JE_TO_ INAK

staršie príspevky sú na stránke jetoinak.livejournal.com

Previous Entry Share
Plné znenie rozhovoru s vrahom milicionárov na Majdane
Je to inak
je_to_inak
"Hovoria, že som ich strelil do zátylku, a je to tak. Tak to vyšlo, že stáli ku mne chrbtom. Nemal som možnosť čakať, kým sa otočia. Tak ich obrátil Boh, tak to bolo dané."



Interview ukrajinského portálu Bird in Flight s ostreľovačom z Majdanu rozbúrilo vody ukrajinského i ruského internetu. Mnohí Ukrajinci ospravedlňujú vraždy na Majdane, mnohí chápu, že všetko na Majdane s kostolným poriadkom nebolo. Sám autor interview Ivan Sijak hovorí o Ivanovi Bubenčikovi toto:
Celá historka je v priamej reči hrdinu, ten má morálny problém 80. stupňa, a ja k nemu nechcem nič pridávať. Poviem, aký dojem na mňa Bubenčik urobil.
Je to rozhodne ideálny člen OUN 20.-30. rokov, ako si ich predstavujem. Náboženský a politický fanatik, vojak, ktorý je ochotný vraždiť kvôli presvedčeniu. Ostávajúci na mieste atentátu, aby súd využil na propagandu. Flegmatik, nevzbudzujúci pocit nebezpečenstva, sústreďujúci agresiu v presne určenom smere.
Či Ivan chápe riziko spojené s priznaním? V plnej miere, pýtal som sa ho mnohokrát. Bubenčik sa nikdy neskrýval, a ešte v roku 2014 všetko toto porozprával pred kamerou:
www.youtube.com/watch?v=cZz_VOa9REA.


A tu už je spomínaný rozhovor s vrahom z Majdanu, ako ho uverejnil portál Bird in Flight.




Prví zavraždení 20. februára 2014, keď sa na Inštitútskej ulici strieľalo do protestujúcich, neboli aktivisti Majdanu, ale príslušníci „Berkutu“. Strieľal do nich Ľvovčan Ivan Bubenčik. Ivan Sijak sa s ním stretol a vypočul si, ako to bolo.

V súčasnej histórii Ukrajiny nie je dôležitejší dátum, ako 20. február 2014. Vtedy bolo na uliciach Kyjeva zavraždených 48 aktivistov Majdanu a 4 príslušníci milície. Onedlho prezident Janukovyč utiekol z krajiny a začala sa operácia anexie Krymu, potom vojna na Donbase. Ak sa to vezme v súvislostiach, tento deň mal za následok stratu 7% územia krajiny a mnohých tisícov životov.

Skoro ráno 20. februára sa žiadna z týchto udalostí nedala predpovedať. Po ťažkých dvojdňových bojoch, počas  ktorých zomrelo 31 demonštrantov a 8 príslušníkov ozbrojených zložiek, milícia výrazne zmenšila plochu protestu a zaujala pozície na samotnom Majdane. Na námestí ostalo len niekoľko stoviek utrápených aktivistov. Nebolo pochybností, že nasledujúci útok bude znamenať koniec povstania a v budúcich učebniciach sa toto povstanie bude nazývať „masovými nepokojmi“.

„Jeho výrazné taktické konanie prinútilo príslušníkov ozbrojených zložiek utekať a zabránilo smrti Revolúcie Dôstojnosti“ – takto neurčito opisuje ukrajinská Wikipédia úlohu Ivana Bubenčika v dejinách. Prvýkrát podrobne o svojom konaní počas toho dňa povedal vo filme Vladimira Tichého „Zajatci“ («Бранці»).. 25. februára sa tento dokumentárny snímok začne premietať v kinách Ukrajiny. Pri príležitosti jeho premiéry sa Ivan Sijak stretol na Majdane s Bubenčikom, aby si zaspomínali, ako to všetko v skutočnosti bolo.



„Mojím snom je založenie detskej školy lovu rýb. Tým som sa zaoberal pred Majdanom. Keď vo Ľvove protestovali študenti proti Janukovičovi, prišiel som ich podporiť. Všetci hovorili, že treba ísť do Kyjeva, tak som šiel. Je ťažké hovoriť o dátumoch, ale bol to prvý deň. Od prvého dňa som bol na Majdane.

Zo začiatku sme stáli pri pamätníku nezávislosti Ukrajiny, ochraňovali študentov. Potom sa vytvorili „sotni“ (organizované skupiny), a ja som vstúpil do Deviatej. Žili sme na Hončarovej ulici v budove „Ľudového hnutia“ a každú noc, od pol dvanástej, sme chodili ochraňovať stanicu metra pri Majdane. Všetky východy boli pod našou kontrolou, pretože z nich mohli vyjsť špeciálne jednotky, aby urobili nejakú diverziu alebo nás jednoducho rozohnali.

Pamätám si, na ulici Gruševského stáli vojská ministerstva vnútra, nepúšťali nás hore (do vládnej štvrte). Prišli sme k ním s listom, že sme občania Ukrajiny a máme právo pohybovať sa voľne po svojej zemi. Povedali sme im, že ak nám do ďalšieho dňa toto právo nevrátia, budeme útočiť. Tak sa aj stalo. Na budúci deň sa už hádzali kamene a Molotovove koktajly.

Do 20. februára Janukovičove špeciálne jednotky urobili všetko, aby Majdan zlikvidovali. Podpálili Dom odborov, ktorý bol pre nás veľmi dôležitý. Tam sme žili, spali, chodili na záchod, jedli, boli ošetrovaní. Keď to urobili, počas ďalšieho rána nám Boh dal možnosť dostať sa do Konzervatória. Chlapčeka-cigánika sme vydvihli k oknu. On nám otvoril dvere zvnútra. Tam sme mohli pospať. Niekto hodinku, niekto pol, ako sa dalo v čase tých strašných útokov, ktoré robili. Všetci boli zúfalí, ale ja nie. Ja silne verím v Božiu silu a v spravodlivosť.

V Konzervatóriu boli ľudia s poľovníckymi puškami. Strieľali brokmi do príslušníkov špeciálnych jednotiek približne 70 metrov od nás. Ja som ich však odohnal od okien, pretože milícia odpovedala hádzaním Molotovových koktajlov, aby podpálili naše jediné útočisko. Broky ich len provokovali.
V tom čase som sa modlil, aby sa na Majdane zjavilo 40 samopalov. Onedlho som pochopil, že chcem príliš. Začal som chcieť 20 samopalov. A hneď ráno 20. februára prišiel chalan, priniesol v taške na tenisovú raketu Kalašnikov a 75 nábojov. Mnohí by chceli počuť, že automat bol odobratý špeciálnym jednotkám počas zrážok 18. februára. Vtedy dostali zbrane, aby nás mohli zabiť. Ale nebolo to tak.

Strieľal som z okna, najviac vzdialeného od Majdanu, za stĺpmi, na treťom poschodí. Odtiaľ bolo jasne vidieť milicionárov so štítmi pri pamätníku. Tam za vrecami s pieskom stálo 200 ľudí, viac sa ich nezmestilo. Odtiaľ sa vyberali útočné skupiny s brokovnicami. Strieľali do barikád bezhlavo, bezostyšne.
Vyberal som tých, ktorí velili. Nemohol som ich počuť, ale videl som gestikuláciu. Vzdialenosť nebola veľká, preto som na dvoch veliteľov potreboval len dva výstrely. Strieľať som sa naučil počas služby v Sovietskej armáde. Získal som výcvik v škole vojenskej rozviedky. Chystala sa operácia v Afganistane a v iných ohniskách konfliktov.

Hovoria, že som ich strelil do zátylku, a je to tak. Tak to vyšlo, že stáli ku mne chrbtom. Nemal som možnosť čakať, kým sa otočia. Tak ich otočil Boh, tak to bolo dané.
Ostatných som nepotreboval zabiť, len raniť do nôh. Vyšiel som z Konzervatória a pohyboval pozdĺž barikád. Strieľal som, vytváral som dojem, že máme 20-40 samopalov. Prosil som chlapov, aby mi vytvorili neveľký priezor medzi štítmi. Pre niekoho možno nebude príjemné počuť to... Tiekli im slzy šťastia. Chápali, že bez zbraní sa neudržíme.
Došiel som až po Dom odborov, a tam sa mi skončili náboje. Ale zvesť o mne sa už rozšírila, a milícia utiekla (pred nami). Zanechali všetko. Liezli jeden cez druhého, ako krysy.
Nie všetky ich oddiely stihli utiecť pred majdanovcami. Chlapi prechádzali cez barikádu a skúšali ich dohoniť. Brali skupiny desiatich-dvadsiatich zajatcov a odvádzali ich za Majdan, k budove Kyjevského magistrátu. Ale naši najaktívnejší hrdinovia sa pokúšali prenasledovať ich po Inštitútskej ulici, a príkaz strieľať na mítingujúcich prišiel rýchlo.

Bola to ťažká chvíľa, pretože som chápal, že som mohol zastaviť strieľanie do našich. Rôzni ľudia na Majdane – nebudem hovoriť kto, ale vysokopostavení ľudia – mi sľúbili, že náboje budú. Veril som im, behal som z miesta na miesto... Najťažšie minúty v mojom živote, úplná bezmocnosť. Hovoria, že na Majdane bolo mnoho zbraní. Nie je to pravda. Inak by nikto nedovolil strieľať do našich ľudí. Z mojej „sotni“ na Inštitútskej ulici zomreli Igor Serdjuk a Bogdan Vajda.
Som obranca svojej Vlasti, svojho ľudu. Keď mi došli náboje – bolo to, ako keby chirurgovi zobrali skalpel. Chorý potrebuje rýchly zákrok, a chirurg bez skalpela... A človek zomiera lekárovi pred očami.

V zóne ATO som stretával „berkutovcov“, bojujúcich za Ukrajinu. Ale snažím sa stretávať len s ľuďmi, ako som ja, alebo lepšími. Boli určité chvíle, konfliktné... Ak bojujú uvedomelo, nie kvôli obžive a výhodám, vojna sa pre nich môže stať očistou. Ale nemám chuť stretávať sa s nimi.
Na Majdane sme urobili krok správnym smerom a získali sme skúsenosť, ktorá nám dovolí ísť ďalej. Ale dnes môj štát ostáva nezákonný, a všetky jeho silové orgány považujem tiež za nezákonné. Preto nemám chuť komunikovať s nimi. A oni so mnou? Myslím, že po premiére filmu budú chcieť.
Mojimi obeťami sú zločinci, nepriatelia. Som povinný hovoriť o tom, aby iní ľudia vedeli, ako majú postupovať s nepriateľmi."


Tento rozhovor už Ivan Bubenčik stihol poprieť, a to aj napriek tomu, že o vraždách na Majdane hovoril už v roku 2014, a video rozhovoru vyložil osobne na Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=cZz_VOa9REA . Ivan Sijak však na svojej facebookovej stránke tvrdí, že rozhovor je autentický a jeho nahrávku má k dispozícii. "Generálna prokuratúra Ukrajiny na základe tohto interview bude skúmať, či v prípade Bubenčika hovoríme o vražde alebo sebaobrane." Povedal o tom veliteľ oddelenia špeciálneho vyšetrovania GPU Serhyj Horbatjuk. Strieľať z najvzdialenejšieho okna je teda nutná sebaobrana? Ivan Bubenčik sa však nemá čoho báť: "Verchovná rada prijala rozhodnutie o amnestii osôb, ktoré páchali zločiny vo vzťahu k ochrancom zákona, vrátane vrážd.", - dodal Horbatjuk.



Na záver pár faktov, ako ich uvádza ruský historik Alexander Djukov:

Skutočne, ráno 20.februára majdanovskí ozbrojenci použili strelné zbrane, vytlačili ochrancov zákona z Majdanu a dostali sa na Inštitútsku ulicu. Dvaja milicionári zavraždení Bubenčikom - to sú pravdepodobne spolupracovník Berkutu Simjuk N.N. a spolupracovník strážnej služby Michajlovič S.A., zavraždení výstrelmi do hlavy. V to ráno boli majdanovskými ozbrojencami zastrelení ešte dvaja milicionári: spolupracovník Berkutu Zubok V.V. a spolupracovník strážnej služby Spičak S.S., takže strelnú zbraň nemal len sám Bubenčik.
Pripomeniem, že všetky vymenované vraždy milicionárov majdanovskými ozbrojencami sa udiali ešte PRED masakrou na Inštitútskej ulici.
A teraz, občania, to najzaujímavejšie. Bubenčik tvrdí, že automat mu priviezli ráno 20. feburára, čo vyzerá pravdepodobne (pripomeniem, že v noci z 18. na 19. februára v dôsledku masových nepokojov v západných oblastiach Ukrajiny boli ukoristené zbrane milícií; do Kyjeva tieto zbrane mohli dôjsť najskôr v noci z 19. na 20. februára). To znamená, ako tvrdí Bubenčik, že dovtedy bežní majdanovskí útočníci nemali ozajstné strelné zbrane.

Avšak ešte večer 18. februára  bolo na Majdane zavraždených sedem milicionárov: spolupracovníci vojska ministerstva vnútra Petljuk I.I. (smrteľné strelné zranenie krku), Tretjak M.L. (smrteľné strelné zranenie do hlavy), Gončarov V.I. (smrteľné strelné zranenie krku), Vlasenko D.A. (ťažké strelné ranenie oboch pliec, zomrel v automobile rýchlej záchrannej služby), Ivanenko A.M. (smrteľné strelné zranenie, lokalizácia neznáma), spolupracovníci Berkutu Fedjukin A.V. (smrteľné strelné zranenie hrude) a Bulitko V.V. (smrteľné strelné zranenie hlavy). Ako vidíme, väčšine zavraždených milicionárov strieľali do hlavy a do krku.
Čo z toho vyplýva? Večer 18. februára nezvestní obstreľujú milicionárov na Majdane, pričom strieľajú naostro, s ozajstnými zbraňami, do hláv. Zavraždia hneď sedem ľudí. Ale ráno, 20. februára, keď milicionárov vytlačia z Majdanu, títo strelci kdesi miznú: po milicionároch strieľajú majdanovci z v noci ukradnutých zbraní. Avšak o niekoľko hodín na Inštitútskej ulici sa snajperi objavujú znovu, pravda, teraz už strieľajú nie milicionárov, ale majdanovcov.
A teraz si spomeňme na nedávnu správu o tom, že príslušníci Pravého sektoru pri napadnutí na opolčenecké kontrolné stanovisko pod Slavjanskom 20.apríla 2014 použili zbraň, ktorá vraždila Berkutovcov 18.-20. februára. (http://je-to-inak.livejournal.com/71691.html) Najdôležitejšia otázka (na ktorú zatiaľ nemáme odpoveď) - kedy konkrétne boli z tejto zbrane zavraždení milicionári. Ak 20. februára, zloží sa nám jeden obraz. Ale ak 18. februára, tak to znamená niečo celkom iné....

https://www.facebook.com/alexander.dyukov.9/posts/1083339311705804?pnref=story



?

Log in

No account? Create an account