JE_TO_ INAK

staršie príspevky sú na stránke jetoinak.livejournal.com

[sticky post]Pokračovanie JeToInak.livejournal.com
Je to inak
je_to_inak
Táto stránka bude pokračovaním stránky http://jetoinak.livejournal.com, kvôli problémom, ktoré spôsobovalo jej spúšťanie cez Facebook. Facebook stránku vyhodnotil ako obsahom nebezpečnú a spúšťal hlásenie "Niečo sa pokazilo". Mnohých to odradilo od prezretia odkazu, niektorí sa zľakli vírusov.
Kým sa nepreklopí obsah celého jetoinak.livejournal.com na toto miesto, odporúčam pozrieť si aj pôvodnú stránku, myslím, že je tam mnoho zaujímavého čítania.

Plné znenie rozhovoru s vrahom milicionárov na Majdane
Je to inak
je_to_inak
"Hovoria, že som ich strelil do zátylku, a je to tak. Tak to vyšlo, že stáli ku mne chrbtom. Nemal som možnosť čakať, kým sa otočia. Tak ich obrátil Boh, tak to bolo dané."



Interview ukrajinského portálu Bird in Flight s ostreľovačom z Majdanu rozbúrilo vody ukrajinského i ruského internetu. Mnohí Ukrajinci ospravedlňujú vraždy na Majdane, mnohí chápu, že všetko na Majdane s kostolným poriadkom nebolo. Sám autor interview Ivan Sijak hovorí o Ivanovi Bubenčikovi toto:
Celá historka je v priamej reči hrdinu, ten má morálny problém 80. stupňa, a ja k nemu nechcem nič pridávať. Poviem, aký dojem na mňa Bubenčik urobil.
Je to rozhodne ideálny člen OUN 20.-30. rokov, ako si ich predstavujem. Náboženský a politický fanatik, vojak, ktorý je ochotný vraždiť kvôli presvedčeniu. Ostávajúci na mieste atentátu, aby súd využil na propagandu. Flegmatik, nevzbudzujúci pocit nebezpečenstva, sústreďujúci agresiu v presne určenom smere.
Či Ivan chápe riziko spojené s priznaním? V plnej miere, pýtal som sa ho mnohokrát. Bubenčik sa nikdy neskrýval, a ešte v roku 2014 všetko toto porozprával pred kamerou:
www.youtube.com/watch?v=cZz_VOa9REA.


A tu už je spomínaný rozhovor s vrahom z Majdanu, ako ho uverejnil portál Bird in Flight.




Prví zavraždení 20. februára 2014, keď sa na Inštitútskej ulici strieľalo do protestujúcich, neboli aktivisti Majdanu, ale príslušníci „Berkutu“. Strieľal do nich Ľvovčan Ivan Bubenčik. Ivan Sijak sa s ním stretol a vypočul si, ako to bolo.

V súčasnej histórii Ukrajiny nie je dôležitejší dátum, ako 20. február 2014. Vtedy bolo na uliciach Kyjeva zavraždených 48 aktivistov Majdanu a 4 príslušníci milície. Onedlho prezident Janukovyč utiekol z krajiny a začala sa operácia anexie Krymu, potom vojna na Donbase. Ak sa to vezme v súvislostiach, tento deň mal za následok stratu 7% územia krajiny a mnohých tisícov životov.

Skoro ráno 20. februára sa žiadna z týchto udalostí nedala predpovedať. Po ťažkých dvojdňových bojoch, počas  ktorých zomrelo 31 demonštrantov a 8 príslušníkov ozbrojených zložiek, milícia výrazne zmenšila plochu protestu a zaujala pozície na samotnom Majdane. Na námestí ostalo len niekoľko stoviek utrápených aktivistov. Nebolo pochybností, že nasledujúci útok bude znamenať koniec povstania a v budúcich učebniciach sa toto povstanie bude nazývať „masovými nepokojmi“.

„Jeho výrazné taktické konanie prinútilo príslušníkov ozbrojených zložiek utekať a zabránilo smrti Revolúcie Dôstojnosti“ – takto neurčito opisuje ukrajinská Wikipédia úlohu Ivana Bubenčika v dejinách. Prvýkrát podrobne o svojom konaní počas toho dňa povedal vo filme Vladimira Tichého „Zajatci“ («Бранці»).. 25. februára sa tento dokumentárny snímok začne premietať v kinách Ukrajiny. Pri príležitosti jeho premiéry sa Ivan Sijak stretol na Majdane s Bubenčikom, aby si zaspomínali, ako to všetko v skutočnosti bolo.



„Mojím snom je založenie detskej školy lovu rýb. Tým som sa zaoberal pred Majdanom. Keď vo Ľvove protestovali študenti proti Janukovičovi, prišiel som ich podporiť. Všetci hovorili, že treba ísť do Kyjeva, tak som šiel. Je ťažké hovoriť o dátumoch, ale bol to prvý deň. Od prvého dňa som bol na Majdane.

Zo začiatku sme stáli pri pamätníku nezávislosti Ukrajiny, ochraňovali študentov. Potom sa vytvorili „sotni“ (organizované skupiny), a ja som vstúpil do Deviatej. Žili sme na Hončarovej ulici v budove „Ľudového hnutia“ a každú noc, od pol dvanástej, sme chodili ochraňovať stanicu metra pri Majdane. Všetky východy boli pod našou kontrolou, pretože z nich mohli vyjsť špeciálne jednotky, aby urobili nejakú diverziu alebo nás jednoducho rozohnali.

Pamätám si, na ulici Gruševského stáli vojská ministerstva vnútra, nepúšťali nás hore (do vládnej štvrte). Prišli sme k ním s listom, že sme občania Ukrajiny a máme právo pohybovať sa voľne po svojej zemi. Povedali sme im, že ak nám do ďalšieho dňa toto právo nevrátia, budeme útočiť. Tak sa aj stalo. Na budúci deň sa už hádzali kamene a Molotovove koktajly.

Do 20. februára Janukovičove špeciálne jednotky urobili všetko, aby Majdan zlikvidovali. Podpálili Dom odborov, ktorý bol pre nás veľmi dôležitý. Tam sme žili, spali, chodili na záchod, jedli, boli ošetrovaní. Keď to urobili, počas ďalšieho rána nám Boh dal možnosť dostať sa do Konzervatória. Chlapčeka-cigánika sme vydvihli k oknu. On nám otvoril dvere zvnútra. Tam sme mohli pospať. Niekto hodinku, niekto pol, ako sa dalo v čase tých strašných útokov, ktoré robili. Všetci boli zúfalí, ale ja nie. Ja silne verím v Božiu silu a v spravodlivosť.

V Konzervatóriu boli ľudia s poľovníckymi puškami. Strieľali brokmi do príslušníkov špeciálnych jednotiek približne 70 metrov od nás. Ja som ich však odohnal od okien, pretože milícia odpovedala hádzaním Molotovových koktajlov, aby podpálili naše jediné útočisko. Broky ich len provokovali.
V tom čase som sa modlil, aby sa na Majdane zjavilo 40 samopalov. Onedlho som pochopil, že chcem príliš. Začal som chcieť 20 samopalov. A hneď ráno 20. februára prišiel chalan, priniesol v taške na tenisovú raketu Kalašnikov a 75 nábojov. Mnohí by chceli počuť, že automat bol odobratý špeciálnym jednotkám počas zrážok 18. februára. Vtedy dostali zbrane, aby nás mohli zabiť. Ale nebolo to tak.

Strieľal som z okna, najviac vzdialeného od Majdanu, za stĺpmi, na treťom poschodí. Odtiaľ bolo jasne vidieť milicionárov so štítmi pri pamätníku. Tam za vrecami s pieskom stálo 200 ľudí, viac sa ich nezmestilo. Odtiaľ sa vyberali útočné skupiny s brokovnicami. Strieľali do barikád bezhlavo, bezostyšne.
Vyberal som tých, ktorí velili. Nemohol som ich počuť, ale videl som gestikuláciu. Vzdialenosť nebola veľká, preto som na dvoch veliteľov potreboval len dva výstrely. Strieľať som sa naučil počas služby v Sovietskej armáde. Získal som výcvik v škole vojenskej rozviedky. Chystala sa operácia v Afganistane a v iných ohniskách konfliktov.

Hovoria, že som ich strelil do zátylku, a je to tak. Tak to vyšlo, že stáli ku mne chrbtom. Nemal som možnosť čakať, kým sa otočia. Tak ich otočil Boh, tak to bolo dané.
Ostatných som nepotreboval zabiť, len raniť do nôh. Vyšiel som z Konzervatória a pohyboval pozdĺž barikád. Strieľal som, vytváral som dojem, že máme 20-40 samopalov. Prosil som chlapov, aby mi vytvorili neveľký priezor medzi štítmi. Pre niekoho možno nebude príjemné počuť to... Tiekli im slzy šťastia. Chápali, že bez zbraní sa neudržíme.
Došiel som až po Dom odborov, a tam sa mi skončili náboje. Ale zvesť o mne sa už rozšírila, a milícia utiekla (pred nami). Zanechali všetko. Liezli jeden cez druhého, ako krysy.
Nie všetky ich oddiely stihli utiecť pred majdanovcami. Chlapi prechádzali cez barikádu a skúšali ich dohoniť. Brali skupiny desiatich-dvadsiatich zajatcov a odvádzali ich za Majdan, k budove Kyjevského magistrátu. Ale naši najaktívnejší hrdinovia sa pokúšali prenasledovať ich po Inštitútskej ulici, a príkaz strieľať na mítingujúcich prišiel rýchlo.

Bola to ťažká chvíľa, pretože som chápal, že som mohol zastaviť strieľanie do našich. Rôzni ľudia na Majdane – nebudem hovoriť kto, ale vysokopostavení ľudia – mi sľúbili, že náboje budú. Veril som im, behal som z miesta na miesto... Najťažšie minúty v mojom živote, úplná bezmocnosť. Hovoria, že na Majdane bolo mnoho zbraní. Nie je to pravda. Inak by nikto nedovolil strieľať do našich ľudí. Z mojej „sotni“ na Inštitútskej ulici zomreli Igor Serdjuk a Bogdan Vajda.
Som obranca svojej Vlasti, svojho ľudu. Keď mi došli náboje – bolo to, ako keby chirurgovi zobrali skalpel. Chorý potrebuje rýchly zákrok, a chirurg bez skalpela... A človek zomiera lekárovi pred očami.

V zóne ATO som stretával „berkutovcov“, bojujúcich za Ukrajinu. Ale snažím sa stretávať len s ľuďmi, ako som ja, alebo lepšími. Boli určité chvíle, konfliktné... Ak bojujú uvedomelo, nie kvôli obžive a výhodám, vojna sa pre nich môže stať očistou. Ale nemám chuť stretávať sa s nimi.
Na Majdane sme urobili krok správnym smerom a získali sme skúsenosť, ktorá nám dovolí ísť ďalej. Ale dnes môj štát ostáva nezákonný, a všetky jeho silové orgány považujem tiež za nezákonné. Preto nemám chuť komunikovať s nimi. A oni so mnou? Myslím, že po premiére filmu budú chcieť.
Mojimi obeťami sú zločinci, nepriatelia. Som povinný hovoriť o tom, aby iní ľudia vedeli, ako majú postupovať s nepriateľmi."


Tento rozhovor už Ivan Bubenčik stihol poprieť, a to aj napriek tomu, že o vraždách na Majdane hovoril už v roku 2014, a video rozhovoru vyložil osobne na Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=cZz_VOa9REA . Ivan Sijak však na svojej facebookovej stránke tvrdí, že rozhovor je autentický a jeho nahrávku má k dispozícii. "Generálna prokuratúra Ukrajiny na základe tohto interview bude skúmať, či v prípade Bubenčika hovoríme o vražde alebo sebaobrane." Povedal o tom veliteľ oddelenia špeciálneho vyšetrovania GPU Serhyj Horbatjuk. Strieľať z najvzdialenejšieho okna je teda nutná sebaobrana? Ivan Bubenčik sa však nemá čoho báť: "Verchovná rada prijala rozhodnutie o amnestii osôb, ktoré páchali zločiny vo vzťahu k ochrancom zákona, vrátane vrážd.", - dodal Horbatjuk.



Na záver pár faktov, ako ich uvádza ruský historik Alexander Djukov:

Skutočne, ráno 20.februára majdanovskí ozbrojenci použili strelné zbrane, vytlačili ochrancov zákona z Majdanu a dostali sa na Inštitútsku ulicu. Dvaja milicionári zavraždení Bubenčikom - to sú pravdepodobne spolupracovník Berkutu Simjuk N.N. a spolupracovník strážnej služby Michajlovič S.A., zavraždení výstrelmi do hlavy. V to ráno boli majdanovskými ozbrojencami zastrelení ešte dvaja milicionári: spolupracovník Berkutu Zubok V.V. a spolupracovník strážnej služby Spičak S.S., takže strelnú zbraň nemal len sám Bubenčik.
Pripomeniem, že všetky vymenované vraždy milicionárov majdanovskými ozbrojencami sa udiali ešte PRED masakrou na Inštitútskej ulici.
A teraz, občania, to najzaujímavejšie. Bubenčik tvrdí, že automat mu priviezli ráno 20. feburára, čo vyzerá pravdepodobne (pripomeniem, že v noci z 18. na 19. februára v dôsledku masových nepokojov v západných oblastiach Ukrajiny boli ukoristené zbrane milícií; do Kyjeva tieto zbrane mohli dôjsť najskôr v noci z 19. na 20. februára). To znamená, ako tvrdí Bubenčik, že dovtedy bežní majdanovskí útočníci nemali ozajstné strelné zbrane.

Avšak ešte večer 18. februára  bolo na Majdane zavraždených sedem milicionárov: spolupracovníci vojska ministerstva vnútra Petljuk I.I. (smrteľné strelné zranenie krku), Tretjak M.L. (smrteľné strelné zranenie do hlavy), Gončarov V.I. (smrteľné strelné zranenie krku), Vlasenko D.A. (ťažké strelné ranenie oboch pliec, zomrel v automobile rýchlej záchrannej služby), Ivanenko A.M. (smrteľné strelné zranenie, lokalizácia neznáma), spolupracovníci Berkutu Fedjukin A.V. (smrteľné strelné zranenie hrude) a Bulitko V.V. (smrteľné strelné zranenie hlavy). Ako vidíme, väčšine zavraždených milicionárov strieľali do hlavy a do krku.
Čo z toho vyplýva? Večer 18. februára nezvestní obstreľujú milicionárov na Majdane, pričom strieľajú naostro, s ozajstnými zbraňami, do hláv. Zavraždia hneď sedem ľudí. Ale ráno, 20. februára, keď milicionárov vytlačia z Majdanu, títo strelci kdesi miznú: po milicionároch strieľajú majdanovci z v noci ukradnutých zbraní. Avšak o niekoľko hodín na Inštitútskej ulici sa snajperi objavujú znovu, pravda, teraz už strieľajú nie milicionárov, ale majdanovcov.
A teraz si spomeňme na nedávnu správu o tom, že príslušníci Pravého sektoru pri napadnutí na opolčenecké kontrolné stanovisko pod Slavjanskom 20.apríla 2014 použili zbraň, ktorá vraždila Berkutovcov 18.-20. februára. (http://je-to-inak.livejournal.com/71691.html) Najdôležitejšia otázka (na ktorú zatiaľ nemáme odpoveď) - kedy konkrétne boli z tejto zbrane zavraždení milicionári. Ak 20. februára, zloží sa nám jeden obraz. Ale ak 18. februára, tak to znamená niečo celkom iné....

https://www.facebook.com/alexander.dyukov.9/posts/1083339311705804?pnref=story



Sloboda slova po európsky - ruského politológa bez objasnenia deportovali z Paríža
Je to inak
je_to_inak

Európski politici nemajú strach zo státisícov migrantov, o ktorých nemajú tušenia, čo sú zač. Boja sa toho, že v Európe bude počuť iný názor, ako je oficiálne prezentovaný. Inak sa nedá vysvetliť skutočnosť, že ruský analytik Medzinárodnej monitorovacej organizácie CIS-EMO Stanislav Byšok bol deportovaný z Francúzska so zákazom vjazdu do Schengenu. Situácia je o to bizarnejšia, že do Paríža Byšok priletel, aby sa zúčastnil na medzinárodnej konferencii venovanej slobode tlače.
A tento prípad nebol prvý.

„Večer v stredu som priletel na parížske letisko „Charles de Gaulle“, aby som sa zúčastnil na medzinárodnej konferencii „Sloboda tlače v podmienkach medzinárodnej nestability a terorizmu“, organizovanej Asociáciou nezávislých novinárov za mier (Assoziation Journalisten im Kampf um den Freiden).“,- povedal Byšok o svojich zážitkoch portálu Ridus. „Počas pasovej kontroly sa ma dôstojník opýtal, či som rezidentom jednej z krajín Schengenu, a po mojej zápornej odpovedi ma odviedol na policajný okrsok.“

V dôsledku toho ruský odborník strávil v policajnej miestnosti viac ako šesť hodín, po ktorých sa dozvedel, že ešte ten večer bude z krajiny deportovaný.

„Podľa dokumentov, ktoré mi predložili na stanici, Litva vydala dokument, platný pre celé územie Schengenu, podľa ktorého sa mi zakazuje vstup na jeho územie, ak nie som jeho rezidentom.“ , - zhrnul Byšok. „Táto formulácia bola nezrozumiteľná nielen pre mňa, ale aj pre samotných pohraničníkov, ktorí povedali, že sa s tým stretli prvýkrát. Ešte viac sa začudovali, keď sa dozvedeli, že v Litve som v živote nebol.“

Podľa slov politického analytika je mu príčina vydania zákazu Litvou úplne jasná. „V roku 2013 predsedala Litva Rade Európy, a jej prezidentka Dalia Grybauskaite bola osobne zodpovedná za podpísanie zmluvy o asociácii Ukrajiny s EÚ.“ ,- objasňuje podstatu litovských výhrad Byšok. „Počas štátneho prevratu na Ukrajine, ako aj po ňom, je pani Grybauskaite „advokátom“ nového smeru Ukrajiny pred európskym spoločenstvom. Moja odborná a spisovateľská činnosť, venovaná analýze ukrajinskej krízy, je v protiklade s aktivitami litovskej prezidentky.“

Treba poznamenať, že o niečo skôr, v decembri minulého roka, bol z Poľska, rovnako na požiadavku Litvy, deportovaný so zákazom vjazdu na územie Schengenu na tri roky Byškov kolega, prezident fondu „Ľudová diplomacia“ Alexej Kočetkov. Ten bol v Litve naposledy ešte v čase, keď bola sovietskou republikou, a nič ani v osobnom, ani v pracovnom živote, ho s Litvou nespája.

„Moje práce, napísané spolu s Alexejom Kočetkovom a inými odborníkmi, boli publikované v ruskom, ale aj v anglickom a poľskom jazyku, a boli predstavené v európskych hlavných mestách.“, - vysvetľuje si príčiny litovských požiadavok Stanislav Byšok. „Kniha Neonazis & Euromaidan bola doručená väčšine poslancov Európskeho parlamentu.“ ,- hovorí Byšok.

Byšok a Kočetkov sú teraz rozhodnutí požiadať o spoluprácu právnikov, vzniknutú bezprecedentnú situáciu nemienia jednoducho nechať tak. „Rázne rozhodnutie Dalie Grybauskaite vyvoláva pochybnosti o uplatňovaní práva na území Schengenu. Na jednej strane, v situácii, keď EÚ zasiahla kríza s ekonomickými migrantami, otvorené hranice Schengenu vážne sťažujú jeho členským krajinám ochranu svojej suverenity a bezpečnosti svojich občanov.“ ,- myslí si Stanislav Byšok. „Na druhej strane, pri zjavnej nevyhnutnosti vytvárania mostov medzi Ruskom a najdôležitejšími krajinami EÚ, vrátane Francúzska, agenti washingtonského vplyvu môžu, využívajúc svoje členstvo v Schengene, brániť rozvíjaniu občianskej diplomacie, medzi šíriteľov ktorej sa rátam aj ja.“

O tom, že Litva nekonala nezávisle, je presvedčený aj Alexej Kočetkov. Podľa neho „vietor duje spoza oceánu.“ „Podľa mojich informácií boli z Litvy do všetkých krajín Európskej únie rozposlané obežníky približne na tisíc ľudí – politológov, ekonómov, iných odborníkov z Ruska, aktívne pracujúcich vo oblasti vonkajšej politiky.“,- povedal politológ pre Ridus.

O tom, že je to tak, svedčí aj skutočnosť, že celkom nedávno bol Litvou bez objasnenia dôvodov zadržaný na vstupe do Európy ruský historik Alexander Djukov.

Ako veľmi je Byšok nebezpečný pre Európu, môžete vidieť napríklad z tohtotýždňovej relácie (Byšok je od 55. minúty)



Kto si chce pozrieť Byšokove knihy, venované udalostiam na Ukrajine, nájde ich na stránke CIS-EMO, odkaz je na konci článku. Tu sú niektoré z nich:

http://www.cis-emo.net/sites/default/files/imagesimce/ekstremizm_na_ukraine_doklad.pdf

http://www.cis-emo.net/sites/default/files/imagesimce/neonazis_euromaidan_-_3rd_edition.pdf


http://www.cis-emo.net/sites/default/files/imagesimce/odessa_massacre.pdf


http://www.cis-emo.net/sites/default/files/imagesimce/after_euromaidan.pdf



Medzinárodná monitorovacia skupina CIS-EMO, pre ktorú Byšok pracuje, je mimovládna organizácia, ktorá má za úlohu udržanie a rozvoj inštitútu volieb a spoločenskej kontroly volieb v krajinách s rozvíjajúcimi sa demokratickými systémami. Dnes sú členmi tejto skupiny predstavitelia Ruska, Poľska, Nemecka, Francúzska, Kirgizska, Ukrajiny, Moldavska, Bieloruska, Arménska a Lotyšska.


zdroj:

http://www.cis-emo.net/ru/news/rossiyskim-ekspertam-byshku-i-kochetkovu-zakryli-vezd-v-shengen




Pri Slavjansku sa našla zbraň, ktorou zabíjali "Berkutovcov" na Majdane
Je to inak
je_to_inak
20.februára na Majdane a 20.apríla na kontrolnom stanovisku DNR strieľali z rovnakých zbraní

Do členov špeciálneho oddielu "Berkut" a príslušníkov vojsk Ministerstva vnútra Ukrajiny v období masových vrážd na Majdane 18.-20. februára 2014 strieľali zo zbraní, ktoré používali v zóne ATO (tzv. antiteroristickej operácie – pozn.) pravdepodobne aktivisti Pravého sektora. Takýto záver vyvodil Pečerský Okresný súd v Kyjeve. Expertíza potvrdila, že 20. apríla 2014 na kontrolnom stanovisku DNR pri Slavjansku sa strieľalo zo zbrane, ktorá predtým zabíjala a zranila "dvoch alebo viac" členov špeciálneho oddielu "Berkut", príslušníkov milície hlavného mesta Ukrajiny a vojakov základnej služby vojsk Ministerstva vnútra, počas hromadných strelieb na Majdane.



Prípad zavraždených policajtov
Vo Všeobecnom registri súdnych rozhodnutí  sa objavil výnos  týkajúci sa trestného činu č. 12014100100001455 (článok 115 a článok 15 Trestného zákonníka Ukrajiny – „Vražda a pokus o vraždu“). Ako súčasť prípravného konania vyšetrovania prípadu bolo konkrétne zistené, že 13 príslušníkov Ministerstva vnútra bolo zabitých alebo zranených na Majdane 18-20 februára 2014 projektilmi vystrelenými zo zbrane, ktorá bola použitá počas útoku na kontrolné stanovište DNR pri Slavjansku 20. apríla 2014.

"Vyšetrovaním sa zistilo, že vraždy vojakov OSOBA_12 a OSOBA_14, a tiež spôsobené strelné a telesné zranenia OSOBY_16, OSOBY_17 a OSOBY_18 boli spáchané jediným exemplárom zbrane. Tiež sa zistilo, že rovnaká zbraň bola použitá 20. apríla 2014 okolo 14:00 počas stretov na kontrolnom stanovišti na ceste medzi obcami Bylbasovka  a Čerkasskoje v slavjanskom okrese Doneckej oblasti, počas ktorého boli zabití traja ľudia z radov tzv. opolčencov DNR a zranení dvaja ľudia zo strany útočníkov, "- píše sa v uznesení Pečerského Okresného súdu.



Nepolapiteľní podozriví
V súlade s Všeobecným registrom súdnych rozhodnutí v prípade útoku na kontrolné stanovisko pri Slavjansku figurujú dvaja podozriví. Sú to ľudia, u ktorých sa našla zbraň, ktorá bola použitá aj proti "Berkutu" na Majdane 18.-20. februára a aj počas útoku na kontrolné stanovisko DNR pri Bylbasovke 20. apríla 2014.
V uznesení sa nehovorí, čo sa momentálne deje s podozrivými, či boli zadržaní, a či sa nachádzajú vo väzbe. Alexander Gorošinský, právny zástupca príslušníkov "Berkutu", ktorí boli zadržaní pre podozrenie z masových vrážd Majdane, počul len o expertíze zbrane a príslušnom rozhodnutí Pečerského Okresného súdu.
"U nás teraz pôsobí selektívna spravodlivosť, a počul som chýry, podľa ktorých podozrivých z vraždy príslušníkov Ministerstva vnútra prepustili počas vyšetrovania do domáceho väzenia," - konštatoval Gorošinský.



Treba si všimnúť, že čas od času sa v médiách objavili materiály o tom, že niektorí z dobrovoľníkov, ktorí išli bojovať do ATO, strieľali 18.-20. februára do príslušníkov "Berkutu" a vojakov základnej služby vojsk Ministerstva vnútra. Jeden z týchto mužov, ktorý si prial zostať v anonymite, na jeseň roku 2014 slúžil v Mariupoli, Doneckej oblasti. Svojho času v rozhovore pre "Vesti.Reporter" povedal, že 20. februára asi o šiestej hodine ráno strieľal na policajtov z druhého poschodia konzervatória automatickou zbraňou „Sajga“. Podľa jeho slov zbraň na Majdan priniesol Kyjevčan, ktorý bol poľovníkom. Spolu so "Sajgou" Kyjevčan mesta dal aj veľké množstvo munície.
"Snažil som sa strieľať do nôh, ale ani neviem, či som niekoho trafil. Nepovažujem sa za hrdinu a nepýšim sa tým, aj keď viem, že spolu so mnou v ten deň na bezpečnostné zložky strieľalo ešte asi desať aktivistov Majdanu. Skončilo sa to tým, že ma odtiahli predstavitelia „Samooborony“. Odviezli ma do Kyjevskej oblasti, odkiaľ som už sám cestoval domov, " - povedal ukrajinskému časopisu dobrovoľník.
Vo veliteľstve Ministerstva vnútra medzitým odmietli komentovať situáciu týkajúcu sa expertízy, ktorá potvrdzuje, že do bezpečnostných zložiek na Majdane 18.-20. februára a na aktivistov DNR 20. apríla 2014 na kontrolnom stanovisku pri Slavjansku strieľali z rovnakej zbrane. Hovorca Ministerstva vnútra  Arťom Ševčenko napísal korešpondentovi novín "Strana" takúto SMS-správu: "Čo presne Vám mám povedať? Vyšetrovaním veci Majdan – Gorbaťjuk sa zaoberá správa Generálnej prokuratúry Ukrajiny".



Veľkonočná streľba
Pripomeňme, že útok na kontrolné stanovisko DNR pri Slavjansku na Veľkú noc 20. apríla 2014 sa stal jedným z prvých bojov tej doby. Bez ohľadu na už deklarovanú protiteroristickú operáciu na Donbase sa streľbou na kontrolné stanovište v dedine Bylbasovka zaoberala milícia Doneckej oblasti. Podľa vyšetrovania vtedy zahynuli traja miestni obyvatelia, ktorí sa pripojili k „separatistom“: Sergej  Rudenko (narodený v roku 1957), Pavel Pavelko (narodený v roku 1977) a 20-ročný Alexander Sigalov.
"Neznámi na dvoch vozidlách, asi dvanásť ľudí, odišli z miesta činu smerom na Charkovskú oblasť a odviezli so sebou mŕtvych a ranených, ktorých počet nie je známy.  Dve vozidlá, ktoré ostali na mieste, boli zničené v dôsledku podpaľačstva." – konštatovalo sa v  oficiálnom vyhlásení Ministerstva vnútra.
Bezprostredne po útoku sa na Internete rozšírilo video z miesta streľby. Na videozázname na kontrolnom stanovišti skutočne stálo niekoľko vyhorených automobilov. Hlavnou senzáciou vtedy boli tiež vizitky veliteľa Pravého sektoru Dmitryja Jaroša, ktoré sa našli na mieste činu.
Vtedy to vyvolalo množstvo vtipov, ale ako sa ukázalo, zástupcovia "Pravého sektora" sa týchto udalostí skutočne zúčastnili.





V čase útoku na kontrolné stanovisky Bylbasovka sa na ňom nachádzalo 26 neozbrojených miestnych obyvateľov, ktorí kontrolovali automobily na vjazde do Slavjanska a varovali sily samoobrany o príchode armádnych zložiek. Zbrane v tom čase na kontrolnom stanovisku nemali. Traja miestni obyvatelia zomreli na mieste, jeden bol vážne zranený.
Proukrajinskí útočníci prišli na štyroch terénnych automobiloch. Vybehli z áut a spustili silnú paľbu po všetkých, ktorí boli na kontrolnom stanovisku.
Opolčencom, ktorí prišli na pomoc kontrolnému stanovisku, sa podarilo útok odraziť a zlikvidovať dvoch útočníkov. Ostatní utiekli a nechali tam značnú časť svojich vecí, ako aj dva automobily. Pri prehliadke sa našli potvrdenia o príslušnosti k Pravému sektoru, vizitky Dmytryja Jaroša, náboje do ostreľovacej pušky a veľký arzenál zbraní, ktoré nie sú súčasťou výzbroje ukrajinskej armády.
Útok sa odohral počas Veľkonočných sviatkov potom, ako ľudové opolčenie Slavjanska vyhlásilo prerušenie vojenských operácií počas sviatkov.

Zdroje:

http://strana.ua/articles/investigations/1068--berkutov-na-majdane-ubivali-s-oruzhiya-kotoroe-ispolzovalos-potom-v-ato.html
http://pc.ki.court.gov.ua/sud2606/spysok_sprav/spravy/



Malajzijský Boeing zostrelený na Donbase - Ukrajina sa zamotala do vlastných lží
Je to inak
je_to_inak
Buď holandská Rada pre vyšetrovanie katastrofy na Donbase otvorene klame, alebo sa Ukrajina zamotala vo vlastných lžiach a polopravdách.


„Ukrajina sa zamotala do vlastnej lži“ – tak sa nazýva článok Erika Vrijsena v holandskom týždenníku Elsevier.

Holandský týždenník Elsevier uverejnil článok, ktorý usvedčuje ukrajinské orgány zo lži. Reč je o vyšetrovaní príčin leteckej katastrofy malajzijského Boeingu na Donbase v júli roku 2014. Ukázalo sa, že holandská strana, ktorá je zodpovedná za vyjasnenie okolností tragédie, vôbec nebrala do úvahy údaje z radarov – jednoducho ich nemala. Kyjev však celý čas tvrdí presný opak. Rozporov je však viac.

V utorok bývalý prvý zástupca ministra infraštruktúry Ukrajiny a holandský občan Vladimir Schulmeister vyhlásil, že holandská Rada pre vyšetrovanie a bezpečnosť nikdy nežiadala údaje z radarov. Tieto údaje sú jedny z kľúčových dôkazov, pretože by mohli pomôcť určiť, kde presne sa nachádzalo stanovisko „Buk“ – ak vôbec existovalo.

„V tom čase som bol členom ministerskej komisie pre MH17. Ak by vtedy Rada pre vyšetrovanie žiadala údaje z radarov, vedel by som o tom. Všetko, čo žiadali, sme poskytli.“ – povedal Schulmeister.
V podstate Schulmeister teraz môže hovoriť všetko, čo sa mu zachce – od 30.12.2015 už nie je štátnym úradníkom. Podľa jeho slov odišiel z postu viceministra kvôli malému platu – len 200 €, pritom posledných 15 rokov pracoval vo finančníctve a nedá sa nazvať bedárom. Ukrajinské ministerstvo infraštruktúry však reaguje okamžite. Hneď na druhý deň ministerstvo vyhlasuje, že Schulmeister bol pravdepodobne nesprávne pochopený - kvôli nedostatočnému ovládaniu jazyka! Nedorozumenie je však vylúčené – Schulmeister hovorí po holandsky, keďže študoval v Delfte a pracoval v Geleene. Nasleduje vysvetlenie, že Kyjev ešte 23. júla 2014 poskytol Holandsku údaje z radarov, ale Schulmeister to, vraj, nevedel, pretože vtedy ešte nebol súčasťou komisie na vyšetrovanie katastrofy.

Toto však protirečí správe Rady, keďže v nej sa uvádza, že ukrajinské civilné radarové stanice v júli 2014 nepracovali kvôli údržbe. Inými slovami, žiadne údaje z radarov neboli, aj keď podľa vyhlásenia Rady, otázka o radaroch sa niekoľkokrát s Ukrajinou preberala: koncom augusta 2014 boli ukrajinskí odborníci v Holandsku, a v jari 2015 osobitný vyslanec Rady išiel do Kyjeva, aby dostal údaje z radarov.

Prístup k radarovým údajom má pre súd veľkú váhu, pretože tieto údaje môžu dokázať presné miesto, odkiaľ bola vypustená raketa. Vznikol tak dojem, že Ukrajina tají údaje, pretože má čo skrývať. Spravidla sa po leteckej katastrofe údaje z radarov hneď chránia a využívajú na ďalšie vyšetrovanie.

Vrijsen sa logicky pýta: kto klame? Alebo Holandská rada pre vyšetrovanie tvrdí o katastrofe otvorené klamstvo, alebo sa Ukrajina zamotala vo vlastných lžiach a polopravdách. Otázka nie je zbytočná: za poldruha roka, ktorý prešiel od katastrofy, nie sú pomenovaní vinníci ani príčina.

Radarový expert Piet van Genderen pri vypočutí Radou vyhlásil, že nie je vierohodné, aby  v čase havárie v Malajzii Airlines MH17 boli všetky radarové systémy v tejto oblasti vypnuté. Je veľmi nezvyčajné vykonávať plánovanú údržbu na všetkých systémoch súčasne.

Ukrajina mala v oblasti tri radarové systémy, na ktorých by musela byť havária viditeľná. Všetky tri systémy však boli vypnuté kvôli pravidelnej údržbe.

Podľa van Genderena je "veľmi neobvyklé", že krajina vypne všetky tri primárne radarové systémy súčasne.

Prvotné dáta z radarového systému by mohli byť kľúčové pri vyšetrovaní katastrofy. Podľa van Genderena je veľmi pravdepodobné, že raketa, ktorá zostrelila Boeing 777, by bola na radare viditeľná. Zariadenie samo o sebe by bolo nápadné.

Ďalší holandský denník, De Morgen, priniesol vyhlásenie riaditeľa „Eurocontrol“ – Európskej kontroly vzdušného priestoru Joea Sultana, podľa ktorého Ukrajina neoznámila, že v moment havárie vypla systém radarovej kontroly z technických príčin. Podľa Joea Sultana sú krajiny povinné nahlásiť poruchy na radare, ak majú vplyv na kontrolu vzdušného priestoru. „Môžem potvrdiť, že takúto informáciu sme nedostali."
Thomans Schansman, otec 18-ročnej Quinn, ktorá zomrela v lietadle, považuje tvrdenie Ukrajiny za nedôveryhodné. „Ukrajina nemôže vysvetliť, prečo v čase vojny nemala funkčný radar, keď tam boli zostreľované lietadlá. Nedá sa uveriť tomu, že Ukrajina nemá radar.“

http://www.elsevier.nl/Nederland/achtergrond/2016/2/MH17-is-Oekraine-verstrikt-geraakt-in-eigen-leugens-2756636W/
http://www.elsevier.nl/Nederland/achtergrond/2016/1/MH17-Alle-radarsystemen-stonden-uit-Ongeloofwaardig-2750169W/
http://www.segodnya.ua/ukraine/inosmi-ob-ukraine-agitaciya-v-mvf-otklyuchennye-radary-i-rost-podderzhki-v-niderlandah-688469.html
http://www.demorgen.be/buitenland/mh17-ramp-radarverhaal-oekraine-ongeloofwaardiger-met-de-dag-bcd1f394/






Čo je skryté za maskami ukrajinskej revolúcie
Je to inak
je_to_inak

1. februára francúzska televízia Canal+ odvysielala dokumentárny film Paula Moreiru o masakre v Odese a úlohe ultrapravých hnutí na Ukrajine po revolúcii. Tesne pred odvysielaním filmu sa s režisérom porozprávali noviny L´Humanité.




Paul Moreira si už získal dobrú povesť v oblasti novinárskeho pátrania. Ani jeho nový dokumentárny film nie je výnimkou z pravidla. Zakladateľ agentúry Premières Lignes v ňom pozorne skúma situáciu na Ukrajine po revolúcii. Film, zložený z troch častí, odhaľuje až príliš pekný obraz hnutia, ktorému sa tak potešila Západná Európa, nehľadiac na to, že sa trom neonacistickým hnutiam podarilo dostať k moci, a následne postupne sformovať ozbrojené sily. Vyšetrovanie, opreté o dokumenty a rozhovory so svedkami, odsudzuje nepotrestanú vraždu 45 proruských aktivistov v Odese v máji 2014, ako aj všadeprítomnú, nie nezištnú spoluúčasť USA.


L'Humanité: V príhovore k vášmu dokumentu hovoríte, že ste videli tri symboly na zhromaždeniach počas ukrajinskej revolúcie. Poslúžilo to ako východiskový bod pre vaše vyšetrovanie?

Paul Moreira: V tom čase som ešte nebol nikdy na Ukrajine. Moja predstava o revolúcii sa vytvárala z toho, čo som videl v televízii. Ale hneď som si všimol istý nesúlad medzi entuziazmom médií, vyvolaného revolúciou, a radom varovných signálov. Išlo akoby o poruchy,  ktoré bránia čistému zvuku. Mám na mysli bojové zástavy „Pravého sektoru“, nášivky so symbolikou skupiny, ktorá sa neskôr stala „Azovom“... O týchto znepokojujúcich momentoch sa takmer nezmieňovalo. Vždy som mal nedôveru k príbehom, rozprávaných v čierno-bielych farbách. Pri pozornejšom pohľade som pochopil, že sme dovolili cenzurovať (ak už nemám rovno povedať, že sme vystavili cenzúre) časť dejín. Aby sa západné demokracie nerozhorčili pri pohľade na to, ako „zlatí“ ukrajinskí revolucionári“ uskutočnili popravu ľudí v Odese. To všetko ma vedie k myšlienke o pochybnom spravodajstve o ukrajinských udalostiach.


S čím je, podľa vás, spojené toto mlčanie?


Na to, aby masakra v Odese upútala pozornosť ľudí, bolo treba upriamiť pozornosť na skutočnosť, že v úplnom centre Európy 21. storočia bolo 45 ľudí zavraždených pri úplnej nečinnosti polície. Hovoríme o nepotrestanej masovej vražde. Európska komisia sa zaujímala o túto udalosť, oboznámila sa s hláseniami, ale nekonala. Výsledkom je zvláštna, dokonca až paradoxná situácia. YouTube bol preplnený videami z tohto incidentu. Ako mnohí iní, ani ja som tieto informácie nevidel. Niekoľko týždňov som potom strávil sledovaním týchto videí a rekonštruovaniu udalostí. Pravdepodobne som nikdy nevidel takú tragickú udalosť, o ktorej sa hovorilo tak málo, napriek množstvu videomateriálov. Samozrejme, boli o tom napísané články. Akurát že verejnosť reagovala na to spôsobom, ako by sa nič nestalo. Pretože išlo o proruských aktivistov, starých komunistov. Hoci ľudia by si mali uvedomiť skutočnosť, že medzi revolučnými silami sú mimoriadne agresívne nacionalistické prvky. Ja som pritom ani nechcel zneužívať niektoré aspekty, ako je napríklad vyšetrovanie nemeckých a britských odborníkov, z ktorého vyplýva, že slávnu streľbu na Majdane mohli  uskutočniť samotní rebeli kvôli provokácii ... Mnohé tak ostalo nepovšimnuté.


V dokumente hovoríte, že jedného dňa sa netvor môže obrátiť proti svojmu tvorcovi. Čo ste tým mysleli?

Revolúcia mala za následok nárast polovojenských zoskupení. A oni nemienia ustúpiť pred štátnou mocou. Konajú ako polícia namiesto polície. Boli prípady prestreliek medzi príslušníkmi „Pravého sektoru“ a policajtami. Títo ľudia, bezpochyby, veľa riskovali a prejavili nemalú odvahu kvôli zmene režimu. Len ich politický projekt bol iný, nechceli len dosadiť iných politikov. Problém je nasledovný: protestné hnutie, ktoré sa sformovalo na ulici, otvorilo cestu pre tieto oddiely. A tie teraz chcú ísť ďalej. A ukrajinská štátna moc ich nedokáže kontrolovať. Ak sa rozhodnú zablokovať hranicu, tak polícia to jednoducho len monitoruje, nemá ani chuť, ani možnosť niečo podniknúť. Znamená to, že netvor sa dostal na slobodu.

Podarilo sa Vám zozbierať výpovede očitých svedkov. Pôvodcovia zločinov v Odese sa ani nepokúšajú niečo popierať...

Bohužiaľ, dejiny vždy píšu víťazi. Ak neboli potrestaní, ak nie je nič, čo by poukazovalo na fakt zločinu, považujú svoje činy za zákonné. V knihe „Akt vraždy“ Joshua Oppenheimer rozpráva o masových vraždách v Indonézii v roku 1965. Vrahovia opisujú to, ako vraždili, a otvorene hovoria: „My sme víťazi, a teda my určujeme, čo sú dejiny.“ Pri pohľade na situáciu na Ukrajine som si na to hneď spomenul. Jeden z líderov proukrajinských povstalcov otvorene tvrdí, že necíti ani najmenšie výčitky. Podľa neho všetci dostali to, čo si zaslúžili.

Dobrovoľne Vás pustili medzi seba na svoje tréningové základne. Akí sú to ľudia?

Keď som sa k nim vybral, mnoho vecí poukazovalo na masovú prítomnosť neonacistov a pravicových radikálov medzi nimi. Časť týchto svedectiev sa mohla pripísať ruskej propagande. Preto sa mi chcelo názorne, pomocou ich vlastných slov, ukázať, čo sú zač. Predstavujem to ako odhalenie, pretože sa veľmi pokúšajú schovať svoju príslušnosť k neonacizmu. Chápu, že príslušnosť k tomuto historickému prúdu by sa v Západnej Európe vnímala zle. Chcel som aj ukázať túto ich snahu. Napríklad, v jednej zo scén s nimi trénuje jeden mladý Francúz. Kým som nakrúcal, uvedomil si, že z uniformy zabudol odstrániť svoje kódové meno: Mussolini...



Okrem povahy týchto hnutí hovoríte aj o nebezpečnej hre USA v tejto časti Európy.

Bývalý riaditeľ CIA Petreus odišiel do súkromného sektoru, ale stále udržiava úzke styky s americkými orgánmi. Hovorí to, čo sa nevie odhodlať povedať vláda: je potrebná útočná výzbroj. Ale hrať takúto hru pri ruských hraniciach je obrovské riziko. Ukrajinská revolúcia mala pekné dôvody. Ale realita je tá, že stupeň zásahu Američanov do zmeny režimu môže byť Putinom vnímaná ako akt agresie a ešte viac ho naladiť proti Ukrajine. Protiputinská stratégia USA (ako hovorí Petreus, má zabrániť Rusku stať sa impériom) je veľmi jasná. Môže však priviesť k rozsiahlemu konfliktu.


http://www.humanite.fr/tv-derriere-les-masques-de-la-revolution-ukrainienne-597568


Nemecké médiá pracujú podľa príkazov zhora, tvrdí nemecký novinár
Je to inak
je_to_inak

Nemecký novinár obvinil nemecké média, že pracujú podľa príkazov vlády

Nemecká tlač je vystavená cenzúre a „príkazom zhora“, vyhlásil bývalý vedúci štúdia televíznej stanice ZDF Wolfgang Herles vo vysielaní rádia Deutschlandfunk.


Novinár zdôraznil, že mediálni pracovníci sú obmedzovaní vo výbere správ a v ich slobodnom interpretovaní. Predstavitelia vlády tiež kladú obmedzenia na mnohé témy, diktujú, o čom a ako písať, poznamenal Herles.

Podľa jeho slov boli podobné inštrukcie v čase zjednotenia NDR a NSR. „Vtedy sme nemohli hovoriť nič negatívne o nových federatívnych územiach. Dnes sa nesmie hovoriť nič negatívne o utečencoch. Takáto vládna žurnalistika vedie k tomu, že ľudia nám prestanú dôverovať.“, - dodal bývalý vedúci štúdia televíznej stanice ZDF.

Bývalý moderátor televízie ARD Ulrich Wickert v interview pre Wirtschaftswode povedal, že občania Nemecka postupne strácajú dôveru voči novinárom. Mnohí novinári to však nespájajú s kvalitou nimi publikovaných materiálov, ale s prácou ruských špeciálnych služieb.

„Ak by som šéfoval KGB, čo by som urobil v Nemecku? Diskreditoval by som médiá, pustil by som do obehu slovo „lživá tlač“, - vyhlásil Wickert a dodal, že dôkazy nato neexistujú.

Už predtým sa nemecký novinár Udo Ulfkotte priznal, že neraz musel spolupracovať so CIA, ako aj s nemeckými špeciálnymi službami. Pod hrozbou prepustenia ho nútili podpisovať sa svojím menom pod politicky angažované články.

Podľa údajov Edwarda Snowdena, ktoré zverejnil v interview pre First Look Media, aj britské tajné služby aktívne zasahujú do formovania „správnej“ verejnej mienky prostredníctvom tlaku na média.

podľa:
https://ruposters.ru/news/01-02-2016/nemeckie-smi


kto chce vedieť viac:
http://www.deutschlandfunk.de/medienquartett-bitte-nicht-stoeren-hauptstadtjournalisten.1301.de.html?dram:article_id=343058

http://www.wiwo.de/politik/deutschland/ulrich-wickert-medien-haben-ein-falsches-verstaendnis-von-toleranz/12890660-all.html

https://www.youtube.com/watch?v=lvT4zyAfaHk











Film pre Canal+ : Ukrajina. Masky revolúcie - nepohodlná pravda pre Kyjev v európskom éteri
Je to inak
je_to_inak

Dnes bude mať na francúzskom televíznom kanáli premiéru film o udalostiach na Majdane a v Odese. Ukrajinské veľvyslanectvo vo Francúzsku požiadalo televíznu stanicu, aby film neodvysielala.


Netrpezlivo očakávame francúzsky film. Ak pravdu nazývajú „proruský uhol pohľadu“, tak to znamená znak kvality nášho postoja. A postoja Paula Moreiru.

Je neuveriteľne zábavné pozorovať, ako „taktika osočovania“, osvojená „novými Ukrajincami“ až do reflexov, s jej vulgárnym tónom a lexikou, ako aj netriezvou logikou, začína nemiestne a hlúpo vyzerať v sporoch so „staršími bratmi“ – Európanmi. Všetkým tým „zázračným výrokom“ typu „separatisti obstreľujú sami seba“ a „sami seba upálili“ v európskom mediálnom priestore slušne načúvajú až do momentu, kým niekomu z tamojších profesionálov nepríde na um osobne sa zorientovať v situácii, z ktorej na míle páchne klamstvom a podvodmi. A vtedy Ukrajinci, tak hrdí na svoju „európskosť“ začínajú obviňovať skutočných, plnohodnotných Európanov z takých absurdných hriechov, že zrazu je jasné – u jedných a druhých sa vzťah aj k slobode slova, aj k zdravému rozumu, aj k humanizmu zjavne kardinálne líši.


Meno Paula Moreiru znamená veľa v európskej dokumentaristike. Je to akýsi francúzsky Michael Moore, ktorý rád strháva rúška, ale s dôrazom nie na sprisahania, ale na starostlivé dokumentárne vyšetrovanie. Moreira nakrúcal (a získaval za to ceny) filmy o Somálsku, Iraku, Afganistane, Julianovi Assangeovi, tabakových koncernoch. Je to nebojácny a nie politicky korektný muž, ktorý bez rozpakov ukazuje v svojich filmoch „nepohodlnú pravdu“, ktorá sa často nepáči USA (je to pochopiteľné – podpaľačom sa nepáčia zábery spáleniska). Francúzi sa ešte od čias de Gaulla nie veľmi snažili vyhovieť „svetovému hegemónovi“.

Dnes, 1. februára, francúzsky kanál Canal + plánuje odvysielať (a takmer určite sa svojho úmyslu nevzdá) posledné dielo Paula - film "Ukrajina. Masky revolúcie. " V ňom sa hovorí, na základe videí z miesta udalostí a interview so svedkami, o tom, čo sa v zime 2014 dialo na Majdane, a o tej tragédii, ktorá sa neskôr stala v Odese. "Chcel som pochopiť odeskú masakru – v Európe sa úplne zamlčiavala, nikto o tom nevedel, vrátane mňa. Keď som tam prišiell, bol som otrasený - 45 ľudí bolo zavraždených uprostred Európy, a nikto o tom nevedel! "-  takto objasnil svoj záujem o vec Moreira.

A ako zareagovala ukrajinská strana na európsku snahu objasniť doteraz nevyšetrenú tragédiu cestou nezávislého novinárskeho vyšetrovania? Poskytla spoluprácu? Kúpila práva na premietanie filmu v Ukrajine? Poďakovala režisérovi za to, že pripomenul Európanom Ukrajinu?

Samozrejme, že nie!

Reakcia ukrajinského veľvyslanectva: „Verzia Paula Moreiru o udalostiach v Ukrajine, vrátane nezákonnej anexie Krymu, je hudbou pre uši prívržencov teórií spiknutí a proruských propagandistov. Toto robí z filmu pamflet v najhorších tradíciach dezinformácie.

A ešte:  „Pokusy objasnenia týchto udalostí ako operácie financovanej Spojenými štátmi sú nielen lživé, ale aj veľmi neúctivé k našim občanom, zavraždeným v centre Kyjeva v zápase o demokratické smerovanie svojej krajiny."

Takými múdrosťami sa však ukrajinskí „pravdoľubi“ neohraničili. Vyzvali riaditeľa televízie Canal+, aby tento film nebol odvysielaný. Sloboda slova a boj názorov? Nie, nepočuli sme o tom. Pošpiniť a zakázať – také je ukrajinské vnímanie európskych pluralistických hodnôt.

Čo tak rozzúrilo "nových Ukrajincov"? Zatiaľ, pred premiérou, môžeme film posudzovať len podľa obsahu trailera a pár krátkych citátov tých kritikov, ktorí film videli. V princípe však dokumentárny film vyvolal viacero kategoricky nepríjemných otázok, obvyklé odpovede na ne sa však Moreirovi nezdali ani trochu presvedčivými.

Napríklad, kto konal ako hlavná sila "revolúcie dôstojnosti"? Romantická verzia hovorí, že ľud, ktorý sa spojil v extáze zmien. Moreira odhaľuje "verejné tajomstvo" - nie, nie ľud, ale "Pravý sektor", "Sloboda", a tí, ktorí sa neskôr stali nacistickým zoskupením "Azov". To, čo sa pre nás dávno stalo samozrejmosťou, si Európania ešte musia uvedomiť a prijať. Zásluhou Paula Moreiru je, že pre európske publikum robí takúto „osvetu“.

Kvikot o "pokusoch vysvetliť tieto udalosti ako operáciu, financovanú zo strany Spojených štátov" je najviac pochopiteľný. Ak časť viny chuligánik-Ukrajina teoreticky môže vziať na seba, pošpiniť v tom svojho "veliteľa" je pre nich ako smrť. Ale Francúzi, rovnako ako ostatní Európania, sa po škandáloch s americkým odpočúvaním vedúcich predstaviteľov EÚ stali oveľa kritickejší voči takýmto "gestám dobrej vôle" ako sú "keksíky Nulandovej" (tieto snímky sú vo filme). A  celkom rozumne sa domnievajú, že ak sa spravodajské služby USA natlačili do posvätnej EÚ, prečo sa by nemali aktivizovať aj na oveľa divokejšej Ukrajine?

Netrpezlivo čakáme na francúzsky film. Ak pravdu nazývajú „proruský uhol pohľadu“, tak to znamená znak kvality nášho postoja. A postoja Paula Moreiru.

A tu je samotný film:



iný film skoršieho vydania s ruským prekladom:

http://jpgazeta.ru/ukraina-maski-revolyutsii-neudobnaya-dlya-kieva-pravda-v-evropeyskom-efire/






Skáčte ďalej a vyššie, Ukrajinci! US Embassy Vám želá sušienky od Nulandovej!
Je to inak
je_to_inak
Pri príležitosti Nového roku pripravilo americké veľvyslanectvo Ukrajine namiesto finančnej podpory duchovný darček v podobe videoklipu. Kým pred rokom do klipu zozbierali všetky ukrajinské "víťazstvá" (samozrejme, "antiteroristická operácia", ani neustále zdražovanie v klipe prítomné neboli), za rok 2015 už do klipu nebolo čo dať ("Debaľcevský kotol" ani vražda novinára Olesa Buzinu sa nie veľmi hodia). A tak pracovníci americkej ambasády zaželali Ukrajincom len: sušienky od Nulandovej a majú pre nich krátky odkaz - dzindziling!





minuloročný klip od US Embassy: http://jetoinak.livejournal.com/24006.html




Pozdrav z minulosti
Je to inak
je_to_inak
Boris Jeľcin má pre nás vinš:



ale darmo, klasika je klasika, a Jeľcin na Brežneva nemá:





Opitý poslanec Verchovnej rady ospevuje Hitlera
Je to inak
je_to_inak
Ak Vám niekto bude hovoriť, že fašizmus na Ukrajine nie je, ukážte mu toto video.

Presne o tom hovoria donbaskí povstalci: Vzali sme do rúk zbrane, aby sme sa bránili pred nacistami, ktorí prišli na Ukrajine k moci. Pred ľuďmi, ako je Artjom Vitko, ktorý sa "antiteroristickej operácie" zúčastnil ako veliteľ špeciálneho prápora Luhansk-1. Artjom Vitko je poslanec Verchovnej rady Ukrajiny a vo voľnom čase rád spieva.




Na internete sa objavilo video, v ktorom ľudový poslanec za Radikálnu stranu Artjom Vitko ospevuje vodcu nacistického Nemecka Adolfa Hitlera. Je evidentné, že poslanec je opitý. Pritom, ako si nalieva pitie, si pospevuje:
"Adolf Hitler je spolu s nami, Adolf Hitler je v každom z nás. A orol so železnými krídlami nám pomôže v potrebný čas."



Pikantné je, že poslanec Artjom Vitko je členom skupiny pre vzťahy medzi parlamentami Ukrajina-Izrael.

P.S.: samozrejme, že nacisti sa nájdu v každej krajine. Ale len v Ukrajine sa môžu k svojim názorom otvorene hlásiť a ostať členmi zákonodarného orgánu či silových štruktúr.


Následky Majdanu - lúpeže civilistov nekontrolovateľnými bandami
Je to inak
je_to_inak

To, čo mnohí predvídali, sa stáva na Ukrajine realitou. Násilie plodí násilie a ozbrojené bandy, ktoré priviedli k moci terajší režim, sa necítia byť viazané žiadnymi predpismi a zákonmi. Násilie sa deje aj mimo zóny "antiteroristickej operácie", polícia má však príkaz zhora zatvárať nad násilím "hrdinov ATO" oči.


Bezprávie v Chersonskom kraji – „Ajdarovci“ lúpia u miestnych obyvateľov a vyhrážajú sa im popravou

Skupina ľudí vo vojenskom oblečení za použitia sily odoberá obyvateľom Chersonskom kraji ich osobné veci, vrátane automobilov, telefónov, dobytka atď.

Ako oznámila tlačová agentúra Hlavného oddelenia Národnej polície Ukrajiny v Chersonskom kraji, v dedinskom bare Kalančakského okresu sa udial konflikt medzi ľuďmi vo vojenskom oblečení a dvoma miestnymi traktoristami. Podľa výpovede traktoristov sa pokúšali utiecť pred neznámymi, ktorí ich prenasledovali. Svoje auto muži zastavili vo dvore, potom sa skryli. Ľudia vo vojenskom oblečení prišli k dvoru a uvideli automobil. V tom čase sa syn majiteľa vracal domov. „Vojaci“ mu za použitia sily vzali mobilný telefón a kľúče od automobilu. V tejto veci sa začalo trestné stíhanie za „lúpež“.

O niekoľko dní sa neďaleko od Kalančakského oddelenia polície udial konflikt medzi manželmi a ľuďmi tiež vo vojenskom oblečení. Muža udreli do tváre, navyše sa jeden druhému vyhrážali smrťou. V tejto veci sa začali trestné stíhania za „úmyselné ľahké ublíženie na zdraví“ a „vyhrážanie zabitím“.

Podľa informácií predsedu Celoukrajinskej asociácie práceschopných invalidov a bývalého poslanca Alexeja Žuravka sú neznámi vo vojenskom oblečení bojovníci práporu „Ajdar“.

“Na hranici s Krymom v Kalančakskom okrese Chersonského kraja počas dvoch dní zmizli dve 14-ročné dievčatá. Nemôžu ich nájsť. Tiež bol odobratý dom, jeho pôvodný majiteľ bez stopy zmizol. Do týchto udalostí je zapletený prápor „Ajdar“, ako aj miestne zločinecké skupiny a iné radikálne banditské zoskupenia. Zvýšil sa počet prípadov rabovania súkromných domov, rovnako ako krádeže potravín, prádla, ktoré schne na dvore, a dokonca aj dobytka, "- povedal bývalý poslanec na svojej stránke v sociálnej sieti Facebook.

Podľa jeho slov bolo okrem toho v Kalančakskom okrese dňa 19. 12. 2015 spáchané olúpenie staršieho rodinného páru: banditi odniesli matrace, teplé oblečenie a zobrali im 1300 hrivien.

„Nie raz sme žiadali pomoc od náčelníka oddelenia vnútra Chersonského kraja, ale on na to odpovedal, že nemôže nič robiť, pretože zvrchu je daný príkaz: „Nezasahovať!“ Zločinnosť tam v porovnaní s minulým rokom vzrástla štvornásobne. Šesťnásobne sa znížila objasnenosť krádeží. Všetko toto, vrátane vrážd, sa dávno stalo súčasťou bežného života v Chersone a Chersonskom kraji.“ – zdôrazňuje Žuravko.

Predseda celoukrajinskej asociácie práceschopných invalidov pridáva ešte jeden prípad, ktorý sa stal na pohraničnom mieste Čaplinka. „„Ajdar“, stojaci na hranici s Krymom, začal otvorene lúpiť miestnych obyvateľov. V noci „ajdarovci“ prišli k majiteľovi auta a žiadali kľúče od vozu, ale miestny obyvateľ sa ukázal byť vyslúžilcom z Afganistanu. Prišli mi na pomoc dvaja priatelia - spolubojovníci a sused. „Falošní obrancovia Ukrajiny“ zaútočili na civilistov z Čaplinky a hrozili im zbraňami. V dôsledku bitky zlomili majiteľovi auta čeľusť. Afgánski vyslúžilci z Čaplinky a susedných dedín sľúbili zozbierať 300 chlapov a zničiť „Ajdar“.“ , - hovorí Žuravko.

Redaktor "Chersonskej pravdy" Taras Buzak tvrdí, že ochrancovia práva si nevšímajú vyčíňanie "ajdarovcov": "Ľudia v Kalančaku berú do ruky zbrane a vytvárajú oddiely samoobrany proti bandám, ktoré vykrádajú obchody a zastrašujú ľudí. Podľa polície Chersonského kraja je však všetko v poriadku."

Jeho slová potvrdzuje aj predsedkyňa asociácie miestnych úradov Chersonského kraja Natalia Vozalovskaja. "V Kalančakskom okrese skutočne panuje bezprávie. Opýtajte sa obyvateľov, čo sa tam deje. Odobrali už minimálne 5 áut, bijú ľudí, chodia do obchodov a berú všetko, čo sa im zapáči (samozrejme bezplatne). Situácia je skutočne kritická. Okolo 150 vojakov - vyslúžilcov z Afganistanu sú pripravení urobiť so zbraňou v ruke poriadok. Milícia a bezpečnostná služba Ukrajiny tichučko sedia a nemiešajú sa do toho."

Ako to vyzerá na diskotéke v Kalančaku

http://timer-odessa.net/news/v_hersonskoy_oblasti_aydarovtsi_grabyat_mestnih_jiteley_i_ugrojayut_im_raspravoy_923.html?_utl_t=vk


Giulietto Chiesa: Ak sa táto kríza vystupňuje, druhá svetová vojna sa bude zdať ako žart
Je to inak
je_to_inak

Známy novinár a bývalý európsky poslanec sa podelil so svojimi myšlienkami o vojne a mieri v interview vo vysielaní rádia „Komsomoľskaja pravda“.



- Chcem Vám zablahoželať, Giulietto, k výročiu Vášho vyhostenia z Estónska! Pamätáte sa, ako Vás v decembri minulého roka štyria policajti odviedli z hotelovej izby v Talline na niekoľko hodín a z väzby vás pustili až potom, ako sa do veci zamiešalo talianske ministerstvo zahraničných vecí? Estónsko potom veľakrát oľutovalo, čo urobilo. Čo si myslíte – ako sa z minuloročného škandálu poučila Európa?

- Nijako. V Európe si doteraz myslia, že v Európe existujú ľudské práva. Prvý tribunál v Tallinne na moju žalobu reagoval zamietavo, ja som napadol rozhodnutie, čakám ďalšie zamietnutie. A potom pôjdem na súd pre ľudské práva do Strassburgu. Oslovil som sa aj predsedu Europarlamentu pána Schulza, aj pani Mogherini, aj komisiu pre ľudské práva, s prosbou vyjadriť svoj názor. Prví dvaja mi odpovedali, že to nie je ich vec, druhí neodpovedali vôbec. Situácia je veľmi nepríjemná: je očividné, že estónska vláda porušuje európske pravidlá, ale pritom sú v Bruseli presvedčení, že VŠETKY európske krajiny sú rovnako demokratické. Nie je to tak. Tá časť Európy (pobaltské krajiny) je úplne nedemokratická.

- Vysvetlili vám aspoň, čím ste práve vy predstavovali hrozbu bezpečnosti Estónska?

-  Áno. Vraj podporujem genocídu estónskeho ľudu a som zapojený do organizácií, ktoré sa snažia obnoviť Sovietsky zväz všetkými dostupnými prostriedkami. Obidve obvinenia, ako viete, nie sú nič v porovnaní s tým, že som bol nebezpečný počas jedného kalendárneho mesiaca. Zákaz vstupu platil len 30 dní!
(Pre úplnosť dodávam, že po mesiaci sa Giuliettovi Chiesovi predsa len podarilo uskutočniť svoju prednášku, aj keď nie v Tallinne, ale v blízkom maličkom mestečku Maardu, pretože všetky hotely v estónskom hlavnom meste, keď počuli meno prednášajúceho, odmietli prenájom konferenčnej miestnosti. A jeden hotel ho dokonca odmietol ubytovať, odôvodniac to tým, že je komunista. 21. storočie. Stred Európy.)

Rusko neútočí, ale sa bráni

- Aké ťažké boli, Giulietto, posledné dva roky. Zostrelený malajzijský „Boeing“, vlna utečencov, incident s ruským bombardérom v Turecku, a vôbec úplná zmena geopolitickej mapy sveta. Aká udalosť bola najdôležitejšia pre vás osobne?

- Útok na Rusko na Ukrajine 22. februára 2014. Bol to zlomový moment. Pochopil som vtedy všetko! Dávno som varoval: USA sa nachádzajú v najhlbšej kríze v svojej histórii a hrajú vabank. Nemajú inú možnosť, ako vyvolať celosvetový chaos a zlomiť Rusko. Myslím, že v Rusku nie všetci chápu celú dramatickú vážnosť situácie, pretože táto kríza je bezprecedentná.

- Znamená to, že vrchol krízy nie je ešte za nami?

- Ľudstvo ešte nikdy nebolo v takej nebezpečnej situácii. Ak táto kríza dôjde do konca, Druhá svetová vojna bude len žartom v porovnaní s tým, čo sa môže stať. Nachádzame sa v zlomovom okamihu histórie, hovorím o tom už dávno. Nie preto, že som prorok, ale preto, že čítam dokumenty – ekonomické aj politické, sledujem správanie vedúcich elít. Vidím, že úplne chladnokrvne idú na provokácie proti Rusku – práve preto som sa postavil bezvýhradne na jeho stranu – pretože vidím, že Rusko neútočí, ale sa bráni. Treba hľadať odpoveď na inú otázku – prečo USA hrajú takúto mimoriadne nebezpečnú hru? Myslím, že robia najväčšiu chybu. Myslia si, že dokážu zlomiť Rusko, a potom sa ešte raz pokúsia ho obsadiť a kolonizovať. Zamyslite sa: jedna miliarda ľudí chce dominovať nad všetkými ostatnými siedmimi miliardami! Aj terajší prezident USA, aj budúci, ktorým bude s 99%-nou pravdepodobnosťou pani Hillary Clinton, opakujú, že Amerika je výnimočná krajina. Ale to je výzva pre celý svet, v ktorom sú takí obri, ako Čína, India a Rusko. Rusko chcú zlomiť prvé, pretože dnes je to jediná krajina, ktorá môže reagovať.


Útok na Rusko na Ukrajine 22. februára 2014. Bol to zlomový moment.

Je to konečná vojna

- Prečo v tejto situácii mlčí Čína?

- Pretože Číňania nie sú Rusi. Je to môj osobný objav. Keď som prišiel pracovať do Moskvy ako korešpondent, nevedel som o Sovietskom zväze a o Rusku nič. Ale jednu vec som pochopil okamžite: že váš čas – to nie je čas Západu. Váš čas je dlhší.  Rusko je časťou Európy, ale nie je Európa. Psychológia Rusov je úplne iná. A u Číňanov je tento rozdiel v čase ešte 100x väčší. Ak človek chápe čas iným spôsobom, rozhoduje sa inak. Číňania majú veľmi starú civilizáciu, staršiu, ako Európa a Rusko, a rozmýšľajú inak, pretože vidia ďalej. Pomáhajú Rusku, ale vedia, že sú v centre pozornosti Západu a Spojených štátov amerických. Chápu, že tí musia zlomiť Rusko, a potom budú na rade oni, a na to sa pripravujú.

- A prečo sa Čína nepokúsi zastaviť tento proces teraz, keď vojna ešte nie je na jej území?

- Amerika vládla svetu prakticky polstoročie. Imidž celého západného sveta sa vytváral v Hollywoode, anglický jazyk sa stal celosvetovým. Číňania hovoria po čínsky a patria k úplne inej civilizácii. Môže si krajina určiť ako cieľ vládnuť celému svetu, ak jej kultúra existuje oddelene od iných? Znamená to, že sa treba pripraviť. Myslím, že Číňania sa pripravujú – aj v politickom zmysle, aj vo vojenskom. Jednoducho zatiaľ ešte nemajú taký strategický potenciál, aby sa postavili Amerike.
Čína je obrovská krajina, ktorá sa stala najmocnejšou na planéte. Ak skrachuje Čína, skrachuje ekonomika celého sveta. Číňania poznajú svoju cenu, ale nemajú skúsenosti diplomacie, politického vodcovstva na svetovej scéne. Dlhý čas boli kolóniou a považovali sa za perifériu. Obrovská krajina, ktorá nemala žiaden vplyv... Rusko, naopak,  má veľmi veľké skúsenosti v tejto oblasti – aj za cára, aj v čase Sovietskeho zväzu – vždy bolo svetovou veľmocou, ale Čína nie.

- Myslíte si, že Rusko je na takýto odpor pripravené viac ako Čína?

- Rozhodne! Máte viac politických skúsenosti a najvyššiu technologickú vojenskú úroveň.

- Boja sa nás alebo si nás vážia?

- Doteraz sa báli. Pre Rusko je veľmi dôležité teraz zmeniť jazyk. Ak sa Rusko chce vyhnúť vojne, je potrebné, aby si budovalo veľký kruh spojencov a opakovalo všetko to, čo robila Amerika. Čo hovorili Američania? „Všetko, čo robíme, robíme pre vás!“ Rusko tiež musí povedať: „Chránime nielen seba, ale všetkých.“ Nedá sa povedať, že Rusko je silné, pretože sa môže ochrániť. Toto už nie je druhá svetová vojna – je to vojna definitívna. Ak sa začne, zomrieme všetci. Treba vysvetliť Európanom, že osud Ruska – to je aj osud Európy a Západu.


Číňania majú veľmi starú civilizáciu, staršiu, ako Európa a Rusko, a rozmýšľajú inak, pretože vidia ďalej.

Monopol na pravdu

- Zdá sa mi, že vo svete sa predsa len čosi mení. Pred pár dňami sme sa s vami stretli na 10. výročí televízie „Russia Today“, a tam z úst množstva západných expertov boli vyslovené absolútne primerané veci, ktoré svedčia o tom, že akési pochopenie sa predsa len začalo.

- Je to tak. Ale toto pochopenie existuje len u veľmi úzkej vrstvy expertov. Väčšina obyvateľstva Západu, vychovaná v rusofóbnom duchu, o tom nevie nič. Nedá sa povedať, že obyčajný občan Talianska nenávidí Rusko. Je však presiaknutý protiruským mýtom – napríklad tým, že Rusko je agresor. Alebo tvrdením: Putin zabil Politkovskú. „Odkiaľ to viete?“ pýtam sa. „Čítal som, počul som.“ Prostriedky masovej informácie sú dnes mocnou zbraňou, ktorá vytvára mýty. A pretože je rozhodnuté zlomiť Rusko, rusofóbne mýty sú kľúčovým momentom. Je to v doslovnom zmysle slova súčasť vojny. Ako môže obyčajný občan Európy chápať, čo sa deje, keď všetky prostriedky masovej informácie hovoria to isté?

- Čím to je, že všetci píšu ako cez kopirák?

- Bolo by zaujímavé prečítať si teraz Antonia Gramsciho. Antonio Gramsci boj jeden zo zakladateľov Komunistickej strany Talianska, zomrel vo väzení za fašistických čias. Vypracoval myšlienku hegemónie – v zmysle, že ten, kto vládne svetu, má monopol na pravdu a vytvára všeobecnú mienku. Keď Gramsci ešte žil, tento monopol ešte nebol veľký. Teraz, po technologickej revolúcii prostriedkov masovej informácie, jeden vládca alebo úzka skupina ľudí má nepomerne silnejšie nástroje na to, aby vytvorili ideologickú hegemóniu.
Prečo ľudia, ktorí vytvárajú informáciu, hlavní redaktori, novinári – konajú tak synchrónne? Pretože Američania vybudovali systém formovania intelektuálnej elity ešte v rámci univerzít. Je to systém, ktorý funguje automaticky.

Sýria – to nie je len vojna.


Sýria – to nie je len vojna. Je to ukazovateľ konca západného spojenectva.

- Čím sa Rusko môže postaviť proti útokom tejto informačnej vojny? Nemáme sto rokov naviac na vytvorenie svojho Hollywoodu. Znamená to, že potrebujeme akési nové scenáre a nové druhy informačných zbraní. Má ich Rusko v dostatočnom množstve? Čo by ste nám poradili robiť?

- USA nemôžu uskutočniť útok na Rusko bez Európy. Znamená to, že Rusko musí samo vytvoriť novú situáciu. Hlas Ruska, myšlienky, návrhy na svetovjom informačnom trhu chýbajú – okrem televíznej stranice „Russia Today“, ktorá vysiela po anglicky. V Európe však po anglicky nehovorí tak veľa ľudí, najmä v južných krajinách. Preto ľudia nepoznajú postoj Ruska. Treba mať prístup k západnému publiku. Znamená to, že sú potrebné investície, nové televízne a rozhlasové stanice v Taliansku, vo Francúzsku, v Nemecku.
Môžem povedať, že po začiatku vojny v Sýrii sa spoločenská mienka zmenila. Rusko vyzerá teraz v Európe ako spojenec. Bez ohľadu na triky propagandy, všetci zrazu pochopili, že Rusko vystupuje na obranu Európanov. Popularita Putina vzrástla niekoľkonásobne, a to nielen v Taliansku – vo Francúzsku, v Nemecku – všade. Znamená to, že ľudia začínajú chápať, že Rusko nie je len hrozba, ale že môže aj pomôcť. Postoj Európy k otázke, či predlžovať protiruské sankcie alebo nie, kolíše. Znamená to, že hlavy európskych štátov tiež cítia, že všeobecná mienka sa mení. Aj to, že Putin vo vzťahu k Európanom pokračuje vytrvalo hovoriť „naši partneri“, má svoj význam. Chce tým povedať: „Nechcem pretrhnúť vzťahy s vami, ale budem konať, aj keď to nechcete.“ Pretože bez Európy sa Rusko nemôže zachrániť.

- Čo, podľa vás, prebieha v Sýrii? Dávno prorokovaná Tretia svetová vojna?

- Sýria, to nie je len vojna. Je to ukazovateľ konca západného spojenectva. Okrem Ameriky tam konajú aj ďalší hráči: Saudská Arábia, Izrael a Turecko, ktoré sníva o návrate Osmanskej ríše. Ich ciele sa nezhodujú ani s americkými, ani s európskymi. Hrajú samostatne a konajú nielen proti Rusku, ale aj proti sebe navzájom. Situácia je mimoriadne nebezpečná, pretože Američania stratili nad situáciou kontrolu. Zatiaľ ešte hrajú, samozrejme, ale už nevládnu – príkladom je Erdogan. Je to veľmi zložitá hra, ktorá sa môže kedykoľvek vymknúť spod kontroly.



Celý záznam programu „Zábavná geopolitika“ s Giuliettom Chiesom si môžete vypočuť na rádiu „Komsomoľská pravda“. http://www.msk.kp.ru/radio/stenography/141634/

http://www.kp.ru/daily/26473.7/3342709/                                                                                                                                                                             
                                                      



Svetový poriadok. Film
Je to inak
je_to_inak
Dnes má premiéru nový dokumentárny film novinára Vladimira Solovjeva „Svetový poriadok“, založený na interview s prezidentom Ruskej Federácie Vladimirom Putinom. Jeho tvorcovia navštívili mnoho krajín a porozprávali sa s osobnosťami a politikmi celého sveta.



Podľa slov Vladimira Solovjeva je film venovaný tomu, aká budúcnosť, aký „svetový poriadok“ čaká Rusov. „Film sme robili niekoľko mesiacov, kvôli tomu sme pochodili mnoho krajín, urobili sme interview s najrôznejšími ľuďmi – počnúc (srbským režisérom) Emirom Kusturicom až po (bývalého šéfa MVF) Dominiqua Strauss-Kahna, vo filme je aj (bývalý prezident Pakistanu) Parvíz Mušaraf. Vo filme je celý rad politických osobností, ale aj ľudí, ktorí sú skôr z kategórie filozofov, ako napríklad Parvíz. No a samozrejme, veľké množstvo kroniky, niekoľko veľkých interview s Putinom, posledné z nich bolo robené tento štvrtok po veľkej tlačovej konferencii v Novo-Ogarevo.“ - porozprával Solovjev.
Pri nakrúcaní filmu vznikali podľa Solovjeva aj ťažkosti – napríklad „čisto technologicky nebolo ľahké spojiť sa s Julianom Assangeom“ , zakladateľom webovej stránky WikiLeaks, ktorý sa už viac ako tri roky nachádza na veľvyslanectve Ekvádora v Londýne. „Najväčším problémom však bolo to, že mnohí politici sa báli rozprávať. Niektorí boli otvorení, ale niektorí si už zvykli obzerať sa okolo seba. Napríklad Mušaraf sa nebojí a hovorí, čo si myslí, ale niektorí významní  politici, nachádzajúc zdvorilé výhovorky, sa pokúšali vyzerať maximálne nezúčastnenými.“ – poznamenal moderátor.

Film, ktorý má dnes večer premiéru, si môžete pozrieť tu:






Pozerám RT preto, lebo som vyrástol vo svete, v ktorom mi neustále klamali
Je to inak
je_to_inak
Bývalý starosta Londýna Ken Livingstone hovorí, prečo pozerá ruskú televíziu RT:



Bývalý starosta Londýna Ken Livingstone vystúpil na konferencii, venovanej 10. výročiu televíznej stanice RT. Počas diskusie s názvom „Úhlavní priatelia: medzinárodné vzťahy v epoche geopolitických pohybov“ Livingstone povedal, prečo pozerá RT, kto je skutočná hrozba pre Západ a ako zvíťaziť nad islamským fundamentalizmom.



“Jedna z príčin, prečo ja osobne pozerám RT, je tá, že som vyrástol vo svete, v ktorom mi neustále klamali. Pamätám si prezidentské voľby v USA v roku 1960, Kennedy verzus Nixon. Vtedy bola  hlavnou témou polemiky medzi kandidátmi hrozba útoku zo strany Sovietskeho zväzu. Keď sa však prezidentom stal Kennedy, už počas jeho prvej tlačovej konferencie na tému porovnania síl bolo odhalené, že jadrový arzenál USA je 10-krát vyšší ako sovietsky a zahŕňa 400 medzikontinentálnych rakiet, schopných zasiahnuť územie ZSRR. Sovietsky zväz mal také rakety dokopy 4. Avšak nehľadiac na to, pokračovali sme v utrácaní obrovských prostriedkov (na zbrojenie). V dôsledku toho ZSSR potreboval dokopy 30 rokov, aby zásobami jadrových zbraní dostihol USA. Ale vtedy to nikto nevedel. Dnes nám znova rozprávajú, že Rusko znamená hrozbu – trenice v regióne Baltického mora, problémy s Ukrajinou. Ale nehovoria nám o takých veciach, ako je diskriminácia vo vzťahu k ruskojazyčnému obyvateľstvu v pobaltských krajinách. A prakticky nikde sa nehovorilo, že práve Európska únia dala vtedajšiemu prezidentovi Ukrajiny (Viktorovi Janukovičovi) podmienku: aby ste s nami mohli disutovať o asociácii, musíte najskôr ukončiť rokovania o ekonomickom zväze s Ruskom.“

Bývalý starosta Londýna povedal tiež, kto je podľa jeho mienky skutočná hrozba pre Západ: „Dnes nám – Západu – hrozí vôbec nie Rusko, ale islamský fundamentalizmus, ktorý je z väčšej časti financovaný alebo vládou Saudskej Arábie, ktorá je naším základným spojencom a zároveň sponzoruje najagresívnejší prúd v islame, ktorý nemá s učením proroka Mohammeda nič spoločné, alebo Spojenými štátmi, ktoré svojho času potrebovali aj vojnu v Afganistane. Netreba zabúdať na poradu prezidenta Jimmyho Cartera s vedením FBI v júli 1979, na ktorej bolo vyhlásené: ak poskytneme finančnú pomoc hnutiu modžahedínov, Rusko bude nútené poslať do Afganistanu svoje vojsko a získa tam svoj vlastný Vietnam (operácia Cyclone). Carter tak urobil a zapálil tým knôt tej bomby, ktorá vybuchla 11. septembra 2001. S touto hrozbou máme do činenia aj dnes.“

Na otázku, ako zvíťaziť nad islamským fundamentalizmom, Ken Livingstone odpovedal: „Chcel by som – a už teraz v tom vidím začínajúci malý pokrok – aby v USA pochopili nevyhnutnosť spolupráce s Ruskom, Iránom a ďalšími krajinami. Ak chceme zvíťaziť nad fundamentalizmom (ktorý existuje nielen v Sýrii, ale aj na severe Nigérie, v Mali – v celom regióne, vďaka mnohoročnej finančnej podpore zo strany Saudskej Arábie), je nevyhnutný široký front. Nedá sa, aby bol tento boj chápaný ako konanie samotného Západu: Západ sa diskreditoval fiaskami v Iraku, Afganistane a Líbyi. Musíme zjednotiť úsilie nielen s Ruskom a Iránom, ale aj Čínou, Nigériou, Brazíliou. Je tu nevyhnutný súhlasný postoj celého svetového spoločenstva – práve preto bola vytvorená Organizácia spojených národov. Zdá sa mi, že dnes sa rieši budúcnosť: alebo spoznáme nebezpečenstvo, ktoré stojí pred nami, a nájdeme si skutočných spojencov, alebo sa terajšia kríza predĺži na celé desaťročia."

Na záver malý bonus: video o tom, ako funguje "propaganda" na RT:





https://russian.rt.com/article/135868




Bezprávie v Odese - nacionalisti prinútili odstúpiť sudcov z prípadu 2.mája 2014
Je to inak
je_to_inak
Všetko, čo potrebujete vedieť o dodržiavaní ľudských práv, o demokracii, dodržiavaní zákonov a od reforme súdnictva na Ukrajine:



Bezprávie, ktoré zavládlo na Ukrajine po násilnom prevrate vo februári 2014, nemá v demokratickom svete obdoby. To, čo sa včera udialo v Odese, by bolo prísne potrestané nielen v Európe, ale vo väčšine krajín tretieho sveta. Ide navyše o Odesu, mesto, kde je gubernátorom a garantom demokracie americký chránenec Michail Saakašvili, o ktorého vydanie na trestné stíhanie žiada rodné Gruzínsko.

Len pred pár týždňami komisia Rady Európy zverejnila škandálnu správu o tom, že pri vyšetrovaní masakru v Odese 2.5.2014, pri ktorom boli zavraždení upálením desiatky ľudí, štátne orgány stoja otvorene na strane ukrajinských nacionalistických síl. Podľa tejto správy ultranacionalisti, ktorí boli usvedčení zo streľby a vrážd, sa pohybujú na slobode, a z druhej strany, na rodinných príslušníkov obetí a na svedkov je vyvíjaný veľký tlak – niektoré obete sú dokonca už poldruha roka vo väzbe. Až po zverejnení tejto správy bolo nakoniec piatim obvineným dovolené vyjsť z väzenia na kauciu (na kauciu sa im zložili Odesania za jeden deň). Všetci piati zadržiavaní sú predstavitelia tzv. Antimajdanu. (Podrobný rozbor správy si môžete prečítať tu: http://je-to-inak.livejournal.com/66788.html)

Hneď po ich prepustení prišli ultrapraví nacionalisti do budovy miestneho súdu. V budove zablokovali sudcov, ktorí vyšetrujú prípad Odesy 2. mája 2014, a prinútili ich podpísať vyhlásenie, že z prípadu odstupujú „z vlastného rozhodnutia“. Nikto z množstva policajtov, ktorí boli prítomní, sa im v tom nesnažil zabrániť. Znamená to, že ktokoľvek v kukle a maskáčoch môže na Ukrajine korigovať rozhodnutie súdu, s ktorým nie je spokojný. Dôležité je, aby sa prezentoval ako "patriot Ukrajiny".

„Hrdinovia“, ktorí pre istotu chodia so zahalenými tvárami, sa nezabúdajú pochváliť svojimi statočnými činmi na sociálnych sieťach. Z Facebooku jedného z nich:
https://www.facebook.com/ostap.bender.35574

Súdna reforma sa začala.
Malinovský súd. Prosím všetkých sudcov, rozlúčte sa.
Neodídeme odtiaľto, kým zradní sudcovia nenapíšu vyhlásenie o odstúpení.
Prosím o preposlanie.



Európa, ktorá tak veľmi podporovala „pokojných demonštantov“, ktorí upaľovali príslušníkov Berkutu na Majdane, v ich boji proti „krvavému režimu Janukoviča“, teraz bude žať, čo zasiala. Po Turecku môžeme zrušiť víza aj Ukrajine a títo mladí hrdinovia sa rozpŕchnu šíriť svoju predstavu o demokracii na Západ.




















http://timer-odessa.net/news/sudi_po_delu_2_maya_napisali_zayavleniya_ob_otstavke_896.html
http://www.pravda.com.ua/rus/news/2015/11/30/7090752/




Kedy Európa pochopí, že Erdogan, v najlepšom prípade, nie je o nič lepší ako Asad?
Je to inak
je_to_inak
Európa sa má báť Ergodana, a nie Asada.
Ak by Európa a USA nemali s Erdoganom spoločné plány: spolu s Islamským štátom a Frontom an-Nusrá zvrhnúť Baššára Asada a získať lacnú pracovnú silu pre Európu, rýchlo by zatočili s Erdoganovou rozpínavou politikou. Namiesto rozdávania sľubov je treba pohroziť anulovaním všetkých doterajších výhod pre Turecko.


Tento vizionársky rozhovor s francúzskym diplomatom a Rolandom Hureauxom uverejnili francúzske noviny Atlantico pár dní pred tým, ako Turecko provokačne zostrelilo ruský bombardér na území iného štátu:



Hmlisté okolnosti víťazstva strany Redgepa Teipa Erdogana v nedávnych parlamentných voľbách v Turecku vyvolali búrku nevôle v Európe. Turecký vodca pritom pokračuje v udávaní tónu na európskej (napríklad v otázke migrantov) a svetovej úrovni (tohtoročný summit G20 sa uskutočnil v Antalyi). Prečo je to tak? Čo robí z prezidenta Turecka tak dôležitého partnera?

Roland Hureaux: Víťazstvo Erdoganovej strany vyzerá o to čudnejšie, že táto strana sa stala v krajine mimoriadne nepopulárnou a všetky prognózy boli proti nej. Preto sa dá predpokladať, že voľby prebehli s narušeniami, alebo dokonca, že štátny a náboženský aparát sa aktívne podieľali na zmene výsledku. Vzhľadom na to, že Erdogan je hlavnou prekážkou mieru v regióne, takýto výsledok šokuje a znepokojuje.

Podobné pocity zdieľa aj tá časť obyvateľov, ktorá sa už chystala osláviť jeho porážku.

Výsledky volieb okrem toho predstavujú nebezpečenstvo aj pre samotné Turecko: jeden starší obyvateľ Anatólie nám nedávno povedal, že takto sa Turecko zmení na Saudskú Arábiu. Ale mňa viac udivuje skutočnosť, že rozhodujúci podiel na jeho víťazstve mala Angela Merkelová, ktorá sa niekoľko dní pred hlasovaním vybrala do Ankary a sľúbila Erdoganovi najrôznejšie veci: obnovu rozhovorov o vstúpení krajiny do Európskej únie, slobodný pohyb Turkov v šengenskej zóne, rozšírenie finančnej pomoci. Takáto podpora je jednoducho nepochopiteľná vzhľadom na škodlivú úlohu Turecka v konfliktoch na Blízkom východe: na juhu krajiny existujú dva rôzne, ale rovnako nebezpečné prúdy. Zo západu na východ sa presúvajú tisíce islamistov z celého sveta, ktorí vstupujú do radov IŠ.  Z východu na západ tisíce sýrskych a irackých utečencov idú do Malej Ázie, aby sa pokúsili prepraviť na člnoch do Grécka. Existujú dôvody predpokladať, že Erdogan im nielenže dovoľuje prejsť, ale im aj pomáha. Ako minule poznamenal jeden novinár, kritizujúci Erdogana, juh Turecka sa zmenil pre islamistov na „korzo“. Ak by sa ich pohyb podarilo zastaviť, v Sýrii by bol rýchlo nastolený mier.

A ak by sa zastavil druhý prúd, Európa by sa nemusela potýkať s obrovským problémom utečencov. Toto veľa hovorí o škodlivej úlohe Erdogana. Merkelová mu však pomohla dosiahnuť znovuzvolenie. Tu by bolo treba upresniť, že k nám nejdú tie dva milióny Sýrčanov, ktoré sa teraz ocitli v skutočných koncentračných táboroch na sýrsko-tureckej hranici. Tí nemajú peniaze, aby zaplatili pašerákov, medzi ktorých so všetkou pravdepodobnosťou patril aj otec maličkého Aylana. Do Európy idú väčšinou predstavitelia maličkej damašskej buržoázie: nastúpia do autobusu na sýrskej hranici (tam sú organizované špeciálne jazdy) do Tripolisu v Libanone, kde sa nalodia na plavidlo do západného Turecka, a tam už hľadajú spôsob dostať sa do Európy. Toto všetko ich vyjde na 5000 – 10000 eur. Ak by Merkelová zrušila sankcie proti Sýrii a dala im víza, mohli by spokojne priletieť do Európy za 300 eur priamym letom do Berlína. Toto vypovedá mnohé o neľudskosti, ktorá sa schováva za falošnou otvorenosťou, ktorú kancelárka predvádza. Tento ľudský prúd sa sformoval len v lete: organizovali ho skupiny pašerákov, ktorých, ako sa vraví, ochraňujú špeciálne služby Turecka a iných krajín.

Ako ďalšie mínus tureckého prezidenta sa dá považovať aj urážlivá reč, s ktorou sa obrátil k svojim krajanom-emigrantom v Štrasburgu a Bruseli. Je urážlivá pre Francúzsko aj pre Európu. Prečo teda turecký prezident udáva tón v Európe, dokonca aj v NATO, napriek nepriateľskému postoju k nám? Príčina je čiastočne v zhovievavom správaní Európy, ktoré sa prejavuje stále viac vo všetkých oblastiach. Dobre ste videli nedôslednosť Merkelovej a slabosť Hollanda. Musíme nazývať veci pravými menami: v kokpite západnej Európy už pilota niet. Ale Erdogan by nikdy konal tak suverénne, ak by nemal tajnú, ale zdá sa, že aktívnu podporu Spojených štátov. Jeho záujmy sa zhodujú so záujmami Washingtonu: sú (nie vždy, ale často) proti Rusku a Sýrii Baššára Asada. Hrá aj proti Európe. Americkí vyslanci neustále tvrdia, že Európa musí prijať kultúrnu a náboženskú rôznorodosť, a Erdogan slúži ako efektívny nástroj tejto politiky. Dodám, že Washington sa snaží udržať Ankaru v NATO, a preto sa k nej správa blahosklonne. Organizácia summitu "dvadsiatky" v Turecku svedčí o silnej americkej podpore. Spojenectvo medzi Tureckom a Izraelom je už dlho silné, aj keď v srdci Erdogan nenávidí židovský štát. Teraz vzťahy medzi oboma krajinami nie sú celkom bez mrakov, ale ešte ostalo čosi zo starých väzieb. A na záver, Erdogan sa môže spoľahnúť na podporu monarchií Perzského zálivu.

Čím môže hroziť Európe zachovanie spojenectva s takou osobou, ako je Erdogan? Dá sa povedať, že je nie menej protikladná osobnosť, ako Baššár Asad?

Asad  nám bezpochyby spôsobuje menej problémov, ako Erdogan. Áno, režim Baššára Asada, ako aj predtým Saddáma Husajna alebo dnešný režim maršala Al-Sisi v Egypte – to je diktatúra. Ale vo svete je dostatok iných diktatúr a mne sa nezdá, že by bola horšia ako ony. V skutočnosti v Sýrii vždy existovala úcta k právam náboženských menšín. Okrem toho, po odchode vojsk z Libanonu nemá Asad žiadne plány za hranicami krajiny. Nesnaží sa o vybudovanie ríše. Nespôsoboval nám ani tie najmenšie problémy, čo sa nedá povedať o nás samých vo vzťahu  k nemu (týka sa to najmä Washingtonu a Paríža). Erdogan však ani neskrýva svoje imperialistické plány.

Ešte pred príchodom k moci v roku 1999 opakoval slová tureckého básnika: „Minarety sa stanú našimi bajonetmi, kupoly prilbami, mešity kasárňami a veriaci vojakmi.“ Na dobytie Európy. Erdogan prežíva silný pocit poníženia, ktoré pocítili tureckí sultáni, ktorí sa vypravili na dobytie Európy potom, ako obsadili Konstantinopol v roku 1453. Zastavili ich pri Lepante v roku 1571 a pri Viedni v roku 1683. Bol to už druhý pokus o islamizáciu Európy po prvom, ktorý skrachoval pri Poitiers.

Erdogan chce skúsiť šťastie po tretíkrát cestou vstupu do Európskej únie a napomáhania masovému prílevu migrantov. Náš úpadok preňho nie je tajomstvom a on počíta, že islam zaujme v Európe dominantné postavenie. Turci by sa nerozšírili len po celej Európe, ale aj po veľkej časti arabského sveta: zvrhnutie Asada v prospech vlastného chránenca by bol pre Erdogana spôsob zadosťučinenia za porážku v roku 1917, keď plukovník Lawrence a šerif Mekki Husein vybojovali Damask pre Arabov.

Nech už je to akokoľvek, Európa sa nie prvýkrát mýli v nepriateľovi. Uvidieť svojho skutočného nepriateľa je nemalé politické umenie. Tých, ktorí sa mýlia, čakajú veľké problémy.

Má Európa na výber? Má nejakú inú stratégiu, okrem ustupovania Erdoganovi?

Samozrejme. To by však znamenalo, že Európania musia nabrať odvahu reálne sa pozrieť na konanie tohto človeka a postaviť sa na odpor korupčným machináciám, ktoré prebiehajú v niektorých európskych hlavných mestách. Okrem toho je potrebná nezávislosť od USA, ktoré bezpochyby podporujú Erdogana. Ale tu je potrebná odvaha. V konfrontácii s Erdoganom sa musí Európa viac oprieť o Putina, ktorý, napriek minuloročným pokusom zblíženia s Ankarou, má všetky dôvody nedôverovať Turecku ako odvekému nepriateľovi Ruska.

Tak čo treba robiť? Všetko je jednoduché. Namiesto toho, aby sa rozdávali sľuby, ako to robí Merkelová (na výmenu za sľuby Erdogana bojovať s IŠ, ktoré aj naďalej ostanú prázdnymi slovami), treba pohroziť. Treba povedať: ak nezastavíte tie prúdy islamistov a utečencov, a vy na to máte prostriedky, anulujeme všetky výhody vašej krajiny ako kandidáta do EÚ (výhodné sadzby, dotácie a podobne).

Na to je však potrebné, aby európske a americké vedenie nepodporovalo tajne plány Erdogana: spoluprácu IŠ a Frontu an-Nusrá v Sýrii zameranú na zvrhnutie Baššára Asada a získanie lacnej pracovnej sily v Európe, a najmä v Nemecku. Nie som presvedčený, že tak budú konať.

Roland Hureaux - prednášajúci na univerzite, diplomat, člen niekoľkých vlád a poslanec.


Originál článku:Collapse )

Pilot zostreleného lietadla: nenarušili sme tureckú hranicu a nikto nás nevaroval
Je to inak
je_to_inak
Ruský SU-24, zostrelený tureckými vzdušnými vojenskými silami, neporušil vzdušnú hranicu Turecka a bol atakovaný bez varovania. Rozpovedal o tom dnes navigátor lietadla. Kapitán Kostantin Murachtin sa predtým, ako ho našiel specnaz, niekoľko hodín skrýval pred teroristami.



Konstantin, prvá otázka, ako sa teraz cítite? Akú máte náladu?

Celkom normálnu, naši vojenskí lekári robia zázraky.

Povedzte prosím, vaša posádka lietala dovčera v tejto oblasti? Poznáte ju dobre?

Samozrejme, nie raz sme tam uskutočňovali bojové lety. Poznáme ho ako svoju dlaň. Bojové úlohy sme plnili a hneď sa vracali po rovnakej trase na leteckú základňu. Ako navigátor tam poznám prakticky každý kopec. Dokážem sa orientovať aj bez prístrojov.

Konstantin, hovorí sa, že pre vojenských letcov je jeden kilometer časovo len jedna sekunda. Mohlo sa stať, že ste si s veliteľom stroja nevšimli, že ste na chvíľočku ocitli za hranicou vzdušného priestoru Sýrie?

Nie, to je vylúčené. Ani na jednu sekundu. Tým viac, že sme leteli vo výške 6 km. Počasie bolo jasné, ako sa u nás slangovo hovorí – milión na milión (viditeľnosť na viac ako 10 km). Celý náš let do momentu výbuchu rakety bol úplne pod mojou kontrolou. Aj na mape, aj v teréne som dobre vedel, kde sú hranice a kde sa nachádzame my. Narušiť hranicu Turecka nehrozilo.

Povedzte, turecká strana presviedča, že vás F-16 viackrát varovali, že prekračujete tureckú hranicu. Ako to v skutočnosti prebiehalo?

V skutočnosti nás nevaroval nikto. Ani vysielačkou, ani vizuálne. Nebol vôbec žiadny kontakt. Preto sme leteli bombardovať ako zvyčajne. Treba chápať, akú rýchlosť má bombardér a akú stíhačka F-16. Ak by nás chceli varovať, mohli by sa ukázať, ak by leteli paralelne. Ale nič také nebolo. Aj raketa priletela do chvosta nášho lietadla nečakane, dokonca sme ju ani nespozorovali, aby sme mohli urobiť protiraketový manéver.

Teraz sa liečite, čo plánujete ďalej?

Čakám, kedy budem schopný vrátiť sa hneď do oddielu. Budem prosiť velenie, aby ma nechali na tejto leteckej základni. Som povinný vrátiť dlh za veliteľa.





Zdroj:Collapse )



Poľovačka na pilota, ktorý prežil
Je to inak
je_to_inak
Konstantin Murachtin nie je príslušník špeciálnej jednotky, ale obyčajný letec-navigátor. Napriek tomu dokázal niečo, čo poznáme len vo filmoch, natočených v štúdiách: 10 hodín unikal krvilačným šakalom, ktorí prečesávali oblasť, kde sa skrýval, čím potvrdil neuveriteľnú profesionalitu ruských vojenských síl. Po svojej úspešnej evakuácii do bezpečia netúži Konstantin Murachtin po ničom inom, ako „splatiť dlh za svojho veliteľa“, ktorého teroristi rozstrieľali vo vzduchu.



O podrobnostiach lovu na letca píše vojenský expert Vladislav Šurigin: 


Podrobnosti:
Turci boli niekoľko dní „na love“ ruského lietadla. Pri vzlete ruských lietadiel Turci hneď dvíhali do vzduchu tie svoje, a keď sa ruské bombardéry priblížili k oblasti bojov, vo vzduchu sa neustále nachádzali štyri až šesť tureckých stíhačiek F-16. Niekoľkokrát turecké velenie simulovalo útoky na bombardéry nachádzajúce sa najbližšie k hranici, ale pri priblížení k nim sa vracalo naspäť, vysvetľujúc toto konanie „sprevádzaním“ cudzích lietadiel. Včera dvojica tureckých stíhačiek začala útok na ruský bombardér ešte pred jeho priblížením sa k hranici Turecka a nachádzala sa v útočnej pozícii prakticky v moment jeho príletu k cieľu, v čase, keď  bombardér pozdĺž hranice s Tureckom zakrúžil nad cieľom. To znamená, v skutočnosti naňho číhali pripravené na útok.

V tom čase ruský bombardér uskutočňoval manéver pri hranici Sýrie a Turecka, nachádzal sa vo vzdušnom priestore Sýrie 3 km od hranice. A zo vzdialenosti 4 km šikmo zboku bol ruský SU-24 zasiahnutý teplom navádzanou raketou Sidewinder do zadnej časti lietadla, pričom štart rakety sa uskutočnil prakticky na hranici Turecka a Sýrie, a následne turecká F-16 vtrhla do vzdušného priestoru Sýrie minimálne na vzdialenosť 4 km. Raketa trafila motor, obidvaja letci sa katapultovali. Veliteľ posádky podplukovník Oleg Peškov bol rozstrieľaný islamistami vo vzduchu a na zem dopadol už mŕtvy. Jeho tela sa zmocnili ozbrojenci.



Pilot-navigátor, kapitán Konstantin Murachtin, prežil a podarilo sa mu úspešne pristáť. Pristátie prebehlo na zalesnenom svahu hory. Dalo mu to neveľký náskok a z miesta dopadu sa pred príchodom skupiny islamistov, ktorá po ňom pátrala, dokázal skryť. Počas celého dňa oddiely ozbrojencov prečesávali oblasť a hľadali ruského letca, ale nemohli ho nájsť. Letec sa neustále premiestňoval a maskoval. Keď prišla tma, letec vyslal signál pomocou núdzovej vysielačky, dal o sebe vedieť, že je živý a označil svoju polohu. Je zaujímavé, že takmer hneď sa do oblasti, kde sa skrýval, z najbližšej dediny vybrala kolóna teroristov a začala sa aktívna rádiokomunikácia, čo svedčí o tom, že turecké odpočúvacie prostriedky hneď odovzdali informáciu o mieste, kde sa nachádza letec, ozbrojencom.

S príchodom tmy sa do oblasti dostalo niekoľko skupín ruského specnazu, ako aj sýrsky specnaz, ktorý pôsobil v tejto oblasti. Okolo 23.00 sa letec stretol so sýrskym specnazom, ktorý sa nachádzal v tyle teroristov, o 2.00 ráno bol dostavený na územie, ktoré kontroluje sýrska armáda, a o 3.00 ráno bol dostavený na základňu Hmeymim.

Pri stretnutí s novinármi Konstantin Murachtin povedal, že chce naďalej slúžiť v leteckej skupine Ruskej federácie v Sýrii, aby pomstil svojho veliteľa: „Samozrejme, netrpezlivo čakám, kedy mi dovolia vrátiť sa do boja. Budem prosiť velenie, aby ma nechali na tejto základni – som povinný „splatiť dlh“ za svojho veliteľa.“



Podľa:Collapse )

Rozhovor s Konstantinom Murachtinom na leteckej základni: http://je-to-inak.livejournal.com/68083.html



Dva druhy terorizmu – ten strašný, nezmyselný, neľudský – a ten v Rusku
Je to inak
je_to_inak
Pár dní po teroristických útokoch v Paríži si ľudia na sociálnych sieťach položili otázku: Prečo všetci smútia za obeťami v Paríži, ale napríklad kvôli útoku na ruských dovolenkárov si nikto profilovú fotografiu nemenil? Odpoveď je veľmi jednoduchá – nech je teroristický čin akokoľvek strašný, ak ide o Rusko, na vine sú si Rusi sami, a najmä Putin. . Prečo ich teda ľutovať?
Pozorne si prečítajte nasledujúce vety:
„Hoci sú metódy používané teroristickými organizáciami odporné, ich nároky sú spravodlivé.“
„Nech by to znelo akokoľvek cynicky, teroristický útok v Paríži sa Hollandovi hodí.“
„Za chyby Sarkozyho a Hollanda na Blízkom východe sa zaplatila už vysoká cena.“
Viete si predstaviť takéto vety napísané mienkotvorným denníkom v súvislosti s udalosťami v Paríži 13.11.2015? Nedá sa... Tento štýl je totiž určený výhradne pre Rusko, stelesnené Putinom.



Pri rukojemníckej dráme v parížskom klube Bataclan zahynuli takmer všetci rukojemníci, 90 z približne 100. Človek si pritom spomenie na podobnú rukojemnícku drámu v moskovskom divadle Nord-Ost. V nej bolo vyše 900 rukojemníkov, z ktorých zahynulo 130. Obe drámy majú spoločné to, že šance na prežitie mali rukojemníci od samého začiatku mizivé, keďže v oboch prípadoch bolo teroristom jasné, že živí už z budovy nevyjdú. Rozdiel je v tom, že kým vo Francúzsku boli teroristi amatéri, v Rusku išlo zo strany teroristov o dokonale zorganizovanú, takmer vojenskú akciu. Od samého začiatku konali chladnokrvne, divadlo hneď zamínovali a ženy opásané výbušninami si rovnomerne posadali medzi divákov. V takejto extrémnej situácii francúzske špeciálne oddiely rozhodli o okamžitom útoku na klub, kým ruské sa rozhodli pustiť do divadla plyn, ktorý mal omámiť tých, ktorí boli vo vnútri budovy, ale tak, aby si nikto z nich neuvedomil, čo sa deje a nestihol výbušniny odpáliť. Výsledok? Na francúzskej strane – ľudské straty 90%, na strane ruskej – 14%. Za zbytočné straty na životoch pri zásahu špeciálnych oddielov sú však neustále kritizovaní len Rusi.

"Pod úderom sa ocitla sloboda zhromažďovania. Opäť nám to pripomína, že na muške nie je politika Ruska voči Severnému Kaukazu, ale ruská sloboda. V takej situácii sa musia Rusi vrátiť k niekdajšej rozhodnosti. Barbarov, ktorí stoja vo dverách, je nevyhnutné zničiť.“ Takéto slová vo vzťahu k teroristickým útokom v Rusku si v novinách nikdy neprečítate.

Malá ukážka z toho, ako sa v médiach píše o výbuchoch v Rusku a v Európe. Sú tieto teroristické útoky skutočne tak rozdielne?




Beslan (2004)

The Christin Science Monitor: „Nebezpečnejšie ako predstavovať si demokraciu tam, kde jej niet, je podporovať druhú ilúziu Putina – o vine medzinárodného terorizmu. V svojom príhovore po tragédii v Beslane Putin nespomenul ani raz Čečensko, hoci bolo očividné, že stopa z Beslanu vedie práve do tejto vojnou sužovanej republiky.“

Newsweek: „Disciplína, zavedená Putinom, je založená na strachu, ktorý vedie k zotrvačnosti – k ochromeniu vlády. Posledná vlna teroru kruto demonštrovala túto slabosť a urobila Putina omnoho zraniteľnejšieho na kritiku, ako kedykoľvek predtým.“

Le Figaro: „V normálnej krajine by bol príhovor Vladimíra Putina k národu po tragédii v Beslane prijatý ako priznanie bezmocnosti človeka, ktorý nemôže zabrániť hrozbe terorizmu, zrodeného čečenským konfliktom.“

The Weekly Standard: „Smutnou pravdou je, že aj dnes, 15 rokov po rozpade ZSSR, sa nezmenil vzťah k ľuďom v Rusku. V človeku nevidia jeho skutočnú hodnotu, ale len prostriedok na dosiahnutie cieľov. Preto boli životy beslanských detí odpísané vo chvíli, keď školu obsadili teroristi. A na tento fakt je treba pamätať predtým, ako sa Rusku sa udelí neohraničené splnomocnenie na konanie v jeho „blízkom zahraničí“, alebo sa ešte raz pozrieť Putinovi do očí a uvidieť v nich niečo, čo nám bude pripomínať dušu.“

The Independent: „Horká pravda spočíva v tom, že, ak Rusko neprestane mučiť Čečensko, teroristické útoky budú bezpochyby pokračovať. To prinesie ešte viac bolesti čečenskému a ruskému ľudu.“



Električky v Madride (2004)

The Guardian: „Blair má pravdu v tom, že všetkým nám hrozí nebezpečenstvo od islamských teroristov, ktorí vyvolali vojnu v Iraku a nedajú nám pokoj, aj keby sme odtiaľ odišli. Stúpenci Al-Kaidy naviac sú nadšení pravdepodobným stiahnutím španielskych vojsk z Iraku a pripisujú to úspešnému útoku na Madrid.“

Christian Science Monitor: „Džihád v Európe sa môže stať katalyzátorom prehodnotenia vzťahov medzi kresťanmi a moslimami pre konkrétny cieľ zabezpečenia bezpečnosti spoločnosti. Alebo, v lepšom prípade, môže európsky kontinent posunút ešte ďalej na ceste definovania svojej identity.“

The Observer: „Nie je ľahké presvedčiť ľudí: vysvetliť im, že terorizmus a nestabilné štáty, vlastniace zbrane hromadného ničenia, sú dve strany jednej mince, hovoriť ľuďom to, čo nechcú počuť – že vo svete, kde my, obyvatelia Západu, máme všetky vymoženosti súčasného života, od najjednoduchších až po tie najdôležitejšie, sa vystavujeme vážnemu nebezpečenstvu. Musíme bojovať a vyhrať v tomto boji – a tento boj je dnes v Iraku.“

Los Angeles Times: „Posledný odkaz bin Ládina Európe hlása: neprelievajte európsku krv kvôli bande, ktorá sedí v Bielom dome. To, že krv v Európe prelievali teroristi, v odkaze nie je. Bin Ladin, nadaný v rečníckom umení, tentokrát vybral slová, aby predal svoj tovar – aktívnu opozíciu Amerike a Západu – čím širšiemu publiku.“



Metro v Moskve (2010)

Die Zeit: „V zahraničí Kremeľ predstavuje vojenský pochod pod módnou značkou „boja proti medzinárodnému terorizmu“ a takým spôsobom skrýva, že konflikt je vyvolaný snahou Čečencov o nezávislosť.“

The Guardian: „Teroristické útoky sú pomstou za smrť vodcov ozbrojencov. To, čo sa stalo, podčiarkuje životne dôležitú nevyhnutnosť pre Kremeľ začať seriózne bojovať proti systematickému narúšaniu ľudských práv v Severnom Kaukaze, ako aj s biedou a korupciou.“

„S teroristickými útokmi bojujú aj západné spoločnosti, ale nepriateľ Ruska a Západu nie je ten istý.“

The Globe And Mail: „Výbuch v Moskve bol predvídateľnou odpoveďou na politiku voči Severnému Kaukazu, ktorá je kombináciou zvyku spoliehať sa na skorumpované a nekompetentné miestne orgány a akcií bezpečnostných služieb, ktoré sa prakticky výhradne orientujú na pomstu, represie a mimosúdne popravy – cielené zabíjanie, prenasledovanie rodín teroristov a mučenie.“

The Financial Times: „Premiér Putin nemôže nevedieť, že problémy Severného Kaukazu sa nemôžu riešiť len represívnymi opatreniami.“

The Economist: „Je hanbou, že neexistuje akákoľvek reálna alternatíva voči Putinovi, lebo jeho politika vo vzťahu k nepriznanej republike je rovnako úbohá, ako aj politika jeho predchodcu. Dokedy sa táto situácia zásadne nezmení, pretrvá terajšia situácia v Čečensku: korupcia, nestabilná zmes konkurujúcich ozbrojených zoskupení, ktoré sa bijú o najlepšie kúsky tohto regiónu. Zatiaľ si Rusi v Moskve a iných mestách musia zvykať na neustálu hrozbu terorizmu na prahu ich dverí.“




Autobusy v Londýne (2005)

The Financial Times: „Jedinou odpoveďou teroristom je vytrvalosť. Nepriatelia slobody vždy podceňujú svojich protivníkov. Dokážme, že znovu urobili túto chybu. Hodnoty, ktoré vyznávajú Londýnčania, sú jediným základom, na ktorom možno budovať spoločný domov pre celé ľudstvo.“

Le Figaro: „Vraždy nevinných ľudí v Londýne a Madride majú aj ďalšie následky. Robia Európanov viac rozhodnými a posilňujú ich solidaritu pred tvárou barbarstva.“

Los Angeles Times: „Snaha o modernizáciu, liberalizáciu a následnú demokraciu Veľkého Blízkeho Východu je jediný spoľahlivý spôsob ako zabezpečiť vysušenie tohto močiara, v ktorom sa liahnu teroristické komáre. A tu sa už Európa, a nie Spojené štáty, musí prebudiť a začať aktívnejšie pracovať – pričom prebudiť sa treba rýchlo. Vonkajšia politika viac neexistuje. To je to, čo si musíme odniesť z londýnskych výbuchov.“

El Pais: „Londýnske výbuchy nám musia pripomenúť, že naša spoločnosť má smrteľného nepriateľa, fanatického, no sofistikovaného a neľútostného, ktorý náš žiaľ a strach považuje za svoj najväčší úspech. Tento nepriateľ nemá jasné obrysy, je ťažké ho identifikovať a lokalizovať, ale my vieme – najmä vďaka policajným zásahom v Španielsku, - že tento nepriateľ sa nachádza medzi nami, vnútri našej slobodnej a demokratickej spoločnosti.“




Letisko Domodedovo (2011)

El Periodico: „Problém Kaukazu, nachádzajúceho sa medzi Európou a Áziou, siaha svojimi koreňmi do 19. storočia. Násilie môže zrodiť len násilie.“

The Financial Times: „Západné bezpečnostné služby a polícia predchádzajú teroristickým útokom vďaka tomu, že včas odhaľujú a zatýkajú teroristov, ako aj kontrolujú dostupnosť výbušnín a technológií výroby bômb. V Rusku je oveľa ťažšie použiť takéto metódy, najmä s ohľadom na to, že v niektorých oblastiach Severného Kaukazu sa polícia nemôže pohybovať.“

„Organizácie, ktoré bojujú s ruskými orgánmi na Severnom Kaukaze, sú rozhodne islamistické, ale netreba si myslieť, že problém terorizmu v Rusku je podobný problému s Al-Kaidou.“

The Times: „V Čečensku, Dagestane, Ingušsku a všetkých ostatných miestach medzi Čiernym a Kaspickým morom extrémna náboženská ideológia existuje len vo forme, ktorá parazituje na už existujúcej nacionalistickej ideológii. Navyše, hoci sú metódy používané separatistickými organizáciami odporné, ich nároky na svoju štátnosť sú spravodlivé.“

The Washington Post: „Rozviedka krajiny (Ruska), na rozdiel od svojich kolegov v Európe a Severnej Ameriky, sa ukázala neschopná vypracovať spôsoby a prostriedky na odhalenie teroristických skupín, predchádzať útoku a ochrániť miesta masového zhromažďovania ľudí, ako sú letiská a metro.“

Time: „Za posledné roky islamský terorizmus nedokázal naniesť ani jeden silný úder nikde za hranicami afgánsko-pakistanského regiónu a Iraku. Nikde, s výnimkou Ruska. Fakticky sa dá povedať, že ruská vláda svojím konaním za posledné dve desaťročia  prispela k vytvoreniu najsilnejšieho a najviac aktívneho nového centra islamského terorizmu v súčasnom svete oveľa viac, ako Usáma bin Ládin.




„Charlie Hebdo“ (2015)

El Pais: „Poprava takmer celej redakcie novín Charlie Hebdo znamená niečo strašnejšie: je to pokus zastaviť západnú kultúru, kolísku slobody, demokracie a práv človeka, odvrhnúť tieto hodnoty, zaviesť cenzúru, ohraničiť slobodu slova, určiť témy, ktoré sa nesmú hodnotiť, to znamená, odvrhnúť jeden zo základných princípov slobodnej spoločnosti: práva na kritiku.“

The Wall Street Journal: „Útok, ktorý sa odohral v stredu, tiež znova demonštruje, že militarizovaný islam – to nie je reakcia na biedu alebo politiku Západu na Blízkom Východe. Je to ideologická výzva západnej civilizácii a jej princípom, vrátane slobody tlače a náboženskej plurality.

The Financial Times: „Včera sa uskutočnil desivý krvavý pokus zotrieť úsmev z našich tvárí. A hoci títo pokrytci zavraždili satirikov, nikdy sa im nepodarí zničiť satiru. Naopak. Od dnešného dňa sa časopis Charlie Hebdo stane tou spojujúcou silou, ktorá bude oduševňovať všetkých, pre ktorých je život a smiech viac ako smrť a falošný smútok.“

The Independent: „Vždy treba opakovať jedno – zodpovednosť za akékoľvek násilie proti Charlie Hebdo padá výlučne na plecia tých, ktorí spáchali násilie. Či už súhlasíte s tým, čo uverejnili, alebo nie – toto si nezaslúžili.“





Volgograd (2013)

The Independent: „Rusko platí staré dlhy za svoje koloniálne vojny XIX. storočia, ktoré ju zaťažili územím, ktoré nedokáže ovládnuť, ale ktorých sa nemôže vzdať. Žiaľ, zdá sa, že násilie bude pokračovať, hoci nie priamo v Soči.“

Berliner Zeitung: „Nech by to znelo akokoľvek cynicky, teroristický útok vo Volgograde sa hodí Putinovi.“

„Putin aj tak plánoval premeniť Soči na územie zvýšenej bezpečnosti s odpočúvanými telefónmi a internetovou komunikáciou. Teroristický útok mu dal možnosť urobiť na Hrách všetko, čo sa mu zachce. A západné vlády, najmä na pozadí vedľajších účinkov pokračujúcej vojny USA s terorom v podobe NSA a Guantanama, nemôžu ho obviniť v prekročení právomocí.“

The Guardian: „Za chyby Putina a Jeľcina v tomto regióne (na Severnom Kaukaze) sa zaplatila už vysoká cena. Nezvýši sa ešte v Soči?“



Paríž (2015)

The Wall Street Journal: „V piatok sa pod úderom ocitla sloboda zhromažďovania. Opäť nám to pripomína, že na muške nie je blízkovýchodná politika Francúzska, ale francúzska sloboda. V takej situácii sa všetci musíme vrátiť k niekdajšej rozhodnosti. Barbarov, ktorí stoja vo dverách, je nevyhnutné zničiť.“

Foreign Policy: „Rozdiel medzi  Parížom a Moskvou - je rozdiel medzi obsadením "Bataklanu" v priebehu pár hodín a skladovaním polien z dosiaľ žijúcich obetí teroristického útoku. Je to rozdiel medzi triezvym priznaním existujúcich chýb v oblasti bezpečnosti a za skúpymi ospravedlneniami Putina pred príbuznými obetí Dubrovky, za ktorými nasledovali  pokusy umlčať každého, kto spochybnil potrebu použitia plynu.“

The Financial Times: „Podcenili sme túto vojnu. Islamský štát je nevyhnutné čo najskôr zničiť – predtým, ako môže spáchať väčšie zverstvá, ako sú teroristické útoky v Paríži.“

Rzeczpospolita: „Priatelia, sme s vami. Chápeme, že do vášho domu sa nasťahovali barbari. Vynaložíme všetko úsilie, aby boli vyhnaní, ale prosíme, aby ste sa už začali efektívne brániť. V hre je bezpečie vašej demokracie a našej Európy. Aby sme ochránili náš európsky raj, ktorý bol vystavený útoku, je treba konať.“

The Washington Post: „Žiadne antiislamské konania neospravedlňujú tie strašné zločiny, ktoré uskutočnili predstavitelia Islamského štátu, a ani tieto zločiny nevyvolali. Aj keby sa Európa stala tým najpohostinnejším miestom, aký sa len dá vysnívať, aj tak by tu Islamský štát vysielal svojich bojovníkov a verboval by nových členov medzi rozčarovanou miestnou mládežou.“


Odkazy:Collapse )



?

Log in