"Hovoria, že som ich strelil do zátylku, a je to tak. Tak to vyšlo, že stáli ku mne chrbtom. Nemal som možnosť čakať, kým sa otočia. Tak ich obrátil Boh, tak to bolo dané."



Interview ukrajinského portálu Bird in Flight s ostreľovačom z Majdanu rozbúrilo vody ukrajinského i ruského internetu. Mnohí Ukrajinci ospravedlňujú vraždy na Majdane, mnohí chápu, že všetko na Majdane s kostolným poriadkom nebolo. Sám autor interview Ivan Sijak hovorí o Ivanovi Bubenčikovi toto:
Celá historka je v priamej reči hrdinu, ten má morálny problém 80. stupňa, a ja k nemu nechcem nič pridávať. Poviem, aký dojem na mňa Bubenčik urobil.
Je to rozhodne ideálny člen OUN 20.-30. rokov, ako si ich predstavujem. Náboženský a politický fanatik, vojak, ktorý je ochotný vraždiť kvôli presvedčeniu. Ostávajúci na mieste atentátu, aby súd využil na propagandu. Flegmatik, nevzbudzujúci pocit nebezpečenstva, sústreďujúci agresiu v presne určenom smere.
Či Ivan chápe riziko spojené s priznaním? V plnej miere, pýtal som sa ho mnohokrát. Bubenčik sa nikdy neskrýval, a ešte v roku 2014 všetko toto porozprával pred kamerou: www.youtube.com/watch?v=cZz_VOa9REA.

A tu už je spomínaný rozhovor s vrahom z Majdanu, ako ho uverejnil portál Bird in Flight.

Prví zavraždení 20. februára 2014, keď sa na Inštitútskej ulici strieľalo do protestujúcich, neboli aktivisti Majdanu, ale príslušníci „Berkutu“. Strieľal do nich Ľvovčan Ivan Bubenčik. Ivan Sijak sa s ním stretol a vypočul si, ako to bolo.

V súčasnej histórii Ukrajiny nie je dôležitejší dátum, ako 20. február 2014. Vtedy bolo na uliciach Kyjeva zavraždených 48 aktivistov Majdanu a 4 príslušníci milície. Onedlho prezident Janukovyč utiekol z krajiny a začala sa operácia anexie Krymu, potom vojna na Donbase. Ak sa to vezme v súvislostiach, tento deň mal za následok stratu 7% územia krajiny a mnohých tisícov životov.

Skoro ráno 20. februára sa žiadna z týchto udalostí nedala predpovedať. Po ťažkých dvojdňových bojoch, počas  ktorých zomrelo 31 demonštrantov a 8 príslušníkov ozbrojených zložiek, milícia výrazne zmenšila plochu protestu a zaujala pozície na samotnom Majdane. Na námestí ostalo len niekoľko stoviek utrápených aktivistov. Nebolo pochybností, že nasledujúci útok bude znamenať koniec povstania a v budúcich učebniciach sa toto povstanie bude nazývať „masovými nepokojmi“.

„Jeho výrazné taktické konanie prinútilo príslušníkov ozbrojených zložiek utekať a zabránilo smrti Revolúcie Dôstojnosti“ – takto neurčito opisuje ukrajinská Wikipédia úlohu Ivana Bubenčika v dejinách. Prvýkrát podrobne o svojom konaní počas toho dňa povedal vo filme Vladimira Tichého „Zajatci“ («Бранці»).. 25. februára sa tento dokumentárny snímok začne premietať v kinách Ukrajiny. Pri príležitosti jeho premiéry sa Ivan Sijak stretol na Majdane s Bubenčikom, aby si zaspomínali, ako to všetko v skutočnosti bolo.



„Mojím snom je založenie detskej školy lovu rýb. Tým som sa zaoberal pred Majdanom. Keď vo Ľvove protestovali študenti proti Janukovičovi, prišiel som ich podporiť. Všetci hovorili, že treba ísť do Kyjeva, tak som šiel. Je ťažké hovoriť o dátumoch, ale bol to prvý deň. Od prvého dňa som bol na Majdane.

Zo začiatku sme stáli pri pamätníku nezávislosti Ukrajiny, ochraňovali študentov. Potom sa vytvorili „sotni“ (organizované skupiny), a ja som vstúpil do Deviatej. Žili sme na Hončarovej ulici v budove „Ľudového hnutia“ a každú noc, od pol dvanástej, sme chodili ochraňovať stanicu metra pri Majdane. Všetky východy boli pod našou kontrolou, pretože z nich mohli vyjsť špeciálne jednotky, aby urobili nejakú diverziu alebo nás jednoducho rozohnali.

Pamätám si, na ulici Gruševského stáli vojská ministerstva vnútra, nepúšťali nás hore (do vládnej štvrte). Prišli sme k ním s listom, že sme občania Ukrajiny a máme právo pohybovať sa voľne po svojej zemi. Povedali sme im, že ak nám do ďalšieho dňa toto právo nevrátia, budeme útočiť. Tak sa aj stalo. Na budúci deň sa už hádzali kamene a Molotovove koktajly.

Do 20. februára Janukovičove špeciálne jednotky urobili všetko, aby Majdan zlikvidovali. Podpálili Dom odborov, ktorý bol pre nás veľmi dôležitý. Tam sme žili, spali, chodili na záchod, jedli, boli ošetrovaní. Keď to urobili, počas ďalšieho rána nám Boh dal možnosť dostať sa do Konzervatória. Chlapčeka-cigánika sme vydvihli k oknu. On nám otvoril dvere zvnútra. Tam sme mohli pospať. Niekto hodinku, niekto pol, ako sa dalo v čase tých strašných útokov, ktoré robili. Všetci boli zúfalí, ale ja nie. Ja silne verím v Božiu silu a v spravodlivosť.

V Konzervatóriu boli ľudia s poľovníckymi puškami. Strieľali brokmi do príslušníkov špeciálnych jednotiek približne 70 metrov od nás. Ja som ich však odohnal od okien, pretože milícia odpovedala hádzaním Molotovových koktajlov, aby podpálili naše jediné útočisko. Broky ich len provokovali.
V tom čase som sa modlil, aby sa na Majdane zjavilo 40 samopalov. Onedlho som pochopil, že chcem príliš. Začal som chcieť 20 samopalov. A hneď ráno 20. februára prišiel chalan, priniesol v taške na tenisovú raketu Kalašnikov a 75 nábojov. Mnohí by chceli počuť, že automat bol odobratý špeciálnym jednotkám počas zrážok 18. februára. Vtedy dostali zbrane, aby nás mohli zabiť. Ale nebolo to tak.

Strieľal som z okna, najviac vzdialeného od Majdanu, za stĺpmi, na treťom poschodí. Odtiaľ bolo jasne vidieť milicionárov so štítmi pri pamätníku. Tam za vrecami s pieskom stálo 200 ľudí, viac sa ich nezmestilo. Odtiaľ sa vyberali útočné skupiny s brokovnicami. Strieľali do barikád bezhlavo, bezostyšne.
Vyberal som tých, ktorí velili. Nemohol som ich počuť, ale videl som gestikuláciu. Vzdialenosť nebola veľká, preto som na dvoch veliteľov potreboval len dva výstrely. Strieľať som sa naučil počas služby v Sovietskej armáde. Získal som výcvik v škole vojenskej rozviedky. Chystala sa operácia v Afganistane a v iných ohniskách konfliktov.

Hovoria, že som ich strelil do zátylku, a je to tak. Tak to vyšlo, že stáli ku mne chrbtom. Nemal som možnosť čakať, kým sa otočia. Tak ich otočil Boh, tak to bolo dané.
Ostatných som nepotreboval zabiť, len raniť do nôh. Vyšiel som z Konzervatória a pohyboval pozdĺž barikád. Strieľal som, vytváral som dojem, že máme 20-40 samopalov. Prosil som chlapov, aby mi vytvorili neveľký priezor medzi štítmi. Pre niekoho možno nebude príjemné počuť to... Tiekli im slzy šťastia. Chápali, že bez zbraní sa neudržíme.
Došiel som až po Dom odborov, a tam sa mi skončili náboje. Ale zvesť o mne sa už rozšírila, a milícia utiekla (pred nami). Zanechali všetko. Liezli jeden cez druhého, ako krysy.
Nie všetky ich oddiely stihli utiecť pred majdanovcami. Chlapi prechádzali cez barikádu a skúšali ich dohoniť. Brali skupiny desiatich-dvadsiatich zajatcov a odvádzali ich za Majdan, k budove Kyjevského magistrátu. Ale naši najaktívnejší hrdinovia sa pokúšali prenasledovať ich po Inštitútskej ulici, a príkaz strieľať na mítingujúcich prišiel rýchlo.

Bola to ťažká chvíľa, pretože som chápal, že som mohol zastaviť strieľanie do našich. Rôzni ľudia na Majdane – nebudem hovoriť kto, ale vysokopostavení ľudia – mi sľúbili, že náboje budú. Veril som im, behal som z miesta na miesto... Najťažšie minúty v mojom živote, úplná bezmocnosť. Hovoria, že na Majdane bolo mnoho zbraní. Nie je to pravda. Inak by nikto nedovolil strieľať do našich ľudí. Z mojej „sotni“ na Inštitútskej ulici zomreli Igor Serdjuk a Bogdan Vajda.
Som obranca svojej Vlasti, svojho ľudu. Keď mi došli náboje – bolo to, ako keby chirurgovi zobrali skalpel. Chorý potrebuje rýchly zákrok, a chirurg bez skalpela... A človek zomiera lekárovi pred očami.

V zóne ATO som stretával „berkutovcov“, bojujúcich za Ukrajinu. Ale snažím sa stretávať len s ľuďmi, ako som ja, alebo lepšími. Boli určité chvíle, konfliktné... Ak bojujú uvedomelo, nie kvôli obžive a výhodám, vojna sa pre nich môže stať očistou. Ale nemám chuť stretávať sa s nimi.
Na Majdane sme urobili krok správnym smerom a získali sme skúsenosť, ktorá nám dovolí ísť ďalej. Ale dnes môj štát ostáva nezákonný, a všetky jeho silové orgány považujem tiež za nezákonné. Preto nemám chuť komunikovať s nimi. A oni so mnou? Myslím, že po premiére filmu budú chcieť.
Mojimi obeťami sú zločinci, nepriatelia. Som povinný hovoriť o tom, aby iní ľudia vedeli, ako majú postupovať s nepriateľmi."

Tento rozhovor už Ivan Bubenčik stihol poprieť, a to aj napriek tomu, že o vraždách na Majdane hovoril už v roku 2014, a video rozhovoru vyložil osobne na Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=cZz_VOa9REA . Ivan Sijak však na svojej facebookovej stránke tvrdí, že rozhovor je autentický a jeho nahrávku má k dispozícii. "Generálna prokuratúra Ukrajiny na základe tohto interview bude skúmať, či v prípade Bubenčika hovoríme o vražde alebo sebaobrane." Povedal o tom veliteľ oddelenia špeciálneho vyšetrovania GPU Serhyj Horbatjuk. Strieľať z najvzdialenejšieho okna je teda nutná sebaobrana? Ivan Bubenčik sa však nemá čoho báť: "Verchovná rada prijala rozhodnutie o amnestii osôb, ktoré páchali zločiny vo vzťahu k ochrancom zákona, vrátane vrážd.", - dodal Horbatjuk.



Na záver pár faktov, ako ich uvádza ruský historik Alexander Djukov:

Skutočne, ráno 20.februára majdanovskí ozbrojenci použili strelné zbrane, vytlačili ochrancov zákona z Majdanu a dostali sa na Inštitútsku ulicu. Dvaja milicionári zavraždení Bubenčikom - to sú pravdepodobne spolupracovník Berkutu Simjuk N.N. a spolupracovník strážnej služby Michajlovič S.A., zavraždení výstrelmi do hlavy. V to ráno boli majdanovskými ozbrojencami zastrelení ešte dvaja milicionári: spolupracovník Berkutu Zubok V.V. a spolupracovník strážnej služby Spičak S.S., takže strelnú zbraň nemal len sám Bubenčik.
Pripomeniem, že všetky vymenované vraždy milicionárov majdanovskými ozbrojencami sa udiali ešte PRED masakrou na Inštitútskej ulici.
A teraz, občania, to najzaujímavejšie. Bubenčik tvrdí, že automat mu priviezli ráno 20. feburára, čo vyzerá pravdepodobne (pripomeniem, že v noci z 18. na 19. februára v dôsledku masových nepokojov v západných oblastiach Ukrajiny boli ukoristené zbrane milícií; do Kyjeva tieto zbrane mohli dôjsť najskôr v noci z 19. na 20. februára). To znamená, ako tvrdí Bubenčik, že dovtedy bežní majdanovskí útočníci nemali ozajstné strelné zbrane.

Avšak ešte večer 18. februára  bolo na Majdane zavraždených sedem milicionárov: spolupracovníci vojska ministerstva vnútra Petljuk I.I. (smrteľné strelné zranenie krku), Tretjak M.L. (smrteľné strelné zranenie do hlavy), Gončarov V.I. (smrteľné strelné zranenie krku), Vlasenko D.A. (ťažké strelné ranenie oboch pliec, zomrel v automobile rýchlej záchrannej služby), Ivanenko A.M. (smrteľné strelné zranenie, lokalizácia neznáma), spolupracovníci Berkutu Fedjukin A.V. (smrteľné strelné zranenie hrude) a Bulitko V.V. (smrteľné strelné zranenie hlavy). Ako vidíme, väčšine zavraždených milicionárov strieľali do hlavy a do krku.
Čo z toho vyplýva? Večer 18. februára nezvestní obstreľujú milicionárov na Majdane, pričom strieľajú naostro, s ozajstnými zbraňami, do hláv. Zavraždia hneď sedem ľudí. Ale ráno, 20. februára, keď milicionárov vytlačia z Majdanu, títo strelci kdesi miznú: po milicionároch strieľajú majdanovci z v noci ukradnutých zbraní. Avšak o niekoľko hodín na Inštitútskej ulici sa snajperi objavujú znovu, pravda, teraz už strieľajú nie milicionárov, ale majdanovcov.
A teraz si spomeňme na nedávnu správu o tom, že príslušníci Pravého sektoru pri napadnutí na opolčenecké kontrolné stanovisko pod Slavjanskom 20.apríla 2014 použili zbraň, ktorá vraždila Berkutovcov 18.-20. februára. (http://je-to-inak.livejournal.com/71691.html) Najdôležitejšia otázka (na ktorú zatiaľ nemáme odpoveď) - kedy konkrétne boli z tejto zbrane zavraždení milicionári. Ak 20. februára, zloží sa nám jeden obraz. Ale ak 18. februára, tak to znamená niečo celkom iné....

https://www.facebook.com/alexander.dyukov.9/posts/1083339311705804?pnref=story

Európski politici nemajú strach zo státisícov migrantov, o ktorých nemajú tušenia, čo sú zač. Boja sa toho, že v Európe bude počuť iný názor, ako je oficiálne prezentovaný. Inak sa nedá vysvetliť skutočnosť, že ruský analytik Medzinárodnej monitorovacej organizácie CIS-EMO Stanislav Byšok bol deportovaný z Francúzska so zákazom vjazdu do Schengenu. Situácia je o to bizarnejšia, že do Paríža Byšok priletel, aby sa zúčastnil na medzinárodnej konferencii venovanej slobode tlače.
A tento prípad nebol prvý.

„Večer v stredu som priletel na parížske letisko „Charles de Gaulle“, aby som sa zúčastnil na medzinárodnej konferencii „Sloboda tlače v podmienkach medzinárodnej nestability a terorizmu“, organizovanej Asociáciou nezávislých novinárov za mier (Assoziation Journalisten im Kampf um den Freiden).“,- povedal Byšok o svojich zážitkoch portálu Ridus. „Počas pasovej kontroly sa ma dôstojník opýtal, či som rezidentom jednej z krajín Schengenu, a po mojej zápornej odpovedi ma odviedol na policajný okrsok.“

V dôsledku toho ruský odborník strávil v policajnej miestnosti viac ako šesť hodín, po ktorých sa dozvedel, že ešte ten večer bude z krajiny deportovaný.

„Podľa dokumentov, ktoré mi predložili na stanici, Litva vydala dokument, platný pre celé územie Schengenu, podľa ktorého sa mi zakazuje vstup na jeho územie, ak nie som jeho rezidentom.“ , - zhrnul Byšok. „Táto formulácia bola nezrozumiteľná nielen pre mňa, ale aj pre samotných pohraničníkov, ktorí povedali, že sa s tým stretli prvýkrát. Ešte viac sa začudovali, keď sa dozvedeli, že v Litve som v živote nebol.“

Podľa slov politického analytika je mu príčina vydania zákazu Litvou úplne jasná. „V roku 2013 predsedala Litva Rade Európy, a jej prezidentka Dalia Grybauskaite bola osobne zodpovedná za podpísanie zmluvy o asociácii Ukrajiny s EÚ.“ ,- objasňuje podstatu litovských výhrad Byšok. „Počas štátneho prevratu na Ukrajine, ako aj po ňom, je pani Grybauskaite „advokátom“ nového smeru Ukrajiny pred európskym spoločenstvom. Moja odborná a spisovateľská činnosť, venovaná analýze ukrajinskej krízy, je v protiklade s aktivitami litovskej prezidentky.“

Treba poznamenať, že o niečo skôr, v decembri minulého roka, bol z Poľska, rovnako na požiadavku Litvy, deportovaný so zákazom vjazdu na územie Schengenu na tri roky Byškov kolega, prezident fondu „Ľudová diplomacia“ Alexej Kočetkov. Ten bol v Litve naposledy ešte v čase, keď bola sovietskou republikou, a nič ani v osobnom, ani v pracovnom živote, ho s Litvou nespája.

„Moje práce, napísané spolu s Alexejom Kočetkovom a inými odborníkmi, boli publikované v ruskom, ale aj v anglickom a poľskom jazyku, a boli predstavené v európskych hlavných mestách.“, - vysvetľuje si príčiny litovských požiadavok Stanislav Byšok. „Kniha Neonazis & Euromaidan bola doručená väčšine poslancov Európskeho parlamentu.“ ,- hovorí Byšok.

Byšok a Kočetkov sú teraz rozhodnutí požiadať o spoluprácu právnikov, vzniknutú bezprecedentnú situáciu nemienia jednoducho nechať tak. „Rázne rozhodnutie Dalie Grybauskaite vyvoláva pochybnosti o uplatňovaní práva na území Schengenu. Na jednej strane, v situácii, keď EÚ zasiahla kríza s ekonomickými migrantami, otvorené hranice Schengenu vážne sťažujú jeho členským krajinám ochranu svojej suverenity a bezpečnosti svojich občanov.“ ,- myslí si Stanislav Byšok. „Na druhej strane, pri zjavnej nevyhnutnosti vytvárania mostov medzi Ruskom a najdôležitejšími krajinami EÚ, vrátane Francúzska, agenti washingtonského vplyvu môžu, využívajúc svoje členstvo v Schengene, brániť rozvíjaniu občianskej diplomacie, medzi šíriteľov ktorej sa rátam aj ja.“

O tom, že Litva nekonala nezávisle, je presvedčený aj Alexej Kočetkov. Podľa neho „vietor duje spoza oceánu.“ „Podľa mojich informácií boli z Litvy do všetkých krajín Európskej únie rozposlané obežníky približne na tisíc ľudí – politológov, ekonómov, iných odborníkov z Ruska, aktívne pracujúcich vo oblasti vonkajšej politiky.“,- povedal politológ pre Ridus.

O tom, že je to tak, svedčí aj skutočnosť, že celkom nedávno bol Litvou bez objasnenia dôvodov zadržaný na vstupe do Európy ruský historik Alexander Djukov.

Ako veľmi je Byšok nebezpečný pre Európu, môžete vidieť napríklad z tohtotýždňovej relácie (Byšok je od 55. minúty)

Kto si chce pozrieť Byšokove knihy, venované udalostiam na Ukrajine, nájde ich na stránke CIS-EMO, odkaz je na konci článku. Tu sú niektoré z nich:

http://www.cis-emo.net/sites/default/files/imagesimce/ekstremizm_na_ukraine_doklad.pdf

http://www.cis-emo.net/sites/default/files/imagesimce/neonazis_euromaidan_-_3rd_edition.pdf


http://www.cis-emo.net/sites/default/files/imagesimce/odessa_massacre.pdf


http://www.cis-emo.net/sites/default/files/imagesimce/after_euromaidan.pdf



Medzinárodná monitorovacia skupina CIS-EMO, pre ktorú Byšok pracuje, je mimovládna organizácia, ktorá má za úlohu udržanie a rozvoj inštitútu volieb a spoločenskej kontroly volieb v krajinách s rozvíjajúcimi sa demokratickými systémami. Dnes sú členmi tejto skupiny predstavitelia Ruska, Poľska, Nemecka, Francúzska, Kirgizska, Ukrajiny, Moldavska, Bieloruska, Arménska a Lotyšska.

zdroj:

http://www.cis-emo.net/ru/news/rossiyskim-ekspertam-byshku-i-kochetkovu-zakryli-vezd-v-shengen

20.februára na Majdane a 20.apríla na kontrolnom stanovisku DNR strieľali z rovnakých zbraní

Do členov špeciálneho oddielu "Berkut" a príslušníkov vojsk Ministerstva vnútra Ukrajiny v období masových vrážd na Majdane 18.-20. februára 2014 strieľali zo zbraní, ktoré používali v zóne ATO (tzv. antiteroristickej operácie – pozn.) pravdepodobne aktivisti Pravého sektora. Takýto záver vyvodil Pečerský Okresný súd v Kyjeve. Expertíza potvrdila, že 20. apríla 2014 na kontrolnom stanovisku DNR pri Slavjansku sa strieľalo zo zbrane, ktorá predtým zabíjala a zranila "dvoch alebo viac" členov špeciálneho oddielu "Berkut", príslušníkov milície hlavného mesta Ukrajiny a vojakov základnej služby vojsk Ministerstva vnútra, počas hromadných strelieb na Majdane.



Prípad zavraždených policajtov
Vo Všeobecnom registri súdnych rozhodnutí  sa objavil výnos  týkajúci sa trestného činu č. 12014100100001455 (článok 115 a článok 15 Trestného zákonníka Ukrajiny – „Vražda a pokus o vraždu“). Ako súčasť prípravného konania vyšetrovania prípadu bolo konkrétne zistené, že 13 príslušníkov Ministerstva vnútra bolo zabitých alebo zranených na Majdane 18-20 februára 2014 projektilmi vystrelenými zo zbrane, ktorá bola použitá počas útoku na kontrolné stanovište DNR pri Slavjansku 20. apríla 2014.

"Vyšetrovaním sa zistilo, že vraždy vojakov OSOBA_12 a OSOBA_14, a tiež spôsobené strelné a telesné zranenia OSOBY_16, OSOBY_17 a OSOBY_18 boli spáchané jediným exemplárom zbrane. Tiež sa zistilo, že rovnaká zbraň bola použitá 20. apríla 2014 okolo 14:00 počas stretov na kontrolnom stanovišti na ceste medzi obcami Bylbasovka  a Čerkasskoje v slavjanskom okrese Doneckej oblasti, počas ktorého boli zabití traja ľudia z radov tzv. opolčencov DNR a zranení dvaja ľudia zo strany útočníkov, "- píše sa v uznesení Pečerského Okresného súdu.



Nepolapiteľní podozriví
V súlade s Všeobecným registrom súdnych rozhodnutí v prípade útoku na kontrolné stanovisko pri Slavjansku figurujú dvaja podozriví. Sú to ľudia, u ktorých sa našla zbraň, ktorá bola použitá aj proti "Berkutu" na Majdane 18.-20. februára a aj počas útoku na kontrolné stanovisko DNR pri Bylbasovke 20. apríla 2014.
V uznesení sa nehovorí, čo sa momentálne deje s podozrivými, či boli zadržaní, a či sa nachádzajú vo väzbe. Alexander Gorošinský, právny zástupca príslušníkov "Berkutu", ktorí boli zadržaní pre podozrenie z masových vrážd Majdane, počul len o expertíze zbrane a príslušnom rozhodnutí Pečerského Okresného súdu.
"U nás teraz pôsobí selektívna spravodlivosť, a počul som chýry, podľa ktorých podozrivých z vraždy príslušníkov Ministerstva vnútra prepustili počas vyšetrovania do domáceho väzenia," - konštatoval Gorošinský.



Treba si všimnúť, že čas od času sa v médiách objavili materiály o tom, že niektorí z dobrovoľníkov, ktorí išli bojovať do ATO, strieľali 18.-20. februára do príslušníkov "Berkutu" a vojakov základnej služby vojsk Ministerstva vnútra. Jeden z týchto mužov, ktorý si prial zostať v anonymite, na jeseň roku 2014 slúžil v Mariupoli, Doneckej oblasti. Svojho času v rozhovore pre "Vesti.Reporter" povedal, že 20. februára asi o šiestej hodine ráno strieľal na policajtov z druhého poschodia konzervatória automatickou zbraňou „Sajga“. Podľa jeho slov zbraň na Majdan priniesol Kyjevčan, ktorý bol poľovníkom. Spolu so "Sajgou" Kyjevčan mesta dal aj veľké množstvo munície.
"Snažil som sa strieľať do nôh, ale ani neviem, či som niekoho trafil. Nepovažujem sa za hrdinu a nepýšim sa tým, aj keď viem, že spolu so mnou v ten deň na bezpečnostné zložky strieľalo ešte asi desať aktivistov Majdanu. Skončilo sa to tým, že ma odtiahli predstavitelia „Samooborony“. Odviezli ma do Kyjevskej oblasti, odkiaľ som už sám cestoval domov, " - povedal ukrajinskému časopisu dobrovoľník.
Vo veliteľstve Ministerstva vnútra medzitým odmietli komentovať situáciu týkajúcu sa expertízy, ktorá potvrdzuje, že do bezpečnostných zložiek na Majdane 18.-20. februára a na aktivistov DNR 20. apríla 2014 na kontrolnom stanovisku pri Slavjansku strieľali z rovnakej zbrane. Hovorca Ministerstva vnútra  Arťom Ševčenko napísal korešpondentovi novín "Strana" takúto SMS-správu: "Čo presne Vám mám povedať? Vyšetrovaním veci Majdan – Gorbaťjuk sa zaoberá správa Generálnej prokuratúry Ukrajiny".



Veľkonočná streľba
Pripomeňme, že útok na kontrolné stanovisko DNR pri Slavjansku na Veľkú noc 20. apríla 2014 sa stal jedným z prvých bojov tej doby. Bez ohľadu na už deklarovanú protiteroristickú operáciu na Donbase sa streľbou na kontrolné stanovište v dedine Bylbasovka zaoberala milícia Doneckej oblasti. Podľa vyšetrovania vtedy zahynuli traja miestni obyvatelia, ktorí sa pripojili k „separatistom“: Sergej  Rudenko (narodený v roku 1957), Pavel Pavelko (narodený v roku 1977) a 20-ročný Alexander Sigalov.
"Neznámi na dvoch vozidlách, asi dvanásť ľudí, odišli z miesta činu smerom na Charkovskú oblasť a odviezli so sebou mŕtvych a ranených, ktorých počet nie je známy.  Dve vozidlá, ktoré ostali na mieste, boli zničené v dôsledku podpaľačstva." – konštatovalo sa v  oficiálnom vyhlásení Ministerstva vnútra.
Bezprostredne po útoku sa na Internete rozšírilo video z miesta streľby. Na videozázname na kontrolnom stanovišti skutočne stálo niekoľko vyhorených automobilov. Hlavnou senzáciou vtedy boli tiež vizitky veliteľa Pravého sektoru Dmitryja Jaroša, ktoré sa našli na mieste činu.
Vtedy to vyvolalo množstvo vtipov, ale ako sa ukázalo, zástupcovia "Pravého sektora" sa týchto udalostí skutočne zúčastnili.





V čase útoku na kontrolné stanovisky Bylbasovka sa na ňom nachádzalo 26 neozbrojených miestnych obyvateľov, ktorí kontrolovali automobily na vjazde do Slavjanska a varovali sily samoobrany o príchode armádnych zložiek. Zbrane v tom čase na kontrolnom stanovisku nemali. Traja miestni obyvatelia zomreli na mieste, jeden bol vážne zranený.
Proukrajinskí útočníci prišli na štyroch terénnych automobiloch. Vybehli z áut a spustili silnú paľbu po všetkých, ktorí boli na kontrolnom stanovisku.
Opolčencom, ktorí prišli na pomoc kontrolnému stanovisku, sa podarilo útok odraziť a zlikvidovať dvoch útočníkov. Ostatní utiekli a nechali tam značnú časť svojich vecí, ako aj dva automobily. Pri prehliadke sa našli potvrdenia o príslušnosti k Pravému sektoru, vizitky Dmytryja Jaroša, náboje do ostreľovacej pušky a veľký arzenál zbraní, ktoré nie sú súčasťou výzbroje ukrajinskej armády.
Útok sa odohral počas Veľkonočných sviatkov potom, ako ľudové opolčenie Slavjanska vyhlásilo prerušenie vojenských operácií počas sviatkov.

Zdroje:

http://strana.ua/articles/investigations/1068--berkutov-na-majdane-ubivali-s-oruzhiya-kotoroe-ispolzovalos-potom-v-ato.html
http://pc.ki.court.gov.ua/sud2606/spysok_sprav/spravy/

Buď holandská Rada pre vyšetrovanie katastrofy na Donbase otvorene klame, alebo sa Ukrajina zamotala vo vlastných lžiach a polopravdách.


„Ukrajina sa zamotala do vlastnej lži“ – tak sa nazýva článok Erika Vrijsena v holandskom týždenníku Elsevier.

Holandský týždenník Elsevier uverejnil článok, ktorý usvedčuje ukrajinské orgány zo lži. Reč je o vyšetrovaní príčin leteckej katastrofy malajzijského Boeingu na Donbase v júli roku 2014. Ukázalo sa, že holandská strana, ktorá je zodpovedná za vyjasnenie okolností tragédie, vôbec nebrala do úvahy údaje z radarov – jednoducho ich nemala. Kyjev však celý čas tvrdí presný opak. Rozporov je však viac.

V utorok bývalý prvý zástupca ministra infraštruktúry Ukrajiny a holandský občan Vladimir Schulmeister vyhlásil, že holandská Rada pre vyšetrovanie a bezpečnosť nikdy nežiadala údaje z radarov. Tieto údaje sú jedny z kľúčových dôkazov, pretože by mohli pomôcť určiť, kde presne sa nachádzalo stanovisko „Buk“ – ak vôbec existovalo.

„V tom čase som bol členom ministerskej komisie pre MH17. Ak by vtedy Rada pre vyšetrovanie žiadala údaje z radarov, vedel by som o tom. Všetko, čo žiadali, sme poskytli.“ – povedal Schulmeister.
V podstate Schulmeister teraz môže hovoriť všetko, čo sa mu zachce – od 30.12.2015 už nie je štátnym úradníkom. Podľa jeho slov odišiel z postu viceministra kvôli malému platu – len 200 €, pritom posledných 15 rokov pracoval vo finančníctve a nedá sa nazvať bedárom. Ukrajinské ministerstvo infraštruktúry však reaguje okamžite. Hneď na druhý deň ministerstvo vyhlasuje, že Schulmeister bol pravdepodobne nesprávne pochopený - kvôli nedostatočnému ovládaniu jazyka! Nedorozumenie je však vylúčené – Schulmeister hovorí po holandsky, keďže študoval v Delfte a pracoval v Geleene. Nasleduje vysvetlenie, že Kyjev ešte 23. júla 2014 poskytol Holandsku údaje z radarov, ale Schulmeister to, vraj, nevedel, pretože vtedy ešte nebol súčasťou komisie na vyšetrovanie katastrofy.

Toto však protirečí správe Rady, keďže v nej sa uvádza, že ukrajinské civilné radarové stanice v júli 2014 nepracovali kvôli údržbe. Inými slovami, žiadne údaje z radarov neboli, aj keď podľa vyhlásenia Rady, otázka o radaroch sa niekoľkokrát s Ukrajinou preberala: koncom augusta 2014 boli ukrajinskí odborníci v Holandsku, a v jari 2015 osobitný vyslanec Rady išiel do Kyjeva, aby dostal údaje z radarov.

Prístup k radarovým údajom má pre súd veľkú váhu, pretože tieto údaje môžu dokázať presné miesto, odkiaľ bola vypustená raketa. Vznikol tak dojem, že Ukrajina tají údaje, pretože má čo skrývať. Spravidla sa po leteckej katastrofe údaje z radarov hneď chránia a využívajú na ďalšie vyšetrovanie.

Vrijsen sa logicky pýta: kto klame? Alebo Holandská rada pre vyšetrovanie tvrdí o katastrofe otvorené klamstvo, alebo sa Ukrajina zamotala vo vlastných lžiach a polopravdách. Otázka nie je zbytočná: za poldruha roka, ktorý prešiel od katastrofy, nie sú pomenovaní vinníci ani príčina.

Radarový expert Piet van Genderen pri vypočutí Radou vyhlásil, že nie je vierohodné, aby  v čase havárie v Malajzii Airlines MH17 boli všetky radarové systémy v tejto oblasti vypnuté. Je veľmi nezvyčajné vykonávať plánovanú údržbu na všetkých systémoch súčasne.

Ukrajina mala v oblasti tri radarové systémy, na ktorých by musela byť havária viditeľná. Všetky tri systémy však boli vypnuté kvôli pravidelnej údržbe.

Podľa van Genderena je "veľmi neobvyklé", že krajina vypne všetky tri primárne radarové systémy súčasne.

Prvotné dáta z radarového systému by mohli byť kľúčové pri vyšetrovaní katastrofy. Podľa van Genderena je veľmi pravdepodobné, že raketa, ktorá zostrelila Boeing 777, by bola na radare viditeľná. Zariadenie samo o sebe by bolo nápadné.

Ďalší holandský denník, De Morgen, priniesol vyhlásenie riaditeľa „Eurocontrol“ – Európskej kontroly vzdušného priestoru Joea Sultana, podľa ktorého Ukrajina neoznámila, že v moment havárie vypla systém radarovej kontroly z technických príčin. Podľa Joea Sultana sú krajiny povinné nahlásiť poruchy na radare, ak majú vplyv na kontrolu vzdušného priestoru. „Môžem potvrdiť, že takúto informáciu sme nedostali."
Thomans Schansman, otec 18-ročnej Quinn, ktorá zomrela v lietadle, považuje tvrdenie Ukrajiny za nedôveryhodné. „Ukrajina nemôže vysvetliť, prečo v čase vojny nemala funkčný radar, keď tam boli zostreľované lietadlá. Nedá sa uveriť tomu, že Ukrajina nemá radar.“

http://www.elsevier.nl/Nederland/achtergrond/2016/2/MH17-is-Oekraine-verstrikt-geraakt-in-eigen-leugens-2756636W/
http://www.elsevier.nl/Nederland/achtergrond/2016/1/MH17-Alle-radarsystemen-stonden-uit-Ongeloofwaardig-2750169W/
http://www.segodnya.ua/ukraine/inosmi-ob-ukraine-agitaciya-v-mvf-otklyuchennye-radary-i-rost-podderzhki-v-niderlandah-688469.html
http://www.demorgen.be/buitenland/mh17-ramp-radarverhaal-oekraine-ongeloofwaardiger-met-de-dag-bcd1f394/

1. februára francúzska televízia Canal+ odvysielala dokumentárny film Paula Moreiru o masakre v Odese a úlohe ultrapravých hnutí na Ukrajine po revolúcii. Tesne pred odvysielaním filmu sa s režisérom porozprávali noviny L´Humanité.

Paul Moreira si už získal dobrú povesť v oblasti novinárskeho pátrania. Ani jeho nový dokumentárny film nie je výnimkou z pravidla. Zakladateľ agentúry Premières Lignes v ňom pozorne skúma situáciu na Ukrajine po revolúcii. Film, zložený z troch častí, odhaľuje až príliš pekný obraz hnutia, ktorému sa tak potešila Západná Európa, nehľadiac na to, že sa trom neonacistickým hnutiam podarilo dostať k moci, a následne postupne sformovať ozbrojené sily. Vyšetrovanie, opreté o dokumenty a rozhovory so svedkami, odsudzuje nepotrestanú vraždu 45 proruských aktivistov v Odese v máji 2014, ako aj všadeprítomnú, nie nezištnú spoluúčasť USA.

L'Humanité: V príhovore k vášmu dokumentu hovoríte, že ste videli tri symboly na zhromaždeniach počas ukrajinskej revolúcie. Poslúžilo to ako východiskový bod pre vaše vyšetrovanie?

Paul Moreira: V tom čase som ešte nebol nikdy na Ukrajine. Moja predstava o revolúcii sa vytvárala z toho, čo som videl v televízii. Ale hneď som si všimol istý nesúlad medzi entuziazmom médií, vyvolaného revolúciou, a radom varovných signálov. Išlo akoby o poruchy,  ktoré bránia čistému zvuku. Mám na mysli bojové zástavy „Pravého sektoru“, nášivky so symbolikou skupiny, ktorá sa neskôr stala „Azovom“... O týchto znepokojujúcich momentoch sa takmer nezmieňovalo. Vždy som mal nedôveru k príbehom, rozprávaných v čierno-bielych farbách. Pri pozornejšom pohľade som pochopil, že sme dovolili cenzurovať (ak už nemám rovno povedať, že sme vystavili cenzúre) časť dejín. Aby sa západné demokracie nerozhorčili pri pohľade na to, ako „zlatí“ ukrajinskí revolucionári“ uskutočnili popravu ľudí v Odese. To všetko ma vedie k myšlienke o pochybnom spravodajstve o ukrajinských udalostiach.

S čím je, podľa vás, spojené toto mlčanie?

Na to, aby masakra v Odese upútala pozornosť ľudí, bolo treba upriamiť pozornosť na skutočnosť, že v úplnom centre Európy 21. storočia bolo 45 ľudí zavraždených pri úplnej nečinnosti polície. Hovoríme o nepotrestanej masovej vražde. Európska komisia sa zaujímala o túto udalosť, oboznámila sa s hláseniami, ale nekonala. Výsledkom je zvláštna, dokonca až paradoxná situácia. YouTube bol preplnený videami z tohto incidentu. Ako mnohí iní, ani ja som tieto informácie nevidel. Niekoľko týždňov som potom strávil sledovaním týchto videí a rekonštruovaniu udalostí. Pravdepodobne som nikdy nevidel takú tragickú udalosť, o ktorej sa hovorilo tak málo, napriek množstvu videomateriálov. Samozrejme, boli o tom napísané články. Akurát že verejnosť reagovala na to spôsobom, ako by sa nič nestalo. Pretože išlo o proruských aktivistov, starých komunistov. Hoci ľudia by si mali uvedomiť skutočnosť, že medzi revolučnými silami sú mimoriadne agresívne nacionalistické prvky. Ja som pritom ani nechcel zneužívať niektoré aspekty, ako je napríklad vyšetrovanie nemeckých a britských odborníkov, z ktorého vyplýva, že slávnu streľbu na Majdane mohli  uskutočniť samotní rebeli kvôli provokácii ... Mnohé tak ostalo nepovšimnuté.

V dokumente hovoríte, že jedného dňa sa netvor môže obrátiť proti svojmu tvorcovi. Čo ste tým mysleli?

Revolúcia mala za následok nárast polovojenských zoskupení. A oni nemienia ustúpiť pred štátnou mocou. Konajú ako polícia namiesto polície. Boli prípady prestreliek medzi príslušníkmi „Pravého sektoru“ a policajtami. Títo ľudia, bezpochyby, veľa riskovali a prejavili nemalú odvahu kvôli zmene režimu. Len ich politický projekt bol iný, nechceli len dosadiť iných politikov. Problém je nasledovný: protestné hnutie, ktoré sa sformovalo na ulici, otvorilo cestu pre tieto oddiely. A tie teraz chcú ísť ďalej. A ukrajinská štátna moc ich nedokáže kontrolovať. Ak sa rozhodnú zablokovať hranicu, tak polícia to jednoducho len monitoruje, nemá ani chuť, ani možnosť niečo podniknúť. Znamená to, že netvor sa dostal na slobodu.

Podarilo sa Vám zozbierať výpovede očitých svedkov. Pôvodcovia zločinov v Odese sa ani nepokúšajú niečo popierať...

Bohužiaľ, dejiny vždy píšu víťazi. Ak neboli potrestaní, ak nie je nič, čo by poukazovalo na fakt zločinu, považujú svoje činy za zákonné. V knihe „Akt vraždy“ Joshua Oppenheimer rozpráva o masových vraždách v Indonézii v roku 1965. Vrahovia opisujú to, ako vraždili, a otvorene hovoria: „My sme víťazi, a teda my určujeme, čo sú dejiny.“ Pri pohľade na situáciu na Ukrajine som si na to hneď spomenul. Jeden z líderov proukrajinských povstalcov otvorene tvrdí, že necíti ani najmenšie výčitky. Podľa neho všetci dostali to, čo si zaslúžili.

Dobrovoľne Vás pustili medzi seba na svoje tréningové základne. Akí sú to ľudia?

Keď som sa k nim vybral, mnoho vecí poukazovalo na masovú prítomnosť neonacistov a pravicových radikálov medzi nimi. Časť týchto svedectiev sa mohla pripísať ruskej propagande. Preto sa mi chcelo názorne, pomocou ich vlastných slov, ukázať, čo sú zač. Predstavujem to ako odhalenie, pretože sa veľmi pokúšajú schovať svoju príslušnosť k neonacizmu. Chápu, že príslušnosť k tomuto historickému prúdu by sa v Západnej Európe vnímala zle. Chcel som aj ukázať túto ich snahu. Napríklad, v jednej zo scén s nimi trénuje jeden mladý Francúz. Kým som nakrúcal, uvedomil si, že z uniformy zabudol odstrániť svoje kódové meno: Mussolini...

Okrem povahy týchto hnutí hovoríte aj o nebezpečnej hre USA v tejto časti Európy.

Bývalý riaditeľ CIA Petreus odišiel do súkromného sektoru, ale stále udržiava úzke styky s americkými orgánmi. Hovorí to, čo sa nevie odhodlať povedať vláda: je potrebná útočná výzbroj. Ale hrať takúto hru pri ruských hraniciach je obrovské riziko. Ukrajinská revolúcia mala pekné dôvody. Ale realita je tá, že stupeň zásahu Američanov do zmeny režimu môže byť Putinom vnímaná ako akt agresie a ešte viac ho naladiť proti Ukrajine. Protiputinská stratégia USA (ako hovorí Petreus, má zabrániť Rusku stať sa impériom) je veľmi jasná. Môže však priviesť k rozsiahlemu konfliktu.

http://www.humanite.fr/tv-derriere-les-masques-de-la-revolution-ukrainienne-597568

Nemecký novinár obvinil nemecké média, že pracujú podľa príkazov vlády

Nemecká tlač je vystavená cenzúre a „príkazom zhora“, vyhlásil bývalý vedúci štúdia televíznej stanice ZDF Wolfgang Herles vo vysielaní rádia Deutschlandfunk.

Novinár zdôraznil, že mediálni pracovníci sú obmedzovaní vo výbere správ a v ich slobodnom interpretovaní. Predstavitelia vlády tiež kladú obmedzenia na mnohé témy, diktujú, o čom a ako písať, poznamenal Herles.

Podľa jeho slov boli podobné inštrukcie v čase zjednotenia NDR a NSR. „Vtedy sme nemohli hovoriť nič negatívne o nových federatívnych územiach. Dnes sa nesmie hovoriť nič negatívne o utečencoch. Takáto vládna žurnalistika vedie k tomu, že ľudia nám prestanú dôverovať.“, - dodal bývalý vedúci štúdia televíznej stanice ZDF.

Bývalý moderátor televízie ARD Ulrich Wickert v interview pre Wirtschaftswode povedal, že občania Nemecka postupne strácajú dôveru voči novinárom. Mnohí novinári to však nespájajú s kvalitou nimi publikovaných materiálov, ale s prácou ruských špeciálnych služieb.

„Ak by som šéfoval KGB, čo by som urobil v Nemecku? Diskreditoval by som médiá, pustil by som do obehu slovo „lživá tlač“, - vyhlásil Wickert a dodal, že dôkazy nato neexistujú.

Už predtým sa nemecký novinár Udo Ulfkotte priznal, že neraz musel spolupracovať so CIA, ako aj s nemeckými špeciálnymi službami. Pod hrozbou prepustenia ho nútili podpisovať sa svojím menom pod politicky angažované články.

Podľa údajov Edwarda Snowdena, ktoré zverejnil v interview pre First Look Media, aj britské tajné služby aktívne zasahujú do formovania „správnej“ verejnej mienky prostredníctvom tlaku na média.

podľa:
https://ruposters.ru/news/01-02-2016/nemeckie-smi

kto chce vedieť viac:
http://www.deutschlandfunk.de/medienquartett-bitte-nicht-stoeren-hauptstadtjournalisten.1301.de.html?dram:article_id=343058

http://www.wiwo.de/politik/deutschland/ulrich-wickert-medien-haben-ein-falsches-verstaendnis-von-toleranz/12890660-all.html

https://www.youtube.com/watch?v=lvT4zyAfaHk

Dnes bude mať na francúzskom televíznom kanáli premiéru film o udalostiach na Majdane a v Odese. Ukrajinské veľvyslanectvo vo Francúzsku požiadalo televíznu stanicu, aby film neodvysielala.


Netrpezlivo očakávame francúzsky film. Ak pravdu nazývajú „proruský uhol pohľadu“, tak to znamená znak kvality nášho postoja. A postoja Paula Moreiru.

Je neuveriteľne zábavné pozorovať, ako „taktika osočovania“, osvojená „novými Ukrajincami“ až do reflexov, s jej vulgárnym tónom a lexikou, ako aj netriezvou logikou, začína nemiestne a hlúpo vyzerať v sporoch so „staršími bratmi“ – Európanmi. Všetkým tým „zázračným výrokom“ typu „separatisti obstreľujú sami seba“ a „sami seba upálili“ v európskom mediálnom priestore slušne načúvajú až do momentu, kým niekomu z tamojších profesionálov nepríde na um osobne sa zorientovať v situácii, z ktorej na míle páchne klamstvom a podvodmi. A vtedy Ukrajinci, tak hrdí na svoju „európskosť“ začínajú obviňovať skutočných, plnohodnotných Európanov z takých absurdných hriechov, že zrazu je jasné – u jedných a druhých sa vzťah aj k slobode slova, aj k zdravému rozumu, aj k humanizmu zjavne kardinálne líši.

Meno Paula Moreiru znamená veľa v európskej dokumentaristike. Je to akýsi francúzsky Michael Moore, ktorý rád strháva rúška, ale s dôrazom nie na sprisahania, ale na starostlivé dokumentárne vyšetrovanie. Moreira nakrúcal (a získaval za to ceny) filmy o Somálsku, Iraku, Afganistane, Julianovi Assangeovi, tabakových koncernoch. Je to nebojácny a nie politicky korektný muž, ktorý bez rozpakov ukazuje v svojich filmoch „nepohodlnú pravdu“, ktorá sa často nepáči USA (je to pochopiteľné – podpaľačom sa nepáčia zábery spáleniska). Francúzi sa ešte od čias de Gaulla nie veľmi snažili vyhovieť „svetovému hegemónovi“.

Dnes, 1. februára, francúzsky kanál Canal + plánuje odvysielať (a takmer určite sa svojho úmyslu nevzdá) posledné dielo Paula - film "Ukrajina. Masky revolúcie. " V ňom sa hovorí, na základe videí z miesta udalostí a interview so svedkami, o tom, čo sa v zime 2014 dialo na Majdane, a o tej tragédii, ktorá sa neskôr stala v Odese. "Chcel som pochopiť odeskú masakru – v Európe sa úplne zamlčiavala, nikto o tom nevedel, vrátane mňa. Keď som tam prišiell, bol som otrasený - 45 ľudí bolo zavraždených uprostred Európy, a nikto o tom nevedel! "-  takto objasnil svoj záujem o vec Moreira.

A ako zareagovala ukrajinská strana na európsku snahu objasniť doteraz nevyšetrenú tragédiu cestou nezávislého novinárskeho vyšetrovania? Poskytla spoluprácu? Kúpila práva na premietanie filmu v Ukrajine? Poďakovala režisérovi za to, že pripomenul Európanom Ukrajinu?

Samozrejme, že nie!

Reakcia ukrajinského veľvyslanectva: „Verzia Paula Moreiru o udalostiach v Ukrajine, vrátane nezákonnej anexie Krymu, je hudbou pre uši prívržencov teórií spiknutí a proruských propagandistov. Toto robí z filmu pamflet v najhorších tradíciach dezinformácie.

A ešte:  „Pokusy objasnenia týchto udalostí ako operácie financovanej Spojenými štátmi sú nielen lživé, ale aj veľmi neúctivé k našim občanom, zavraždeným v centre Kyjeva v zápase o demokratické smerovanie svojej krajiny."

Takými múdrosťami sa však ukrajinskí „pravdoľubi“ neohraničili. Vyzvali riaditeľa televízie Canal+, aby tento film nebol odvysielaný. Sloboda slova a boj názorov? Nie, nepočuli sme o tom. Pošpiniť a zakázať – také je ukrajinské vnímanie európskych pluralistických hodnôt.

Čo tak rozzúrilo "nových Ukrajincov"? Zatiaľ, pred premiérou, môžeme film posudzovať len podľa obsahu trailera a pár krátkych citátov tých kritikov, ktorí film videli. V princípe však dokumentárny film vyvolal viacero kategoricky nepríjemných otázok, obvyklé odpovede na ne sa však Moreirovi nezdali ani trochu presvedčivými.

Napríklad, kto konal ako hlavná sila "revolúcie dôstojnosti"? Romantická verzia hovorí, že ľud, ktorý sa spojil v extáze zmien. Moreira odhaľuje "verejné tajomstvo" - nie, nie ľud, ale "Pravý sektor", "Sloboda", a tí, ktorí sa neskôr stali nacistickým zoskupením "Azov". To, čo sa pre nás dávno stalo samozrejmosťou, si Európania ešte musia uvedomiť a prijať. Zásluhou Paula Moreiru je, že pre európske publikum robí takúto „osvetu“.

Kvikot o "pokusoch vysvetliť tieto udalosti ako operáciu, financovanú zo strany Spojených štátov" je najviac pochopiteľný. Ak časť viny chuligánik-Ukrajina teoreticky môže vziať na seba, pošpiniť v tom svojho "veliteľa" je pre nich ako smrť. Ale Francúzi, rovnako ako ostatní Európania, sa po škandáloch s americkým odpočúvaním vedúcich predstaviteľov EÚ stali oveľa kritickejší voči takýmto "gestám dobrej vôle" ako sú "keksíky Nulandovej" (tieto snímky sú vo filme). A  celkom rozumne sa domnievajú, že ak sa spravodajské služby USA natlačili do posvätnej EÚ, prečo sa by nemali aktivizovať aj na oveľa divokejšej Ukrajine?

Netrpezlivo čakáme na francúzsky film. Ak pravdu nazývajú „proruský uhol pohľadu“, tak to znamená znak kvality nášho postoja. A postoja Paula Moreiru.

A tu je samotný film:

iný film skoršieho vydania s ruským prekladom:

http://jpgazeta.ru/ukraina-maski-revolyutsii-neudobnaya-dlya-kieva-pravda-v-evropeyskom-efire/

Pri príležitosti Nového roku pripravilo americké veľvyslanectvo Ukrajine namiesto finančnej podpory duchovný darček v podobe videoklipu. Kým pred rokom do klipu zozbierali všetky ukrajinské "víťazstvá" (samozrejme, "antiteroristická operácia", ani neustále zdražovanie v klipe prítomné neboli), za rok 2015 už do klipu nebolo čo dať ("Debaľcevský kotol" ani vražda novinára Olesa Buzinu sa nie veľmi hodia). A tak pracovníci americkej ambasády zaželali Ukrajincom len: sušienky od Nulandovej a majú pre nich krátky odkaz - dzindziling!





minuloročný klip od US Embassy: http://jetoinak.livejournal.com/24006.html

Boris Jeľcin má pre nás vinš:



ale darmo, klasika je klasika, a Jeľcin na Brežneva nemá: