Je To Inak (je_to_inak) wrote,
Je To Inak
je_to_inak

Šíriaci sa oheň - film nemeckého režiséra o Odeskej masakre.

Vraždy v Dome odborov boli naplánované - Ulrich Heyden, autor filmu o odeskej tragédii, porozprával o tom, prečo na Západe zamlčiavajú pravdu o udalostiach na Ukrajine.

Prvé koktejly boli hodené zvonku. Rozbili sa, tekutina sa rozliala, dvere a nábytok, ktorým sme sa zabarikádovali, začali horieť“. „Vypli osvetlenie, a začalo skutočné peklo. Tota, hor

„Prvé koktejly boli hodené zvonku. Rozbili sa, tekutina sa rozliala, dvere a nábytok, ktorým sme sa zabarikádovali, začali horieť“. „Vypli osvetlenie, a začalo skutočné peklo. Temnota, horiace záblesky, krik, hysterické vytie. Krik umierajúcich ľudí.“ „Ľudia padali z okien, a dole ich dobíjali.“ „Začali sme telefonovať svojej rodine a blízkym a lúčiť sa.“ „Oni behali z miestnosti do miestnosti, sekerami rozrúbali dvere a tých, ktorí boli vo vnútri, zavraždili.“

Toto nie sú spomienky obetí nacistov z časov Druhej svetovej vojny. Toto sú citáty z rozhovorov s očitými svedkami odeskej tragédie, ktoré odzneli vo filme nemeckého novinára Ulricha Heydena „Šíriaci sa oheň“ (Lauffeuer).

2. mája 2014 v odeskom Dome odborov podľa oficiálnych zdrojov zhorelo 42 ľudí. Šesť ďalších bolo zavraždených na Gréckom námestí.
Mŕtvi Odesania sa stali obeťami nielen ohňa, ale aj skutočného sprisahania mlčania v západných médiách. Svet si jednoducho túto tragédiu nevšimol. Heydenov film je pokusom zlomiť túto informačnú blokádu. O tom, ako sa mu to podarilo, sa zhovárame so samotným autorom.

- Rozpočet filmu bol veľký?

- Približne 5 tisíc eur. Fakticky sme film urobili dvaja s Marcom Bensonom. Marcovi  pomáhala jeho umelecká skupina v Berlíne, Leftvision, ktorá sa zaoberá výrobou sociálnych videí pre spoločenské organizácie a odborové zväzy. Marco dobre ovláda techniku natáčania a montáže, ja som veľa pracoval ako novinár na Ukrajine, poznám tamojšiu politickú situáciu. Preto sme sa navzájom dobre dopĺňali. Film sme robili zo zbierok, pracovali sme bez mzdy. Nechceli sme brať peniaze z princípu ani od jednej zo zainteresovaných strán, ani od štátnych štruktúr, ani od podnikateľov.

- Aký cieľ ste sledovali nakrútením tohto filmu?

- Mojím cieľom bolo pomôcť Nemcom pochopiť, čo sa stalo v Odese. Urobiť to tak, aby ľudia na túto tragédiu nezabudli. Vo svojich prvých kapitolách o týchto udalostiach som bol veľmi opatrný vo formuláciách. Pretože ak píšete pre nemecké médiá, nemôžete tvrdiť niečo, ak nemáte dostatok dôkazov. A počas prvých dní po 2. máji som ešte nemal celkom jasno, nepodarilo sa mi tam byť. Ale čím dlhšie som pracoval s touto témou, tým viac sa mi zjavovalo dôkazov toho, že to všetko naozaj mohlo byť naplánované.

- Bola naplánovaná masová vražda ľudí?

- Boli naplánované potýčky v Odese. Nemôžem dokázať, že vopred sa plánovalo zahnať ľudí do Domu odborov a zaživa ich upáliť.

- Kedy ste boli v Odese?

- Koncom júla 2014. Mal som fotoaparát s videokamerou. Pomocou neho som nakrúcal rozhovory. V Odesse pri Dome odborov sa neustále nachádzajú očití svedkovia udalostí. Tam som pocítil, že toto je kľúčový moment európskej histórie, dokonca svetovej histórie. V Moskve som si to ešte takto neuvedomoval. Ale ak porovnáš to, čo ti hovoria títo ľudia, a to, čo vidíš v nemeckej televízii, chápeš, že každé ich slovo má nesmiernu hodnotu.

- Vari nemecká televízia vysvetľovala tieto udalosti nedostatočne objektívne?

- Už keď sa začínal Majdan, som videl, že nemecké médiá nedávajú slovo prívržencom federalizácie. V novembre 2013 som písal: ak sa súrne nenadviaže kontakt medzi Majdanom a Východnou Ukrajinou, začne sa občianska vojna. Taký názor bol už vtedy v nemeckých redakciách nepopulárny. V Nemecku bola z Majdanu emocionálna eufória. Základný zákon žurnalistiky spočíva v tom, že vždy je treba ukazovať uhly pohľadu oboch strán konfliktu. Keď som videl, ako sa tento zákon bezostyšne porušuje, bol som jednoducho v šoku. Preto mi vnútorný hlas po požiari v odeskom Dome odborov povedal, že tam treba ísť.

- Pre akú tlač ste vtedy pracovali?

- Ja som, ako je pravidlom, pracoval pre niekoľko titulov. V tom čase ma prepustili noviny, ktoré ma akreditovali, Sächsische Zeitung (vydávaný v Drážďanoch). Pred prepustením ma varovali v decembri 2013. Ešte pred tým, keď som sa telefonicky rozprával so svojimi redaktormi v Nemecku, pocítil som, že všetko nie je v poriadku. Dostával som od nich objednávky typu: „napíšte článok o „ruskej propagande“.“  V súlade so svojimi profesionálnymi princípmi však o „ruskej propagande“ môžem písať len vtedy, ak zároveň napíšem aj o nemeckej propagande. Také články naše mainstreamové noviny jednoducho neuverejnia. Skúšal som sa nejak zmierniť nepríjemnú situáciu, ale nevyšlo to. Noviny boli stále viac jednostranné, a im sa, pravdepodobne, aj keď mi to otvorene nikto nevravel, nepáčilo, čo som zdôrazňoval vo svojich článkoch. Teraz som akreditovaný švajčiarskym týždenníkom Die Wochenzeitung. Zároveň s filmom som písal o Ukrajine knihu, ktorá vychádza v apríli. Už skôr som premýšľal nad nakrúcaním filmov. Ale poznáte to ako novinár – v televízii veľa závisí od peňazí, je tam viac klanový systém a v porovnaní s tlačenými médiami ešte väčšia politická kontrola.  Ak rozmýšľate ináč, je lepšie pracovať v novinách. Úspech nášho filmu bol pre mňa neočakávaný.

Šíriaci sa oheň - film o odeskej masakre, v nemčine. V nastavení sa dajú vybrať anglické alebo ruské titulky.

- Boli ste na Majdane? V čom spočívalá tá jednostrannosť v zobrazovaní ukrajinských udalostí západnou tlačou?

- Pracoval som na Majdane a moje materiály zverejňovali. Bol som na Majdane v januári, bol som v Charkove v marci, v Donecku v máji. Skoncentroval som svoje vnímanie na východe a juhu Ukrajiny. Pretože som pochopil, že informácie o tom, čo sa tam deje, v Nemecku katastroficky chýbajú. Naše hlavné televízne stanice preberajú hlavne cudzí materiál, štátni korešpondenti sú na východe a juhu veľmi zriedkaví. V čase požiaru v Dome odborov som sledoval články v populárnom vydaní „Spiegel-online“. Zo začiatku dve hodiny písali takmer pravdu. Potom táto téma akosi ohluchla. Len zriedkavo sa spomenulo, že v Odese boli bitky medzi rôznymi skupinami a že je ťažko pochopiť, čo sa tam konkrétne stalo. Približne takto zobrazovala udalosti televízna stanica ARD. V určitom momente zrazu zmĺkli. Práve v tú chvíľu, keď bolo zrejmé, že sa stalo čosi hrozné, akýsi príšerný zločin. Bolo to tak očividné, že nášmu vedeniu, našim hlavným redaktorom sa nechcelo obracať na to pozornosť.

- Hlásili o bitkách pri Dome odborov alebo na Gréckom námestí?

- Grécke námestie – to je pre nich už príliš zložité. Vôbec ho nespomínali. Neviete si predstaviť, ako nemecká tlač zjednodušuje udalosti! Ak ti dajú 100 riadkov, aby si napísal o Odese, načo také odtienky? Ale bez nich sa nedá nič pochopiť. Zo 48 mŕtvych 6 zomrelo na Gréckom námestí. A nikto si nedal za cieľ zdokumentovať udalosti v Odese. Je to úplne nepochopiteľné, pretože obyčajne v čase podobných udalostí v iných krajinách nemecké televízie posielajú na miesto svojich reportérov. Dokonca sa udiala taká epizóda. Hlavná reportérka ARD Golineh Atai povedala 2. mája v priamom vysielaní, že „proukrajinskí demonštranti zahnali proruských do budovy a túto budovu podpálili“. A to sa mi pritom zdá, že Golineh je veľmi prokyjevsky orientovaná. Ale moderátor, bývalý korešpondent v Moskve Thomas Roth, ju prerušil a dal jej otázku s úplne inou témou. Samozrejme, nehľadiac na takýto všeobecný trend, mnohí novinári sa snažia čestne vyplniť svoj dlh a hovoriť pravdu. Napríklad korešpondentka televízie ZDR Britta Hilpert rozpovedala, ako počas tých krvavých dní na konci februára 2014 ju prinútili opustiť hotel Ukrajina v Kyjeve, a tento hotel obsadili nejakí ľudia, ktorí strieľali z okien. V našom filme sme citovali novinára ARD Stephana Stuchlika, ktorý sledoval udalosti so snajpermi na Majdane. Sledoval vyryté dierky od guliek v stromoch a dokázal, že sa strieľalo z hotela Ukrajina.

- V Odese boli tiež tajomní strelci, ktorí zabili 6 ľudí na Gréckom námestí...

- Áno, a zohrali kľúčovú úlohu. Vyprovokovali proukrajinských demonštrantov, aby sa dopustili zverstiev. Nemôžem dokázať, že bol taký krutý plán od začiatku do konca. Ale mnohé fakty dávajú taký obraz, že niekto chcel obzvlášť rozbesnieť tlupu. A ako minimum bolo cieľom zničiť stanový tábor na Kulikovom poli.

- O tom, že existoval nejaký scenár, vypracovaný v Kyjeve, hovoril zástupca náčelníka odeskej milície Dmitrij Fučedži, ktorého spomínate v svojom filme. Vyslovil vážne obvinenia proti režimu. Je to spoľahlivý svedok?

- Fučedži v každom prípade nesie zodpovednosť za to, čo sa stalo. Vedenie Ministerstva vnútorných vecí vedelo, že do mesta prídu proukrajinskí militarizovaní demonštranti. A že  meste sú silné protimajdanovské zoskupenia. Bolo očividné, že sa udejú nejaké potýčky. Je pravdepodobné, že Fučedži dostal od správy oblasti nariadenie neposlať na ulicu silnejšie milicijné sily. Ak v takej situácii nepošleš na ulicu zosilnené oddiely, ale naopak, o 12. hodine pozveš veliteľstvo odeského Ministerstva vnútorných vecí na trojhodinovú poradu a prikážeš vypnúť mobilné telefóny – to je zločin. Štátna moc urobila všetko preto, aby boli obete. Nemôžem dokázať, že sa plánoval požiar v Dome odborov. Ale tomu, že sa objavili obete, pomáhala štátna moc obidvoma rukami.

- Špeciálne zvolali poradu veliteľov milície, aby nebránili násiliu?

- Myslím, že áno. Či už bol požiar v Dome odborov náhodou alebo nie, nie je to najdôležitejšie. Dôležité je, že je už mnoho dôkazov toho, že určité sily, ktoré sú pri moci v Odese, urobili veľa preto, aby sa „sotníci“ a prívrženci „Pravého sektora“, ktorí prišli 2.mája 2014 do Odesy, cítili v svojich násilných činoch úplne slobodní. Moc vedela, že bude pokus útoku na stanový tábor na Kulikovom poli, ale ľudí tam neochraňovali. Aj keď už po potýčkach na Gréckom námestí bolo možné urobiť na Kulikovom poli obkľúčenie milíciou. Odesa bola vždy multinárodnostné mesto. Nebolo tam potýčok medzi národnosťami. Teraz predstavitelia protistojacich táborov nenávidia jeden druhého. Množstvo ľudí v Rusku miluje toto mesto, je časťou ruskej kultúry. Myslím, že každý, kto je spojený s ruskou kultúrou, sa teraz cíti tak, akoby mu odtrhli časť tela.




- Zvláštne, že vy, občan Nemecka, to chápete. Pre mňa bolo to, čo sa stalo v Odese, skutočným šokom. Masová vražda civilistov, v pokojnom európskom meste, upálenie zaživa – história sa doslova opakuje a my sme sa vrátili do čias Hitlera. Zdalo sa mi, že takýto šok zažívajú všetci, že ráno 3. mája bude všetko iné, že je to zlomový moment histórie. A aké bolo rozčarovanie, keď som pochopila, že sa nič nezmenilo, že „civilizovaný svet“ jednoducho nechce spozorovať túto tragédiu...
- Ak mám byť úprimný, je to veľká hanba. My, Nemci, sa už 20 rokov pokúšame učiť Rusko, ako má vybudovať demokratickú spoločnosť, ako fungujú médiá. Keď boli konflikty s NTV, s „Novou Gazetou“, keď zomrela Politkovská, objednávali u mňa stovky článkov. Ale po udalostiach v Odese u mňa neobjednávali nič a nič ani nepublikovali. Neukladá sa to v hlave. Nechcem kritizovať svojich kolegov, pretože na nich tiež tlačia. Keď získaš pracovné miesto, časom začínaš chápať: toto nevydajú. A máš na výber: dať výpoveď alebo písať to, čo opublikujú. Týka sa to nielen Ukrajiny, ale všeobecne nepohodlných tém, ktoré nezapadajú do všeobecného prúdu. Hovoria: našich čitateľov to nezaujíma. Máme iné dôležité témy: Líbya, Sýria alebo niečo iné.

- Ako dnes vyzerá Rusko nemeckými očami?

- Na Západe sa vytvára takýto obraz: Rusko – to je agresia, expanzia, krutosť. Občan Nemecka sa pri tom cíti byť nositeľom hodnôt, ktoré v Rusku nie sú, alebo ktoré sú tam v ohrození. A že my sme povinní chrániť tieto hodnoty. A Majdan tieto hodnoty podporuje. Samozrejme, my budeme podporovať Majdan, pretože sú to naše hodnoty.

- Akú úlohu zohralo Nemecko na Majdane?

- Nie je tajomstvom, že Klička podporuje a vyzdvihuje Fond Konrada Adenauera. Je to fond nemeckej strany Kresťansko-demokratická únia. Práve pri podpore tohto fondu sa Kličko zmenil na výraznú politickú figúru. Dobre, to sa ešte dá nejak vysvetliť. Ale to, že minister zahraničných vecí bol na Majdane – to je podľa mňa pre diplomata úplne neprípustné!

- V Nemecku zoči-voči nevidia „temnú“ stránku Majdanu?
- V Nemecku sú vedomosti o Ukrajine takmer nulové. Keď sa začal Majdan, nikto nevedel, kto je to Bandera. O histórii ukrajinského nacionalizmu nemali poňatia. Keď v parlamentných voľbách v roku 2012 otvorene antisemitská a antiruská strana „Svoboda“ dostala 10% hlasov a mohla vytvoriť svoju frakciu vo Verchovnej rade, naše noviny publikovali články vo veľkosti 30 riadkov. Červeno-čiernu vlajku „Svobody“ považovali za vlajku anarchistov. O tom, že je to vlajka banderovcov,  vedeli len odborníci. Zamlčiavalo sa, že na východe a juhu Ukrajiny žijú ruskohovoriaci ľudia, ktorí tiahnu k ruskej histórii a kultúre.

- A čo si myslíte vy osobne: boli na Majdane f​ašisti?

- Bol som tam v januári. Videl som ľudí, ktorých učili viesť pouličné boje. Videl som v obsadenom mestskom úrade portréty Banderu. Podľa mojich dojmov bol Majdan zo začiatku skutočným občianskym protestom proti korupcii, proti oligarchom, za bezvízový vstup do Európy, za dôstojný život. Bol to protest más. Ale zo samého začiatku boli tieto pokojné demonštrácie zneužívané radikálmi. Za chrbtami pokojných demonštrantov 1. decembra obsadili kyjevský magistrát a útočili na prezidentské sídlo. Zneužili tento pokojný protest na svoje ciele. Počas dvoch mesiacov stále viac a viac určovali duch a stratégiu Majdanu. Pritom na prikrytie využívali európsku vlajku. Veď celý tento Pravý sektor – „Trojzubec“, „Patriot Ukrajiny“ atď. – oni nie sú za Európu. Sú za ukrajinský nacionalizmus. Je ale očividné, že Západ pripustil, že títo ľudia, ktorí ani nie sú nositeľmi európskych hodnôt, zohrali rozhodujúcu úlohu. Obsadili 11 budov, vytvorili tam svoje štáby, a potom, 20. februára z týchto budov strieľali. Dokázal to kanadský politológ, doktor Iwan Kaczanowski z univerzity v Ottawe. Publikoval prvú vedeckú správu, v ktorej zozbieral množstvo faktov, ktoré posilňujú predpoklad, že z budov, obsadených Majdanom, strieľali do manifestujúcich aktivisti „Pravého sektora“. Ale v Nemecku si túto štúdiu málokto všimol. Úplne ho ignorovali médiá, ktoré patria k tzv. „mainstreamu“. Je mi jasné, že prevrat v Kyjeve by sa neudil bez militarizovaných skupín nacionalistov, ktoré sa cielene zaoberali eskaláciou situácie. Predpokladám, že ich na to museli niekde dôkladne pripraviť. Učiť streľbu, boj bez zbraní. Možno na Západnej Ukrajine alebo v Poľsku.

- Nie je tajomstvo, že niektoré ukrajinské židovské organizácie a spoločenskí dejatelia podporovali Majdan. Bolo zvlášte vidieť židov tam, kde vejú vlajky UPA, a kde nosia portréty Banderu. Teraz už mnohí veria, že banderovci nie sú tak zlí, že ukrajinskí nacionalisti majú radi židov... Videli ste na Ukrajine antisemitizmus?

- Bol som v Ľvove, navštívil som jednu židovskú dobročinnú organizáciu, ktorá má maličké múzeum. Dali mi veľa materiálu o antiseminizme v tomto meste. Mohli o tom hovoriť otvorene len s novinárom zo Západu. Títo ľudia nakrútili film o nemeckej okupácii, kde sú zábery, ako Ukrajinci bozkávajú ruku nemeckého vojaka. Ale magistrát zakázal ukazovať tento film v ľvovských školách. Išiel som v Ľvove do regionálneho múzea, bez toho, aby som vedel, čo ma tam čaká. Opýtal som sa: „Kde je miestnosť nemeckej okupácie?“ Odpovedali mi: „Je zavretá. Všetko sťahujeme do inej budovy, budujeme nové múzeum.“ Službokonajúca mi ju predsa otvorila. Prvýkrát som tam uvidel fotografie z ľvovského geta. Najstrašnejšie, čo som tam videl, boli fotografie stroja na mletie kostí, ktorý vyrobili Nemci v roku 1943. Keď sa červení už približovali, Nemci ničili kosti zomretých ľudí, aby zničili dôkazy nacistických zločinov. V Ľvove som uvidel mnoho dôkazov toho, že informácia o tomto gete sa cielene zamlčuje.

-22. februára, po víťazstve Majdanu, som prešla pešo po uliciach Gruševského a Inštitútskej, a všetkých ústretových majdanistov som sa pýtala, kto sú a odkiaľ sú. Nestretla som toho dňa ani jedného predstaviteľa východnej alebo južnej Ukrajiny. Len Ľvov, Ternopoľ, Ivano-Frankovsk... A Krymčania, Odesania, obyvatelia Donecka v tom čase chodili na Antimajdany...

- Tiež som sa na kyjevskom magistráte pýtal ľudí, odkiaľ sú. Boli hlavne zo západnej Ukrajiny. Dojem bol taký, že protestovali na striedačku. Pricestovali, pobudli na Majdane, a odcestovali domov. Vymieňali ich iní. O všetkých týchto podrobnostiach sa u nás nehovorilo. Naše médiá mlčali o tom, že na Ukrajine sú viaceré národnosti, rôzne regióny s rôznymi záujmami.  Aby bol vyvolaný dojem, že Majdan – to je vôľa celého ukrajinského ľudu. Občan Nemecka, ktorý o Ukrajine nič nevie, je úplne závislý od reportérov, ktorí mu dávajú jednostrannú informáciu. Nedávno bolo výročie udalostí na Majdane. Reportéri hlavných nemeckých médií písali o týchto udalostiach zhruba týmto spôsobom: áno, výmena vlády na Ukrajine sa neuskutočnilo úplne v rámci zákona. Ale Janukovič je sám za to zodpovedný: porušil dohodu, pretože zmizol z Kyjeva. Ale to, že bolo bezprostredné ohrozenie života Janukoviča, že členov Strany regiónov vystavovali tlaku zo strany prívržencov Majdanu – to všetko sa obchádza mlčaním. Približne takýto materiál uverejnili, napríklad, jedny z hlavných nemeckých novín „Frankfurter Allgemeine Zeitung“. Tieto noviny sú odborne zamerané, sú pre ľudí, ktorí prijímajú riešenia. A dokonca aj títo ľudia sú zbavení možnosti dostávať plnú informáciu o udalostiach na Ukrajine. Takáto jednostrannosť v objasňovaní udalostí bola v Nemecku len v 50.-60. rokoch, počas studenej vojny. Boli to časy môjho detstva, a pamätám si, ako rodičia hodnotili vystrelenie Belky a Strelky do vesmíru. Bolo to to prvé, čo som sa dozvedel o Rusoch – že do vesmíru vystreľujú psov. Bolo mi tak ľúto tých psov. Pamätám sa, ako bol môj otec pyšný na to, že si po vojne dokázal kúpiť auto-obojživelníka „Volkswagen“. Je to taký malý polovojenský voz, dokáže plávať.  A otec hovoril: Ak prídu Rusi, môžeme preplávať Elbu a utiecť. Po vojne žila nemecká spoločnosť, dá sa povedať, v spánkovom stave. Neposudzovala sa téma holokaustu. Začala sa hodnotiť až začiatkom 80-tych rokov...



Ulrich Heyden, režisér filmu Šíriaci sa oheň


- Tvrdí sa však, že Američania urobili v Západnom Nemecku denacifikáciu a všetky následky „prekliatej minulosti“ boli spálené.
- Táto denacifikácia nebola dostatočne dôkladná.  Odkiaľ sa mali napríklad brať ľudia pre špeciálne služby? Môžem vám vymenovať priezviská bývalých členov NSDAP (Národno-socialistickej nemeckej robotníckej strany), ktorí dostali vysoké posty v špeciálnych službách, stali sa členmi Kresťansko-demokratickej únie. Nemecký kancelár (od roku 1966 do 1969) Kurt Georg Kiesinger bol členom NSDAP. Predseda združenia nemeckých podnikateľov Hanns Schleyer, ktorý sa neskôr stal obeťou ľavicových teroristov, zastával v roku 1943 vysoké posty v nacistických okupačnách úradoch v Čechách. Je to jedna z príčin, prečo sa u nás v roku 1968 začala študentská revolúcia. Žil som počas tých rokov v Nemecku, a nijakú denacifikáciu som nepocítil. Napríklad, nehovorili sme medzi sebou o tom, čo naši rodičia robili počas vojny. Táto otázka sa jednoducho obchádzala mlčaním. Dali nám Marshallov plán, budovali sme našu ekonomiku, začali sme si veľmi dobre žiť. Náš život bol šťastný, ale naše nedávne dejiny boli tabu. Napríklad spisovateľka Christa Wolf predpokladá, že príčina antiruských nálad v Západnom Nemecku spočíva v tom, že tan nikdy seriózne neprehodnocovali svoju históriu. Treba analyzovať to, čo bolo, treba o tom otvorene rozprávať. Treba sa pýtať, čo počas tých rokov robil dedko, otec. Pamätám si, ako koncom 80-tych pred univerzitou v Hamburgu postavili pamätník na tom mieste, kde sústreďovali mestských Židov pred deportáciou. A už v 90-tych rokoch umiestnili na chodníky pred domy, kde žili Židia, bronzové tabuľky, takzvané „Stolpersteine“.  Už to je ohromný výsledok. Ale je to zásluhou spoločnosti, a nie vlády. Toto hnutie vychádzalo zdola. V roku 1968 celá generácia mladých ľudí, moja generácia (narodil som sa v 1954-tom) stratila dôveru voči svojim rodičom, učiteľom, profesorom. Začala sa ich vypytovať, čo robili v čase nacistov. Potom sa proces silno radikalizoval. Rôzne prúdy, obzvlásť ľavé, boli pacifistické. Boli ľudia, ktorí hovorili, že treba spolupracovať s Ruskom, že tam treba ísť, aby sme vedeli, čo je tam. Pretože o Rusku sme nevedeli nič – bola železná opona. Počas 15 rokov sa táto protestná vlna integrovala do spoločnosti. Potom sa niektorí  z týchto aktivistov stali dokonca ministrami.

- Videla som fotografie, na ktorých predstavitelia americkej správy nútia Nemcov – obyčajných mužov, ženy, civilistov – vykopávať pozostatky obetí nacistov, odniesť ich na cintorín a pochovávať... Vari to nie je denacifikácia? Síce veľmi radikálna...

- Je nebezpečné učiť sa dejiny z fotografií. Zdá sa mi, že to nebolo veľmi typické. Poznám tie fotografie, ale zdá sa mi, že to nebolo rozšírené. Mnohé zločiny neboli vyšetrené. Doteraz žijú ľudia, ktorí sa zúčastňovali vyvražďovania ľudí v koncentračných táboroch. Doteraz je niekoľko takých ľudí na slobode a nikdy nesedeli vo väzení. 21. apríla sa napríklad v nemeckom meste Lüneburg začína proces s bývalým členom Waffen SS. Súdia ho za účasť v zavraždení 300 000 ľudí v Osvienčime v roku 1944, hoci má už 93 rokov.

- Prečo títo ľudia neboli doteraz odsúdení?
- Pretože sa dobre schovávali. Doteraz nachádzajú týchto ľudí, majú už zvyčajne viac ako 90. Začína sa súdny pojednávanie. Náš národ mlčal 30 rokov. A teraz znova... Je mi veľmi ťažko hovoriť o tom, ale vidím, že u nás reálne ide proces revizionizmu.

- Aké sú príznaky tohto revizionizmu?

-  Videli ste film „Naše matky, naši otcovia“? Zobrazuje sa tam život z uhla pohľadu mladých ľudí, ktorí majú večer pred tým, ako budú odvelení na východný front. Potom sú zobrazené ich útrapy na fronte. Nijaká nacistická ideológia, nič také. Toto je najozajstnejšia falzifikácia. Trik spočíva v tom, že herci vo filme hrajú súčasnú, nefašistickú mládež. Sú to obyčajní súčasní veselí chlapci, ktorí sa zrazu dostanú na vojnu. Ale vtedy bola mládež iná, bola nakazená ideológiou nacizmu. Tento film je jeden z príznakov toho, že naša spoločnosť opäť potichučky stráca svoju historickú pamäť a zodpovednosť. Ďalší príklad: Nemecká televízna stanica ZDF odvysielala reportáž, natočenú na východe Ukrajiny, v ktorej mali bojovníci ukrajinského práporu „AZOV“ na prilbách znaky SS. (Znak SS mal vzhľad zdvojených rún „Sieg“ (víťazstvo), symbolizujúcich blesky. Prápor „Azov“ pozostáva z ideových nacistov. – pozn. M.P.). Tieto snímky boli sprevádzané komentárom reportéra Bernharda Lichteho o tom, že na strane Kyjeva sú zastúpení dobrovoľníci „najširšieho politického spektra“. U nás v Nemecku je iniciatívnych mnoho spoločenských skupín, ktoré sa zaoberajú vyšetrovaním prípadov zamlčiavania a pozmeňovania pravdy o ukrajinských udalostiach. Je jedna skupina, ktorá sa špecializuje na televízne vysielanie. Urobila oficiálne vyhlásenie, že odsudzuje zobrazovanie fašistickej symboliky v našej televízii a to, že novinári sa od nej vo svojich komentároch nedištancovali. V čase ukrajinských udalostí bolo vidieť, ako sa u nás znížila hladina prípustného vo vzťahu k fašistickej symbolike a lživého objasňovania Druhej svetovej vojny.

- Ale takáto reportáž môže byť užitočná tým, že názorne demonštruje, čo v skutočnosti predstavuje prápor „Azov“.

- Reportér to môže ukázať, ale pri tom je povinný to zhodnotiť. Dať tomuto javu svoje vyjadrenie. Ale ako to bolo urobené, znamená prakticky legalizáciu tejto symboliky. Reportérka ARD Golineh Atai pracovala na téme o ukrajinských dobrovoľníkoch. Jednen z nich hovorí, že sa vojenskému umeniu učil v UNA-UNSO. Ďalej reportérka hovorí: hovorí, že sa zaúčal v UNA-UNSO, pretože oni majú „dobré skúsenosti z vojny s Rusmi“. A toto dá do vysielania bez akéhokoľvek kritického zhodnotenia. Z toho vyplynie, že je to normálne: zaúčať sa u nacionalistov, ktoré majú dobré skúsenosti z vojny s Rusmi. Vidím, že ide taký nepozorovaný, tichý proces. Ak spoločnosť spí, dejú sa strašidelné veci.

- Nezdá sa vám, že sily, ktoré prehrali Druhú svetovú vojnu, sa pokúšajú revanšovať?

- Nie. Je to oveľa zložitejšie. Na Západe sú dva tábory: Nemecko a Amerika. Nemecko má svoju zložitú minulosť, prehratú vojnu. Ale nemá taký vplyv ako Amerika. Amerika viac ovplyvňuje chod udalostí. Ale ona neprehrala vojnu. Amerika, žiaľ, na Ukrajine využíva tieto nacistické sily a zatvára pred ich činmi oči, pretože je to pre ňu v strategickom pláne výhodné. Amerika nemôže nevidieť, že v Nemecku sa deje proces revizionizmu vo vzťahu k Druhej svetovej vojne. Napríklad, Žid v Berlíne nemôže chodiť po ulici s jarmulkou, kvôli nebezpečenstvu zo strany pravicových radikálnych primitívov alebo islamských fundamentalistov. Je nebezpečenstvo, že neúspechy politiky Európskej únie, ekonomická kríza, privedú k rastu strán na pravom krídle. Pre Nemecko je to nebezpečné. Počas krízy faktor nacionalizmu môže zosilnieť.

- Vrátim sa k téme Odesy: aké tam boli nálady počas vašej služobnej cesty?

- Mal som pocit, že celé mesto je v šoku. Ľudia nechápali, čo sa deje. Z pokojného života sa dostali do skutočnej nočnej mory a nikto im nepomohol. Ľudia sa boja hovoriť s novinármi. Chcel som ísť do nemocnice, porozprávať sa s ranenými a lekármi, ale sami aktivisti mi povedali, aby som to nerobil, že ohrozím lekárov. Ľudia sa boja, že Odesu budú bombardovať ako Doneck a Luhansk. A zdá sa mi, že tento strach má opodstatnenie. V marci 2014 Rusko vzalo Krym a veľa ruskojazyčných ľudí uvažovalo: „a prečo nie my?“ Mysleli, že sa udeje to, čo s Krymom, alebo v krajnom prípade bude seriózna vojenská ochrana zo strany Ruska. Ale neznamená to, že ľudia boli pripravení na oddelenie od Ukrajiny. K tomu smerovala neveľká časť. Ľudia si už zvykli za tie roky žiť v relatívne samostatnej krajine. Je tam dostatočne konzervatívna spoločnosť, a od neho bolo ťažké očakávať zrazu radikálne kroky. Ale v jeden okamih ich hodili do studenej vody: prezident utiekol, začala ATO. Títo ľudia nevedeli, ako majú žiť a čo robiť.

- Je potrebné medzinárodné vyšetrovanie udalostí v Odese?
- Určite. V súčasnosti však nevidím silu, ktorá to na seba zoberie. Zatiaľ sa tým zaoberajú len občianski aktivisti. Myslím, že náš film tomu bude nejak napomáhať. Volali mi už z niekoľkých nemeckých miest, chcú ho u seba premietať. Je to veľmi nepríjemná téma: zomrelo 42 ľudí a naša tlač o tom mlčí. Stále čakám, že hoci len jedny nemecké noviny z „mainstreamových“ vydaní napíšu o tom, že nemeckí novinári natočili takýto film. Hoci nie v politickej rubrike, hoci v kultúrnej rubrike. Ale doteraz sa to nestalo. Akurát niekoľko článkov v ľavicových vydaniach.  Nech nás hoci obvinia, že sme sa zapredali Putinovi. Ale niet vôbec nič. Jednako ma teší, že približne 30% nášho obyvateľstva už je podráždených jednostrannosťou podania informácií o Ukrajine v nemeckých médiach. Je to dobre vidieť v internetových fórach a v televíznych talk-show. Veľa ľudí cíti, že ich informujú nepresne a nesprávne. To dáva nádej, že naša spoločnosť je ešte živá.

zhovárala sa Marina Perevozkina

Originál rozhovoru: http://www.mk.ru/politics/2015/04/08/pervoe-chto-ya-uznal-o-russkikh-oni-zapuskayut-sobak-v-kosmos.html

Tags: dvojaké normy, manipulovanie, na Ukrajine niet fašizmu, odesa, skutočné obete, vojnové zločiny
Subscribe

  • Post a new comment

    Error

    Anonymous comments are disabled in this journal

    default userpic
  • 0 comments