?

Log in

No account? Create an account

JE_TO_ INAK

staršie príspevky sú na stránke jetoinak.livejournal.com

Previous Entry Share Next Entry
Deti podzemia: V pivniciach Donbasu žijú tisíce malých detí
Je to inak
je_to_inak
Toto sa odohráva v Európe v 21. storočí. Od tohto odvracajú európski politici oči.



Podľa údajov Unicefu okolo 700 tisíc obyvateľov Donbasu, vrátane neplnoletých, nemá dostatok čistej pitnej vody, 35 tisíc ľudí nemá normálne hygienické podmienky. Okrem toho, v dôsledku vojnového konfliktu prerušilo vyučovanie okolo 25 tisíc detí. Namiesto školy sú nútené schovávať sa v pivniciach a protibombových krytoch. S deťmi z Donbasu, ktoré sa stali maličkými obyvateľmi podzemia, sa stretla špeciálna korešpondentka LifeNews Jevgenija Zmanovskaja. V meste Pervomajsk sa v jednom z bunkrov schováva 120 ľudí už od leta minulého roku. S dospelými v kryte žije aj 12 detí, ktoré sa zhovárajú na vážne témy a majú ďaleko od detského pohľadu na život. Medzi nimi je 5 detí rodiny Titarčukovej. Deti dávajú pozor a starajú sa jeden o druhého.



10 ročný Bogdan sa už ako skúsený bojovník vyzná vo vojenskej technike a podľa zvuku už dokáže určiť, odkiaľ letí náboj. Nehľadiac na vek, chlapec porozprával, v čom sú špecifiká obstrelov z rôznych zbraní.
Niekedy počuť, ako sa zaznie výstrel, a potom sa niečo zrúti. Niektoré strely svištia, iné šumia", hovorí Bogdan, "keď sme sedeli na lavičke a uvideli žiaru na celej oblohe. Nad babičkou preleteli črepiny, hneď sme utekali domov, toľko čo sme stihli prebehnúť dverami. Bolo to strašné."
Bogdan so sestričkami a bratmi žije v bunkri už osem mesiacov. Za celý tento čas 10-ročný chlapec nevyšiel na ulicu viac ako 10-krát. Potom, ako zahynuli jeho priatelia, prestal vychádzať na vzduch. Teraz sa Bogdan zaoberá vôbec nie detskými úlohami: zaujíma sa o politiku, sleduje správy z Kyjeva v rádiu a vytvára si vlastné závery.
"Počas tejto vojny som stratil spolužiakov a priateľov, niektorí zomreli, niekto sa dostal do internátu, a iní odišli do Ruska. Nemám tu čo robiť, čoskoro sa zbláznim. Áno, sme často hladní, včera som jedol len raz, a onedlho už nebudeme mať čo jesť.", hovorí chlapec.

Najstarší chlapec Igor, ktorý mal 15 rokov, sa cíti v bezpečí, len keď sa vráti do bunkra. Keď nastúpilo prímerie, vyšiel prvýkrát po štyroch mesiacoch z krytu na ulicu. Keď je počas dňa pokoj, chlapec pomáha rodičom pri obnove domu, ktorý zničili obstrely Národnej gardy, ale večer sa znovu vracia do krytu, ktorý je schopný vydržať atómový výbuch. Igor sa trápi, že sa už polroka neučil, ale škola je zničená od vybuchnutých nábojov.
"Ako teraz dostanem vysvedčenie? Chcem sa stať webovým dizajnérom alebo programátorom, ale cítim, že školu neskončím, a sny o budúcom zamestnaní sa nesplnia.", trápi sa absolvent deviatej triedy, "ak nedostanem vysvedčenie, nebudem mať prácu, nemôžem sa ísť učiť ďalej."

Najmladšia v pivnici je Soňa. Takmer polovicu svojho života dievčatko strávilo pod zemou, v bunkri oslávila svoje druhé narodeniny.
"Má dva roky, a nachádza sa tu už sedem mesiacov. V bunkri sa naučila jesť. Ako sa začali boje a obstrely, dcérka prestala rozprávať, hoci dovtedy už vedela 13 slov.", hovorí mama Soni Natália, " v kryte sa opäť naučila rozprávať, naučila sa veľa nových slov."

Na Sonine narodeniny dospelí sľúbili deťom pripraviť výnimočný obed, uvariť slepačiu polievku. Obyvatelia Pervomajska už polroka nevideli mäso, živia sa hlavne krúpami, ktoré vozí humanitárny konvoj z Ruska.

Chudučké a tiché dievčatko sa volá Sabrina. Dievčatko rozpráva, že teraz sa takmer neusmieva. Maličká sa tu nachádza pod dozorom tety, jej rodičia sa v meste snažia zarobiť na opravu zničeného domu.
"Niet dôvodov usmievať sa, je mi veľmi smutno, chce sa mi ísť domov, je mi smutno za bračekmi a rodičmi. Veď tu v bunkri som už od leta.", hovorí Sabrina.
V kryte si Sabrina našla kamarátku Annu, ktorá je v podzemí od jesene, dokonca aj teraz, v čase prímeria, sa dievčatko bojí vyjsť na ulicu.
"Som tu, odkedy zničili náš dom. Už by som chcela spať v normálnej posteli, poprechádzať sa na ulici, stretnúť sa s priateľmi, a aj ísť do školy.", zasnene hovorí dievčatko.

Nielen Anna odmieta ísť na ulicu – trojročný Danila sa tiež bojí vyjsť na povrch. Už od sedem metrov pod zemou je počuť hrmenie výbuchov nábojov. Strach v očiach dieťaťa mizne, keď chlapec počuje hudbu. Rád tancuje, počas 7 mesiacov života v bunkri sa sám naučil rytmickým pohybom.

Modrooké dievčatko Oľa prosí, aby sme ju nevolali dieťaťom. Keď si iné deti kreslia a veselia sa, ona si u dospelých overuje vypočítané príklady z matematiky. V bunkri na dievčatko dohliadajú susedia, kým jej rodičia žijú v pivnici. Nemôžu opustiť hospodárstvo, v polozničenej stodole majú ešte kravu a kozy.
"Cítim, že som dospela, pretože od rána sama pripravujem jedlo a robím si úlohy. Čítam, píšem, všetko robím samostatne. Dnes nebolo svetlo, dobre, že sme včas pripravili jedlo, lebo by tu sme sedeli hladní.",  rozpráva Oľa.

Pred spánkom sa deti ešte dlho rozprávajú o svojom predvojnovom živote. Takmer všetky sú prechladnuté, kašlú a majú zvýšenú teplotu. Liekov niet a imunita je narušená. Milana prosí ešte trochu s ňou posedieť. Dievčatko ukazuje svoje hračky a posteľ.

"Tu spím, je to tvrdé kvôli doskám, je ich veľa a matrac je jeden a tenký. Práve teraz chcem, aby sa vojna skončila, chcem sa vrátiť do školy, spať doma v teplej posteli.", sníva osemročná Milana.

O desiatej večer je v bunkri večierka, vypína sa svetlo. Deti takmer hneď zaspia. O jedenástej prichádza spánok už aj k najneposednejším deťom. V kryte kvôli veľkej vlhkosti sú navlhnuté deky a dokonca aj vlasy. Spiaci obyvatelia Pervomajska neustále v spánku pokašliavajú, ale ľudia si postupne privykajú na takéto podmienky.

Zo susednej sekcie bunkra ešte počuť šepot. Ukazuje sa, že nespí 10 ročný Bogdan. Chlapec sa modlí. Každý deň prosí Boha, aby v krajine zavládol mier.

Zdroj: http://lifenews.ru/news/151855

Deti z Pervomajska sú dôkazom, že sa splnil Porošenkov veľký sen: Ich (separatistov) deti budú sedieť v pivniciach, naše budú chodiť do školy.




Ako to vyzeralo po obstrele Pervomajska v auguste 2014: