. V samotnom Chorvátsku sa našlo medzi neoliberálmi nemálo „užitočných idiotov“, ktorí vyzývajú spoluobčanov otvoriť svoje srdcia i dvere blízkovýchodným imigrantom. Neoliberálne noviny Jutarnji list už navrhli miesta, kde je možné umiestniť utečencov v prekrásnom Chorvátsku – v opustených vojenských kasárňach v Pule, Varaždíne, Karlovci, v Dalmácii. A dokonca v opustenom paláci Esterházyovcov neďaleko od čarokrásneho Iloku.

Ale maličké, do seba pohrúžené Chorvátsko nedávno zažilo šok: v Káhire pred mesiacom teroristi z Islamského štátu zajali občana Chorvátska a odrezali mu hlavu. Fotografia bola zverejnená na internete. 30-ročný otec dvoch detí na nej drží v rukách vlastnú hlavu.

Dá sa pochopiť, že predpokladaný nájazd cudzincov priviedol miestne obyvateľstvo do hystérie. Nedávno sa na internete objavil plagát: „Drahí imigranti! Vitajte v Chorvátsku! Niet práce, niet peňazí, niet budúcnosti. Prosíme, pokračujte do Slovinska. Ďakujeme.“


profesor Branislav Đorđević

„Zabudnite na Európu, ktorú ste niekedy poznali“, - s horkosťou hovorí riaditeľ srbského Inštitútu medzinárodnej politiky a ekonomiky, profesor Branislav Đorđević. „Európu zvierajú moslimské geopolitické kliešte: zo strany Španielska, Talianska a Balkánu. Dokonca v Bukurešti, kde prakticky niet moslimov, bola za prostriedky Turecka postavená najväčšia mešita v Európe.

Nedávo bola na Balkáne Victoria Nuland, ktorá v interview vyhlásila: na víťazstvo nad Islamským štátom potrebujú USA 5 až 10 rokov. Som bývalý vojak. Aby bol zničený Islamský štát, netreba čas, ale rozhodnosť. Pýtate sa, pre koho je výhodný chaos na Blízkom Východe? Len si zrátajte, koľko ľudí v USA pracuje v komplexe vojenského priemyslu. Priamo alebo nepriamo. Zrátajte členov ich rodín. A koľko voličov ich podporuje?

Aby vojenský priemysel napredoval, je potrebné spotrebovať už hotové zbrane. A treba vyskúšať nové. Nemôžete toľko vyrábať. Je to najväčší biznis na svete. Väčší ako plyn a ropa. A druhá otázka: potrebuje Amerika silnú Európu?“

„Samozrejme, že nie.“, - hovorím. „Takže: kto je hlavný vinník?“
Najsmutnejšie na práci novinára je, keď v okamihu, keď kladiete otázku, už viete odpoveď, a viete, prečo vám človek nemôže odpovedať priamo. Doktor Branislav Đorđević, riaditeľ inštitútu, ktorý pravidelne navštevujú vyslanci Európskej únie, je v svojich komentároch ostražitý. „Všetkých nás sleduje Veľký Brat. Viete, ako sa volá. Načo sa pýtate?“




Pôvodný článok:Collapse )


Vyše 124-tisíc Ukrajincov sa chce stať Maďarmi - a ich počet sa stále zvyšuje...
Je to inak
je_to_inak
Dôsledok "Revolúcie dôstojnosti": už viac ako 124-tisíc Ukrajincov si podalo žiadosť na získanie maďarského občianstva.



Informuje o tom portál Mukačevo.net, ktorý sa odvoláva na viaceré maďarské médiá.

Z týchto zdrojov vyplýva, že viac ako polovica z nich chce maďarské doklady získať podvodom. V Budapešti preto začali dôsledne preverovať predložené dokumenty, aby takýchto podvodníkov zbavili maďarského občianstva. Jednou z ciest odhalenia podvodníkov je skúška na ukrajinsko-maďarskej hranici z ovládania maďarského jazyka občanov s maďarským pasom.
Ak majiteľ maďarského pasu nedokáže odpovedať po maďarsky, voči nemu sa začína konanie, čo môže viesť k strate občianstva.

Z toho dôvodu sa tí Ukrajinci s maďarskými pasmi, ktorí ich získali podvodom, často pokúšajú vyhnúť jazykovým previerkam tým, že prechádzajú cez hranicu so Slovenskom.

Tiež sa uvádza, že dokumenty môžu byť uznané za neplatné kvôli existujúcim rozdielom vo fotografiách - sú zaznamenané prípady, keď testy na znalosť jazyka vykonávala celkom iná osoba ako ten, ktorý predkladal dokumenty. Ukrajinci si následne nato menili svoje mená a dokonca aj priezviská na maďarské, aby znížili riziko odhalenia podvodu.

To, aby štátny archív Zakarpatskej oblasti vyhotovil potrebné dokumenty o príslušnosti k maďarskému národu, nie je žiadny problém - o všetkom rozhodujú peniaze. Ani falošné rodné listy nie sú ničím nezvyčajným - na Ukrajine ich vyrobia za 100-200 eur za kus.

Ak v roku 2011 bolo pomerne jednoduché "kúpiť" maďarské občianstvo, teraz sa situácia zmenila. Ale ani v prísnejších podmienkach sa "biznis s občianstvom" nezastavil, hoci už nie je tak rozsiahly. V súčasnej dobe sprostredkovatelia tvrdia, že majú kontakty na najvyššie miesta v maďarských úradoch pre imigráciu a prisťahovalectvo. Samozrejme, že výrazne zvýšili predchádzajúce tarify - v súčasnosti namiesto niekoľko tisíc eur žiadajú 15000 eur alebo viac.





 




http://www.mukachevo.net/ua/News/view/132562


Na Ukrajine vás zbijú kvôli „nesprávnemu“ tričku. Ak nejdete s prúdom, dávajte si pozor!
Je to inak
je_to_inak
Stratil som dar reči, keď som uvidel toto video. Divosi v XXI. storočí lovia človeka na ulici súčasného mesta ...

V Charkove, za bieleho dňa zbili muža za tričko s nápisom "CCCP". V súradnicovom systéme, v ktorom dnes žije väčšina na Ukrajine je toto úplne normálne. Naučili nás myslieť si, že títo ľudia si zaslúžia, aby voči nim bola použitá fyzická sila. Alebo dokonca, že vedomie chlapíkov, ktorí mávajú päsťami, už nevníma týchto ľudí ako ľudské bytosti. Pre nich je to zviera, ktoré je samé vinné v tom, že naň naďabili, že vyprovokovalo. Podľa ich logiky – ten chlapík snáď nevedel, že do oblečenia s komunistickou symbolikou SA NESMIE obliekať ? - Vedel. To znamená, že si tričko obliekol úmyselne, zámerne a teda  vedel, že dostane za to  na p**u hubu. Takému treba rozbiť držku, aby nabudúce vedel, že takéto správanie je neprijateľné. Aby pochopil, kto je tu šéf a kto o všetkom rozhoduje.
Povedzte mi, dobrí ľudia, čo je to, keď nie teror? To takúto slobodu chceli Ukrajinci? Prečo u nás ľudia nechcú vidieť, že jedna časť spoločnosti sa dostala k moci, podrobila si všetkých, vnútila im svoj pohľad na svet, určila, že je jediný správny. Fakticky, vzala na seba funkciu Boha - určila, čo je dobré a čo je zlé a teraz trestá neposlušných, tých,  ktorí nesúhlasia s tým, že existuje iba jedna verzia obrazu sveta.

Chápem, že pre mnohých je oveľa ľahšie abstrahovať a predstierať, že si nevšímajú to, čo sa deje okolo, tú do neba volajúcu nespravodlivosť, ktorá prestupuje ukrajinskú spoločnosť na každom kroku. Pretože týmto spôsobom je možné nestarať o to, že niečo už vôbec nie je tak, ako by malo byť naozaj. A všetko v skutočnosti už zašlo tak ďaleko, že banálne dostávame strach od toho, ako sme zanedbali situáciu, čo sme pripustili  a k akým hrozným tragédiám u nás dochádza. Preto sa psychika zmieta v kŕčoch, aby skryla všetko, čo pochádza od samotného človeka. Je to veľký stres - aj vzhľadom na zodpovednosť, aj vzhľadom na uvedomenie si stupňa zanedbania situácie a aj vzhľadom na zložitosť hľadanie cesty, ako  to teraz všetko opraviť.

Takých prípadov na Ukrajine je celá hŕba. A to sú ešte  zvyčajne ľudia, ktorí zastávajú postoj, ktorá nezodpovedá diktátu súčasného režimu ticho, aby nevystavili seba a svojich blízkych nebezpečenstvu. I dokonca aj v prípade, že tento človek si úmyselne obliekol to tričko, aby vyprovokovať tieto monštrá a ukázal, akú teraz máme slobodu, stále to nemení podstatu. Za iné presvedčenie u nás bijú a strieľajú, a to je toho len ďalšie potvrdenie. V spoločnosti je prítomný vážny problém.
Doskákali sme, vážení ... Ja, osobne, teraz absolútne nemôžem pochopiť, ako by bolo možné zachrániť našu Ukrajinu a našich ľudí.

Bloger Kozakpravdorub
Zdroj:Collapse )


Štáb ATO: Teroristi dodržiavaním minských dohôd provokujú ukrajinskú armádu.
Je to inak
je_to_inak
Úroveň logiky ukrajinskej propagandy dosiahla nové dno. Tlačový hovorca štábu ATO (tzv. „antiteroristicej operácie“ – pozn.) Anatolij Stelmach povedal, že snaha o dodržiavanie minských dohôd a pokles počtu obstrelov pozícií ukrajinskej armády zo strany opolčencov je provokácia. Tu je celý text Stelmachovho vyhlásenia, ktorý médiám ponúkol vo vysielaní TV programu „112 Ukrajina“.


"Pokles obstrelov pripisujeme skutočnosti, že nepriateľ sa snaží dodržiavať Minské dohody a takto chce vyprovokovať našu armádu k aktívnejším bojovým činnostiam,  k bojovému odporu."

Vyjadrenie tlačového hovorcu Anatolija Stelmacha - 3:25
[Zdroj:]


Nová ukrajinská polícia má hajlujúcich priateľov
Je to inak
je_to_inak
Čím sa odlišuje nová ukrajinská polícia od starej milície?

Tu je fotografia, na ktorej nacisti hajlujú v zasadačke hlavného oddelenia Ministerstva vnútorných vecí Ukrajiny v Kyjevskej oblasti. Sú to priatelia hlavného milicionára Kyjevskej oblasti Vadima Trojana:



Fotografia milicionára Artema Bonova:





A tu je čerstvá fotografia novej polície:



Predsa sa len nová polícia odlišuje od starej milície. Priatelia novej polície hajlujú skromnejšie. Zatiaľ...





Zdroj:Collapse )